Empatia: Vlastnosť, ktorá sa dedí po tri generácie
Nový výskum ukazuje, že rodičia odovzdávajú svojim deťom a vnúčatám schopnosti, ktoré ich chránia pred osamelosťou v čoraz odcudzenejšom svete.
Rodinné dedičstvo a telesné črty nie sú jediné veci, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu.
V štúdii uverejnenej v roku 2024, ktorá počas 25 rokov skúmala rodiny naprieč tromi generáciami, sa zistilo, že empatia je vlastnosť, ktorá sa prechováva v čase a v rôznych vzťahoch. „Empatické vzorce“, ktoré preberáme od rodičov, sa prenášajú ďalej a ovplyvňujú to, ako nadväzujeme nové priateľské vzťahy a neskôr aj spôsob, akým vychovávame svoje vlastné deti.
Medzi obrovským množstvom výchovných metód je empatia azda tým najlepším možným prístupom. Umožňuje deťom a rodičom pochopiť rôzne uhly pohľadu, vcítiť sa do pocitov druhých a udržiavať zmysluplné, vzájomne prajné vzťahy počas celého života. Výskumy, ako napríklad ten v knihe Unselfie od Michele Borbovej, ukazujú, že empatia podporuje schopnosť odpúšťať, altruizmus, veľkorysosť a morálnu odvahu, pričom je zároveň predpokladom pre šťastie, úspech, zdravie a spokojnosť v budúcnosti.
Medzigeneračný vplyv empatie
25-ročná štúdia publikovaná v časopise Child Development preukázala, že miera empatie matiek voči ich 13-ročným deťom ovplyvňuje to, ako empatické budú ich deti počas dospievania (vo veku 13 až 19 rokov) voči svojim blízkym priateľom. Z týchto dospievajúcich sa neskôr stanú empatickí rodičia, a môžu tak preniesť schopnosť empatie na svoje vlastné deti.
Hoci predchádzajúce štúdie preukázali spojitosť medzi rodičovskou empatiou a empatiou detí v určitých časových obdobiach, táto štúdia ako prvá ukázala, že empatická výchova vyvoláva tzv. „reťazovú reakciu“, ktorá ovplyvňuje najmenej tri nasledujúce generácie vrátane vnúčat.
„Dobrý rodič učí svoje dieťa dôležitým životným zručnostiam a empatia – najmä schopnosť dôsledného vnímania iných ľudí – je jednou z najdôležitejších,“ uviedol William Ickes, sociálny a osobnostný psychológ a uznávaný profesor psychológie, pre Epoch Times.
Empatia je veľmi dôležitá schopnosť, pretože uľahčuje vytvárať zmysluplné spoločenské vzťahy, ktoré majú významný vplyv na zdravie a celkovú životnú pohodu. V roku 2018 vedci zistili, že predškolské deti vychovávané empatickými rodičmi so silnejším emocionálnym cítením mali takmer o tretinu nižšiu hladinu kortizolu ako ich rovesníci, ktorí vyrastali v menej empatickom prostredí.
Zvýšená hladina kortizolu môže viesť k viacerým zdravotným problémom vrátane oslabeného imunitného systému a zhoršenej sociálnej adaptability. Rovnaká štúdia tiež preukázala, že deti s empatickými rodičmi dokázali lepšie regulovať svoje emócie, pociťovali menej bolestí hlavy a nižšiu úroveň úzkosti a depresie.
„Neuvedomujeme si, aké zásadné sú vzťahy a akou osamelou sa naša spoločnosť stala,“ uviedla pre Epoch Times vzdelávacia psychologička a autorka bestsellerov Michele Borbová.
Tým, že v našich deťoch rozvíjame empatiu, ich prirodzene chránime pred rizikami izolácie a osamelosti a zároveň ich – rovnako ako aj ich budúce potomstvo – pripravujeme stať sa budúcimi lídrami a na úspech vo finančnej a študijnej sfére.
Epidémia prázdnoty a úpadok empatie
Empatia sa rozvíja už v ranom detstve prostredníctvom blízkych a osobných interakcií tvárou v tvár. „Semienka empatie sa zasievajú vo vzťahoch medzi rodičmi a deťmi, kde sa naše deti najprv učia dôvere, náklonnosti, empatii a láske,“ píše Borbová.
Digitálna doba však tieto kľúčové interakcie narúša. Vo svete sprostredkovanom cez obrazovky sa podmienky potrebné na rozvoj empatie vytrácajú.
„Na ľuďoch už nenachádzame nič viac ako len ich zovňajšok,“ hovorí Borbová, pričom zdôrazňuje, že naše neustále pripojenie k digitálnemu svetu oslabuje našu schopnosť nadväzovať zmysluplné vzťahy. „Jednoducho sa už nedokážeme vcítiť do druhých tak, ako kedysi.“
„Sebastrednosť zabíja empatiu, základný kameň ľudskosti,“ píše vo svojej knihe UnSelfie: Prečo sú empatické deti úspešné v našom sebastrednom svete (UnSelfie: Why Empathetic Kids Succeed in Our All-About-Me World). Podľa jej slov sú mladí ľudia čoraz viac narcistickí, prejavujú viac krutosti voči rovesníkom, podvádzajú pri štúdiu, majú slabé morálne uvažovanie a zhoršené duševné zdravie.
„Blaho našich detí je ohrozené – a s ním aj ich empatia. S rastúcou úzkosťou empatia slabne: keď ste v režime prežitia, je ťažké vcítiť sa do druhých. A práve v tomto stave sa ocitá veľa našich detí. Vzniká tak tzv. medzera v empatii,“ vysvetľuje Borbová.
Psychologička tvrdí, že k epidémii osamelosti a narcizmu v posledných desaťročiach prispeli tri sociologické faktory: závislosť od obrazoviek, uprednostňovanie vonkajších úspechov detí namiesto ich charakteru a úbytok mravných vzorov.
Rozmery empatie
Slovo empatia pochádza z nemeckého výrazu „einfühlung“, čo znamená „vcítenie sa“. Zvyčajne sa chápe ako schopnosť intuitívne pochopiť vnútorný svet druhého človeka, prijať jeho pocity za svoje a doslova si „obuť jeho topánky“. Ide o kľúčový prvok emocionálnej inteligencie.
Osvietenský filozof David Hume napísal: „Mysle ľudí sú zrkadlami jedna druhej.“ O viac ako 250 rokov neskôr tento postreh kvantifikoval prelomový výskum zrkadlových neurónov z 90. rokov, ktorý ukázal, že tieto špeciálne mozgové bunky sa aktivujú nielen pri vykonávaní určitej činnosti, ale aj pri pozorovaní, ako ju vykonáva niekto iný.
Neuróny, známe prívlastkom „čo opica vidí, to opica robí“, boli predmetom štúdie z roku 2022, v ktorej sa zistilo, že tie isté neuróny, ktoré sa aktivujú pri fyzickom dotyku, sa automaticky zapínajú aj pri sledovaní, ako sa niekto iný dotýka inej osoby. Z tohto dôvodu mnohí ľudia inštinktívne stuhnú, keď sledujú nepripraveného spolužiaka, ktorý sa trápi s prezentáciou, alebo sa mimovoľne uškrnú, keď ich kamarát počas futbalového zápasu prudko spadne. Toto všetko sa deje podvedome.
Neuroveda rozlišuje dva typy empatie riadené nezávislými mozgovými okruhmi: emocionálnu empatiu, ktorá spočíva v inštinktívnom vnímaní a zrkadlení pocitov druhých, a kognitívnu empatiu, ktorá zahŕňa porozumenie myšlienkam iných ľudí.
Citlivé rodičovstvo si vyžaduje obe tieto schopnosti. Emocionálna empatia umožňuje rodičom intuitívne reagovať na bolesť svojho dieťaťa, akoby ju sami prežívali. Kognitívna empatia im zasa pomáha pochopiť myšlienky a neverbálne prejavy dojčiat a podľa toho prispôsobiť starostlivosť.
Jednou z osobitných podôb empatie je každodenné „čítanie myšlienok“, t. j. snaha pochopiť, čo si druhí myslia a cítia. Ak je napríklad kamarát pri obede nezvyčajne tichý, možno usúdiť, že je v strese z blížiacej sa skúšky. Ickes, ktorý sa týmto javom zaoberá už viac ako dvadsať rokov a významne prispel k jeho definícii, vysvetľuje, že empatická presnosť je v podstate mierou úspešnosti týchto každodenných pokusov o porozumenie druhým.
„Empatická presnosť je kľúčovým – možno dokonca najdôležitejším – aspektom emocionálnej inteligencie,“ myslí si Ickes. Emocionálna inteligencia pritom ovplyvňuje mnohé oblasti života vrátane školských výsledkov, úspechu vo vedení ľudí a psychosomatického a fyzického zdravia.
Nezabúdajme na otca
Po desaťročia sa výskum rodičovskej empatie a bezpečného citového puta sústredil takmer výhradne na matky. Nedávna rozsiahla metaanalýza, publikovaná v roku 2024 v časopise Psychological Bulletin, však ukázala, že citlivý prístup otcov je pre zdravú väzbu s dieťaťom rovnako dôležitý ako u matiek. U matiek bola citlivosť spojená s 26 % zlepšením pevnosti puta s dieťaťom, zatiaľ čo u otcov s 21 %. Rozdiel len piatich percentuálnych bodov naznačuje, že obaja rodičia hrajú zásadnú úlohu v emocionálnej stabilite svojich detí.
Ďalšia štúdia navyše zistila, že nastávajúci otcovia s vyššou kognitívnou empatiou vykazovali lepšiu schopnosť pochopiť myšlienky a perspektívu druhých (theory of mind) a šesť mesiacov po narodení dieťaťa si s ním vytvárali pevnejšie citové puto. Tieto výsledky zdôrazňujú dôležitosť zahrnutia otcov do diskusií a budúceho výskumu citovej väzby a citovej starostlivosti o deti.
Empatia ako činnosť
Čo ak ste dieťa vychovávané menej empatickými rodičmi? Znamená to, že ste odsúdení na život plný emocionálneho zmätku a nenaplnených vzťahov? Nie nevyhnutne.
„Vždy existuje nádej, avšak nádej sa začína uvedomením,“ konštatuje Borbová.
Empatia nie je pevne daná vlastnosť, ale zručnosť, ktorú možno rozvíjať v ktorejkoľvek fáze života, ak znovu otvoríme svoje srdce, domnieva sa Borbová. Rozpráva príbeh Darrena, chlapca, ktorý v ranom detstve utrpel ťažkú traumu, bol neustále premiestňovaný medzi rôznymi pestúnskymi rodinami a nikdy si nevytvoril bezpečné citové puto. Mal takú hlbokú nedôveru voči druhým, že sa inštinktívne stiahol pri akomkoľvek fyzickom kontakte.
Jedného dňa však stretol šesťmesačné dieťa menom Evan, ktoré bolo ťažké upokojiť. Darren v ňom rozpoznal rovnaký nepokoj a odpor voči dotyku, aký kedysi pociťoval on sám, a prvýkrát v živote zažil silu poskytovania emocionálnej podpory. Keď jemne utešoval Evana, zmenilo to jeho vlastný pohľad na seba samého – už sa nevnímal ako odmietaný, ale ako niekto, kto môže poskytnúť lásku a spojenie.
Na základe toho Borbová zdôrazňuje, že empatia by mala byť vnímaná ako činnosť – niečo aktívne, čo sa praktizuje prostredníctvom zámerných návykov. Rozvíjanie zvykov, ako je rozpoznávanie emócií, chápanie perspektívy druhých, regulácia vlastných bolestivých emócií a každodenné prejavy láskavosti, pomáha presunúť našu pozornosť z „ja“ na „my“.
Keď Darren vracal Evana svojej matke, položil otázku, ktorá mu zmenila život: „Ak vás nikdy nikto nemiloval, myslíte si, že stále môžete byť dobrým otcom?“ „Samozrejme, že môžete,“ odpovedala Borbová.
Najdôležitejšie je, že nikdy nie je neskoro. „Stačí len natiahnuť ruku a cítiť to… Aké úžasné je pre Evana, že dal Darrenovi nový pocit identity, takže Darren sa vidí ako niekto, kto môže dávať. Aká ohromná myšlienka. Chováme sa podľa toho, ako vnímame sami seba,“ povedala Borbová.
Znovuzrodenie empatie a trvalé emocionálne dedičstvo
„Ak empatiu praktizujete často, mení to vašu identitu. Začnete sa vnímať ako súcitnejší človek… ako niekto odolnejší,“ podotýka Borbová. Vytvorenie zvyku prejavovať empatiu je transformačný dar, ktorý formuje novú identitu. Prináša šťastie a zdravie ako darcovi, tak aj príjemcovi a jeho vplyv siaha ďaleko za prítomný okamžik – ovplyvňuje aj budúce generácie.
„Vaším cieľom nie je len empatia. Vaším cieľom je súcit a ochota dávať,“ dopĺňa psychologička. „Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde chceme skôr brať ako dávať, a pritom výskumy ukazujú, že ľudia sú šťastnejší, keď dávajú, nie keď dostávajú.“
Často počúvame o traumách, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu, ale tento spomínaný výskum hovorí o opačnom fenoméne – o prenose empatie, ktorá predstavuje pre vašu psychológiu zásadnú „výživu“. Keď deťom odovzdávame schopnosť aktívne načúvať a emocionálnu odolnosť, neformujeme len ich budúcnosť, ale vytvárame citové dedičstvo pre ďalšie generácie.
Empatia nie je len sentimentálna ozdoba. Keď učíme deti pozerať sa na svet očami druhých, zasievame semienka, z ktorých rastú v zmysluplný a naplnený život.
„Empatia je ako superschopnosť,“ dodáva Borbová. „Je to faktor šťastia a životnej pohody, ktorý zjavne prehliadame.“
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
