Špeciál Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu (IX): Ekonomická pasca komunizmu
Obsah
1. Štátne vlastníctvo a plánované hospodárstvo: systémy otroctva
a) Štátne vlastníctvo: totalitné jarmo
b) Plánované hospodárstvo: predurčené k zlyhaniu
2. Západné krajiny: praktizujú komunizmus pod iným názvom
a) Vysoká miera zdanenia a sociálneho zabezpečenia
b) Agresívny ekonomický intervencionizmus v západných krajinách
c) Ako socialistická ekonomika posúva Západ smerom k autoritárstvu
3. Dystopický socializmus Čínskej komunistickej strany
a) Čínska ekonomika: naďalej v pevnom zovretí komunistickej kontroly
b) Pravda skrytá za ekonomickým vzostupom Číny
c) Následky ekonomického modelu ČKS
4. Devastujúce účinky socializmu v rozvojových krajinách
a) Východná Európa v zovretí socializmu
b) Socialistická ekonomika v rozvojových krajinách zlyhala
5. Marxova teória vykorisťovania: prevrátenie dobra a zla
6. Nenávisť a závisť: pôvod absolútneho rovnostárstva
a) Ekonomické rovnostárstvo: odrazový mostík ku komunizmu
b) Komunizmus využíva odbory k podkopávaniu slobodných spoločností
7. Komunistické „ideály“: Zvádzanie človeka na cestu k jeho vlastnému zničeniu
8. Morálka, prosperita a mier
Úvod
Vplyv komunizmu je prítomný v každom sektore nášho súčasného ekonomického systému. Keďže trend neustáleho rozširovania vládnej moci sa stal normou, prakticky každá krajina na svete sa odkláňa od klasických princípov fungovania voľného trhu a prikláňa sa ku komunistickej alebo socialistickej ekonomike.
Ak sa pozrieme na krajiny, ktoré po páde Sovietskeho zväzu opustili komunizmus alebo socialistický ekonomický model, mohli by sme si myslieť, že ciele ducha komunizmu neboli naplnené. Skutočnosť však nie je taká jednoduchá. Metódy ducha komunizmu nenasledujú jeden pevný vzorec. V záujme dosiahnutia väčšieho cieľa sa môže vzdať určitých foriem a súčasne prijať iné, ktoré vyhovujú historickej či spoločenskej situácii. Platí to obzvlášť v ekonomickej sfére.
Pred viac ako 150 rokmi Karl Marx obhajoval vo svojej knihe Kapitál zrušenie súkromného vlastníctva a jeho nahradenie kolektívnym vlastníctvom. Totalitné komunistické štáty sa usilovali dosiahnuť tento cieľ priamo, za použitia teroru, násilia a masových vrážd. Hneď ako však táto otvorená komunistická doktrína stratila svoje čaro, stúpenci ľavice v demokratických krajinách vypracovali nenásilné formy. Rôznorodé odnože socializmu a komunizmu, ktoré v priebehu rokov vytvorili a zaviedli, nie je možné ľahko klasifikovať.
Okrem obmedzovania základných práv na súkromné vlastníctvo a podnikanie, komunistická hospodárska politika podporuje korupciu a prispieva k rozkladu tradičnej kultúry. Aby si národy po celom svete mohli zachovať svoje morálne základy, spôsob života a prosperitu, musia si uvedomiť existenciu komunistickej podvratnej činnosti v ekonomickej oblasti a prijať opatrenia proti nej.
1. Štátne vlastníctvo a plánované hospodárstvo: systémy otroctva
Nebesá stvorili človeka, obdarili ho múdrosťou a silou a ustanovili, že počas svojho života bude žať odmenu za svoju prácu – a tak bude môcť získať dostatok prostriedkov na zabezpečenie svojho života. Americká Deklarácia nezávislosti hovorí: „Tieto pravdy pokladáme za samozrejmé, že všetci ľudia sú stvorení ako seberovní, že sú svojím Stvoriteľom obdarení určitými neodňateľnými právami, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a osobné šťastie.“ [] Tieto práva prirodzene zahŕňajú právo vlastniť a spravovať majetok.
Naproti tomu, Marx a Friedrich Engels v Komunistickom manifeste uvádzajú: „Komunistická teória sa dá zhrnúť do jedinej vety: zrušenie súkromného vlastníctva.“ [] Tým odkazujú na kolektívne vlastníctvo, ktoré je v rámci plánovaného hospodárstva povinné. V komunistických plánovaných ekonomikách sú výrobné prostriedky kontrolované priamo štátom. Podstata tohto systému porušuje nebeské princípy, je v rozpore s ľudskou prirodzenosťou a v konečnom dôsledku predstavuje formu otroctva.
a) Štátne vlastníctvo: totalitné jarmo
Fred Schwarz, austrálsky odborník na komunistickú ideológiu, vo svojej knihe Môžete veriť komunistom… že sú komunisti (You Can Trust the Communists… to Be Communists) povedal nasledujúci vtip o reportérovi, ktorý navštívil sovietsky automobilový závod:
„Kto vlastní túto továreň?“
„My,“ odpovedajú robotníci.
„Kto vlastní pozemok, na ktorej je postavená?“
„My.“
„Kto vlastní výrobky tejto továrne, keď sa vyrobia?“
„My.“
Vonku v rohu veľkého parkoviska stáli tri otlčené vozy. Návštevník sa spýtal: „Kto vlastní tamtie autá?“
Odpoveď znela: „Vlastníme ich my, ale jedno z nich používa riaditeľ továrne, druhé politický komisár a tretie používa tajná polícia.“
Ten istý reportér potom navštívi továreň v Amerike a opäť sa pýta robotníkov: „Kto vlastní túto továreň?“
„Henry Ford,“ odpovedajú robotníci.
„Kto vlastní pozemok, na ktorom je postavená?“
„Henry Ford.“
„Kto vlastní výrobky tejto továrne, keď sa vyrobia?“
„Henry Ford.“
Pred továrňou sa rozprestieralo veľké parkovisko plné moderných amerických áut všakovakých značiek a typov. Muž sa spýtal: „Kto vlastní všetky tieto autá?“
„Tie sú naše,“ odpovedajú robotníci. []
Tento príbeh poukazuje na rozdiel medzi systémami súkromného a štátneho vlastníctva. V systéme štátneho vlastníctva sú zdroje a zisky z práce znárodnené. Zanikli mechanizmy, ktoré stimulovali individuálne nadšenie, ambície a inovácie, rovnako ako zmysel pre zodpovednosť vyplývajúci z práva na osobné vlastníctvo. Štátne vlastníctvo teoreticky znamená, že bohatstvo krajiny je spoločným majetkom všetkých občanov, ale v praxi to znamená, že ekonomické zdroje si zmonopolizuje privilegovaná trieda, ktorá potom využíva autoritársku politickú moc, aby udržala zvyšok obyvateľstva pod kontrolou.
Najdôležitejším faktorom hospodárskeho rastu sú ľudia. Štátne vlastníctvo potláča životaschopnosť a motiváciu ľudí byť produktívnymi. Podkopáva morálku, podporuje neefektívnosť a vytvára nadmernú ponuku či naopak, závažný nedostatok tovaru. Počnúc sovietskymi kolchozmi cez ľudové komúny v Číne až po neúspešnú kolektivizáciu v Kambodži a v Severnej Kórei, systém štátneho vlastníctva so sebou priniesol hladomor všade, kam vstúpil.
Ľudský rod oplýva tak dobrotou, ako aj zlom. Súkromné vlastníctvo umožňuje človeku rozvíjať čestnosť a podporuje jeho pracovitosť a hospodárnosť. Kolektívne vlastníctvo, naopak, podporuje negatívne črty ľudskej povahy, ako je závisť a lenivosť.
Rakúsky ekonóm a filozof Friedrich Hayek uviedol, že rozvoj civilizácie sa opiera o spoločenské tradície, ktoré považujú súkromný majetok za ústredný princíp. Tieto tradície umožnili vyvinutie moderného systému obchodovania a s ním spojený hospodársky rast. Ide o organický, samostatne sa vytvárajúci poriadok, ktorý pre svoje fungovanie nepotrebuje riadenie vlády. Komunistické a socialistické hnutia sa však snažia formovať svet podľa svojich predstáv, čo Hayek nazval „osudnou domýšľavosťou“. []
Ak sú súkromné vlastníctvo a sloboda neoddeliteľné, potom sa ten istý princíp vzťahuje na štátne vlastníctvo, ktoré ide ruka v ruke s diktatúrou a potláčaním. Systém štátneho vlastníctva znárodňuje zdroje, znižuje ekonomickú produktivitu a mení ľudí na otrokov. Všetci ľudia musia poslúchať príkazy straníckych orgánov. Štát, ktorý kontroluje ekonomiku, má moc potláčať hlasy, ktoré sú v rozpore s režimom, zatiaľ čo ľuďom zostáva len málo prostriedkov na odpor.
Odstránenie súkromného vlastníctva tak vo výsledku nevyhnutne vedie k totalite, ktorá svojim poddaným vnucuje kolektivizmus podobný jarmu pripevnenému na krku dobytka. Keď sa bohatstvo stane verejné, moc sa stane súkromnou. Tým, že sa režim stáva jediným arbitrom morálky, dochádza k strate slobody – vrátane slobody byť morálny.
b) Plánované hospodárstvo: predurčené k zlyhaniu
V plánovanom hospodárstve sa výroba, rozdeľovanie zdrojov a distribúcia produktov v celej spoločnosti riadi podľa plánu stanoveného štátom. To sa úplne líši od ekonomiky založenej na ponuke a dopyte v rámci voľného trhu.
Plánovaná ekonomika má svoje prirodzené a zjavné nedostatky. Po prvé, vyžaduje si zhromažďovanie veľkého množstva údajov, aby bolo možné prijať rozumné opatrenia na zabezpečenie výroby. Pre každú krajinu, najmä pre súčasný typ štátu s veľkým počtom obyvateľov, je množstvo požadovaných informácií nepredstaviteľne veľké a je nemožné ich spracovať. Napríklad, úrad pre tvorbu cien tovarov v bývalom Sovietskom zväze musel stanoviť ceny pre dvadsaťštyri miliónov rôznych druhov tovaru. [] Spletitosť a premenlivosť spoločnosti a ľudí sa nedá riešiť prostredníctvom jednotného plánovaného hospodárstva. Aj s využitím moderných dátových systémov a umelej inteligencie nemožno zadávať ako premenné ľudské myšlienky, takže takýto systém nebude nikdy komplexný.
Rakúsky ekonóm Ludwig von Mises vo svojom článku „Ekonomický výpočet v socialistickom spoločenstve“ hovoril o vzťahu medzi socializmom a trhom. [] Poznamenáva tu, že bez reálneho trhu nebude socialistická spoločnosť schopná vykonávať rozumné ekonomické výpočty. Rozdelenie zdrojov teda nemožno racionalizovať a plánovaná ekonomika tak zlyháva.
Ako už bolo opísané, hospodárske plánovanie si vyžaduje nútenú kontrolu štátu nad zdrojmi. To si v konečnom dôsledku vyžaduje absolútnu moc, príkazy a zavedenie kvót. Keď sa požiadavky reálneho sveta nezhodujú so štátnym plánovaním, štátna moc zadusí prirodzené ekonomické trendy, čo bude mať za následok masové, nespravodlivé prerozdeľovanie kapitálu a všetky s tým súvisiace problémy. Plánované hospodárstvo využíva obmedzenú moc a „múdrosť“ vlády na vopred prehratý pokus hrať sa na Boha.
Navyše, ekonomika moci je podriadená politike, a nie skutočným potrebám národa. Hospodárske plánovanie a autoritárska politika sú neoddeliteľné. Vzhľadom na to, že v rámci národného plánovania sa nevyhnutne vyskytnú chyby, keď sa objavia problémy, tieto plány budú spochybňované tak vo vnútri vlády, ako aj mimo nej. Tí, ktorí sú pri moci, potom nadobudnú pocit, že ich autorita je spochybnená a budú sa brániť politickým nátlakom a čistkami. Napríklad, Mao Ce-tung ignoroval zákony ekonomiky a jeho vynútený Veľký skok vpred mal za následok trojročný hladomor, ktorý zapríčinil desiatky miliónov úmrtí. To viedlo k vážnym spochybneniam jeho vedúceho postavenia v komunistickej strane, čo bolo kľúčovým dôvodom, prečo neskôr rozpútal kultúrnu revolúciu.
Katastrofálne dopady plánovaného hospodárstva a kolektívneho vlastníctva sa plne prejavili v súčasných podmienkach čínskych štátnych podnikov. Veľké množstvo týchto firiem v posledných rokoch zastavilo alebo spomalilo výrobu, rok čo rok vykazovali straty alebo sa dostali do platobnej neschopnosti. Ohľadom udržania chodu sa spoliehajú na vládne dotácie a bankové úvery. V podstate sa stávajú parazitmi národného hospodárstva a mnohé z nich sú všeobecne známe ako „zombie podniky“.[] Spomedzi 150 000 štátnych podnikov v Číne, s výnimkou štátnych monopolov v lukratívnych odvetviach ropného priemyslu a telekomunikácií, vykazujú ostatné štátne podniky minimálne zisky a značné straty. Ku koncu roka 2015 predstavovali ich celkové aktíva 176 % HDP, dlh 127 % a zisk iba 3,4 %. [] Mnohí ekonómovia sú toho názoru, že čínska ekonomika sa v podstate stala rukojemníkom týchto zombie podnikov. Čínska ekonomika sa po dlhé roky opierala o lacnú výrobu, ktorú umožňuje jedine extrémne vykorisťovanie pracovníkov s nízkymi mzdami a úplné ignorovanie životného prostredia.
Plánovaná ekonomika zbavuje ľudí slobody a zároveň núti štát, aby sa o nich postaral. Všetky aspekty života ľudí sa dostávajú pod kontrolu štátu, ktorý zatvára ľudí do akéhosi neviditeľného väzenia, snaží sa potlačiť slobodnú vôľu a narúša prirodzený spôsob života, ktorý pre človeka stanovili nebesá. Podstatou celého projektu je premeniť ľudí na otrokov a stroje. Ide o ďalší prejav komunistickej vzbury proti tradíciám a morálke.
2. Západné krajiny: praktizujú komunizmus pod iným názvom
V marxizme „zrušenie osobného vlastníctva“ znamená pre jednotlivca „zrušenie buržoáznej individuality, buržoáznej nezávislosti a buržoáznej slobody“. Pre spoločnosť to znamená, že „proletariát využije svoju politickú moc na to, aby buržoázii postupne odobral všetok kapitál, aby centralizoval všetky výrobné nástroje do rúk štátu, t. j. proletariátu, ktorý je organizovaný ako vládnuca trieda“.[]
Mnohé ekonomické stratégie alebo štruktúry sa navonok nemusia javiť ako socialistické, no napriek tomu zohrávajú úlohu obmedzovania, oslabovania a pozbavenia ľudí práva na súkromné vlastníctvo. Ďalšie stratégie zase oslabujú mechanizmy voľného podnikania, rozširujú právomoci vlády, a tak ďalej vedú spoločnosť po ceste k socializmu. Medzi použité metódy patrí vysoké zdanenie, štedré sociálne zabezpečenie a agresívne zásahy štátu do hospodárstva.
a) Vysoká miera zdanenia a sociálneho zabezpečenia
Vysoké zdanenie je skrytý spôsob, ako postupne odstrániť systém súkromného vlastníctva. Konečný dôsledok vysokých daní je rovnaký ako v prípade štátneho vlastníctva a „rovnostárstva“, ktoré uplatňujú komunistické režimy. Jediný rozdiel je v tom, či sa znárodnenie vykoná pred výrobou, alebo až po nej.
Na Západe je výroba riadená súkromnými subjektmi, ale prostredníctvom daní a systémov prerozdeľovania sa výnosy menia na štátny majetok. Takéto zaberanie majetku sa realizuje legálne prostredníctvom princípov demokracie a právnych predpisov, a nie zabíjaním či násilím.
Dôležitým rysom komunistických a socialistických ekonomík, ktorý môžeme vidieť v západných krajinách, je robustný systém sociálneho zabezpečenia používaný na to, aby postupne narušil morálku a slobodu ľudí. Aj keď niektoré formy štátnej pomoci sú rozumné – ako napríklad poskytovanie sociálneho zabezpečenia obetiam živelných pohrôm alebo nehôd – veľmi ľahko sa však môžu stať šikovným nástrojom podvodu. Pozitívne aspekty sociálneho zabezpečenia sa stávajú výhovorkou pre zvyšovanie daní a vládnej kontroly. V tomto ohľade štedré sociálne zabezpečenie už prinieslo ľuďom, spoločnosti a morálnym hodnotám rovnaké deštruktívne dôsledky, aké priniesla otvorene komunistická ekonomika, a to bez potreby násilnej revolúcie.
Sociálne zabezpečenie vo vyspelých západných krajinách spotrebúva veľkú časť príjmov, ktoré pochádzajú z daní odvádzaných zo súkromného majetku. Všetky sociálne dávky musia v konečnom dôsledku zaplatiť ľudia prostredníctvom daní alebo štátneho dlhu. Na udržanie takejto vládnej štedrosti neexistujú žiadne iné metódy. V Spojených štátoch je viac ako polovica daňových príjmov použitá na sociálne zabezpečenie a zdravotnú starostlivosť. Viac ako 80 % týchto peňazí pochádza z daní z príjmu fyzických osôb a zo sociálneho poistenia; 11 % pochádza z dane z príjmu právnických osôb. [] Takéto masívne vládne výdavky sa začali realizovať až v minulom storočí.
V roku 1895 Najvyšší súd USA vyhlásil, že dane z príjmu sú protiústavné. Toto rozhodnutie pretrvalo až do roku 1913, kedy bol ratifikovaný 16. dodatok ústavy. Podľa údajov získaných z pätnástich krajín zaviedlo v roku 1900 daň z príjmu len sedem krajín, pričom Taliansko viedlo so sadzbou 10 %. Austrália, Japonsko a Nový Zéland mali výšku dane z príjmu približne 5 %.
Na základe údajov uverejnených Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) o tridsiatich piatich trhových ekonomikách, malo do roku 2016 dvadsaťsedem krajín sadzbu dane z príjmu vyššiu ako 30 %. Krajiny s najvyššími daňami z príjmu na úrovni 54 % a 49,4 % sa obe nachádzajú v Európe. Navyše, pri stravovaní alebo nakupovaní v Európe sa zvyčajne pripočítava viac ako 20 % DPH. Celkovú mieru daňového zaťaženia ďalej zvyšujú dane z príjmu právnických osôb a iné dane.
Vysoké zdanenie nezaťažuje iba bohatých, ale aj osoby na spodných priečkach daňového rebríčka. Kým bohatí sa môžu pred daňami často chrániť rôznymi legálnymi prostriedkami, u chudobných sa sociálne výhody vytrácajú, hneď ako ich príjem presiahne určitú hranicu. Po odpočítaní daní je ich príjem často nižší než ten, ktorý dostávali v rámci sociálnej podpory. Ľudia sú v skutočnosti penalizovaní za to, že pracujú viac, a tak sú motivovaní k tomu, aby zostali na sociálnych dávkach.
Drahé sociálne zabezpečenie
V modernej spoločnosti sa rozsiahly systém sociálneho zabezpečenia rozšíril natoľko, že pokrýva nezamestnanosť, lekársku starostlivosť, dôchodky, pracovné úrazy, náklady na bývanie, vzdelávanie, starostlivosť o deti a ďalšie. Ďaleko to presahuje tradičnú koncepciu pomoci tým, ktorí ju bezprostredne potrebujú.
Podľa správy nadácie The Heritage Foundation poberalo v roku 2013 v Spojených štátoch sociálne dávky (okrem sociálneho a zdravotného poistenia) v priemernej hodnote 9 000 USD na osobu viac ako sto miliónov ľudí, teda približne tretina obyvateľstva. [] Na základe údajov amerického úradu pre sčítanie ľudu z uvedeného roku bolo okolo 14,8 % obyvateľstva klasifikovaných ako žijúcich pod hranicou chudoby – v princípe ide o rovnakú mieru ako v roku 1967, niekoľko rokov potom, čo prezident Lyndon B. Johnson vyhlásil „bezpodmienečný boj proti chudobe v Amerike“. Tieto údaje ukazujú, že enormný nárast dávok sociálneho zabezpečenia – ako sa to uskutočnilo za vlády Johnsona – neprinieslo zníženie počtu ľudí žijúcich pod hranicou chudoby.
V roku 2014, teda päťdesiat rokov po tom, ako prezident Johnson vyhlásil boj proti chudobe, Američania zaplatili v rámci sociálneho zabezpečenia 2,2 bilióna dolárov. Ako však ukazujú štatistiky amerického Úradu pre sčítanie ľudu, miera chudoby sa za posledných štyridsať rokov nezmenila. []
Miera chudoby sa navyše vypočítava z príjmu a nezohľadňuje rozličné príspevky poskytované príjemcom sociálnych dávok, ako sú potravinové lístky, príspevky na bývanie a príspevky na vzdelávanie. Pred viac než storočím francúzsky filozof Alexis de Tocqueville povedal, že ak sa pomoc prideľuje len na základe hranice chudoby, nie je možné zistiť, či ľudia, ktorí dostávajú podporu skutočne trpia v dôsledku okolností, ktoré nemôžu ovplyvniť, alebo či si za svoje nešťastie môžu sami. []
Zámerné zaradenie veľkého počtu ľudí medzi „chudobnú“ časť populácie poskytuje dostatočnú zámienku pre rozšírenie sociálnej pomoci. Životná úroveň ľudí žijúcich v chudobe je dnes oveľa vyššia ako v 60. rokoch. Podľa vládneho prieskumu uskutočneného v roku 1999 uviedlo 96 % rodičov žijúcich v nízkopríjmových domácnostiach, že ich deti nikdy netrpeli hladom z toho dôvodu, že by si nemohli dovoliť kúpiť potraviny. Takmer 50 % nízkopríjmových domácností žilo v samostatných domoch a 40 % v radových. Len 9 % žilo v mobilných domoch. 80 % domácností malo klimatizáciu a dve pätiny vlastnili širokouhlé LCD televízory. Tri štvrtiny týchto nízkopríjmových domácností vlastnilo auto. []
Aj tak sú však dávky sociálneho zabezpečenia poskytované americkou vládou v porovnaní s členmi OECD podpriemerné. Väčšina ľudí žijúcich v severských krajinách a iných západných európskych krajinách si užíva oveľa väčšie dávky sociálneho zabezpečenia než Američania. Napríklad v Dánsku si aj najbohatší občania užívajú sieť sociálneho zabezpečenia „od kolísky až po hrob“, ktoré zahŕňa bezplatnú lekársku starostlivosť, univerzitné vzdelávanie a ďalšie štedré benefity. Švédom je umožnené mať 480 dní platenej rodičovskej dovolenky, ak sa im narodí dieťa alebo si dieťa adoptujú. Gréci sa pred hospodárskym kolapsom svojej krajiny tešili každoročnému štrnástemu platu a odchodu do dôchodku v päťdesiatich siedmich rokoch. Grécko vynakladalo 17,5 % svojho HDP na vyplácanie dôchodkov.
Rozšírenie sociálneho zabezpečenia, ktoré sa z tradičnej úlohy poskytovania pomoci v núdzových situáciách zmenilo na poskytovanie dlhodobých dávok pre celé obyvateľstvo, je v skutočnosti súčasťou cieľa nastolenia komunistickej ekonomiky.
Sociálne dávky, korupcia a triedne konflikty
Z ekonomického hľadiska je podstatou sociálneho zabezpečenia vziať peniaze jednému človeku a presunúť ich hodnotu na druhého. Keďže za prerozdeľovanie majetku je zodpovedná vláda, zvyčajne bez nároku na akúkoľvek protihodnotu, sociálna pomoc znižuje dôležitosť morálneho princípu, že človek musí pracovať, aby niečo získal. Strata tohto princípu je zjavná najmä v severnej Európe.
Švédsky vedec Nima Sanandaji to demonštroval na údajoch zo Svetového prieskumu hodnôt (World Value Survey). Začiatkom 80. rokov až 82 % Švédov súhlasilo s tvrdením, že „nie je správne dostávať štátne dávky, ktoré si nezaslúžite“. V prieskume z rokov 2010 – 2014 s týmto tvrdením súhlasilo už len 55 % Švédov. []
V rámci štedrého systému sociálneho zabezpečenia dostávajú tí, ktorí tvrdo pracujú, nižšie odmeny a tí, ktorí pracujú menej, sú odmeňovaní sociálnymi dávkami. Toto postupne a nenápadne deformuje morálku ľudí a tí, ktorí už vyrástli v tomto štedrom systéme sociálnych dávok, strácajú zo zreteľa pracovitosť, nezávislosť, zodpovednosť a usilovnosť svojich predkov. Systém berú ako samozrejmosť a sociálnu podporu považujú za základné ľudské právo. Vyvinuli si zvyk spoliehať sa na vládu a dokonca ju berú ako záruku neustálej pomoci. Spoločenské hodnoty sa tým takmer nenávratne zmenili.
Rozsiahla štátna sociálna podpora zároveň vytláča úlohu tradičných charitatívnych organizácií, čím darcovia prichádzajú o možnosť robiť dobré skutky a príjemcovia o možnosť pocítiť vďačnosť. V tradičnej spoločnosti sa charita poskytovala na základe vlastného rozhodnutia, a to buď priamym poskytnutím pomoci tým menej šťastným, alebo prispievaním charitatívnym organizáciám, ako sú napríklad cirkvi. Existovali jasní darcovia aj príjemcovia, a možnosť dostať pomoc bola výsadou, a nie právom. Príjemcovia cítili vďačnosť za láskavosť darcov a boli motivovaní k tomu, aby si týmito darmi pomohli vo svojom vlastnom úsilí o zlepšenie svojej životnej situácie. Tí, ktorí dostali milodar a vďaka tomu zmenili svoj život, boli ochotní oplatiť túto láskavosť, keď sa iní stretli s rovnakými problémami, ktorým kedysi čelili oni.
Tocqueville veril, že charita spája dve cnosti, štedrosť a vďačnosť, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, aby zlepšovali spoločnosť a pôsobili pozitívne na morálku ľudí. Vzťah medzi darcami a príjemcami zároveň plnil funkciu zmierňovania konfliktov a nepriateľstva medzi bohatými a chudobnými, keďže charitatívne činy jednotlivcov spájali príslušníkov rôznych ekonomických tried. []
Rozbujnený systém moderného sociálneho zabezpečenia narúša vzťah medzi darcami a príjemcami tým, že byrokratizuje proces charity. Dnešnými „darcami“ sú daňoví poplatníci, ktorí sú nútení vzdať sa svojho majetku, namiesto toho, aby sa oň delili dobrovoľne. Na druhej strane, príjemcovia sociálnych dávok nemajú žiadne spojenie so svojimi dobrodincami a nepociťujú žiadnu vďačnosť za ich obetu.
Tocqueville sa domnieval, že systém sociálneho zabezpečenia vyostruje konflikty medzi bohatými a chudobnými. Tým, že im bola časť ich majetku násilne skonfiškovaná, bohatí začali poberateľov sociálnych dávok vnímať s nevôľou. Tocqueville tvrdil, že aj chudobní budú pociťovať nespokojnosť, ak budú považovať svoje ekonomické zvýhodnenie za samozrejmosť: „Jedna trieda sa pozerá na svet so strachom a averziou, zatiaľ čo tá druhá sa na svoje nešťastie pozerá so zúfalstvom a závisťou.“ []
Prílišná miera sociálneho zabezpečenia sa zároveň stáva prostriedkom, ktorý komunizmus používa na rozdúchanie závisti a politického konfliktu. Možno to pozorovať na ekonomickej kríze v Grécku. Podľa gréckych predstaviteľov, ktorých citoval časopis The Economist, sa v radoch ľudí z vyššej triedy stali daňové úniky „národným športom“. [] Vzhľadom na znížené daňové príjmy sa grécka vláda pokúsila obmedziť sociálne dávky, ale narazila na tvrdý odpor občanov. Takže aby nehnevala svojich voličov, spoliehala sa na to, že si vezme pôžičky, aby kompenzovala klesajúce daňové príjmy, a zároveň zachovala rovnakú úroveň sociálneho zabezpečenia ako v iných európskych krajinách. Grécko nakoniec zvýšilo dane stredným a vyšším príjmovým skupinám, farmárom a obchodníkom.
Empirická štúdia Martina Hallu, Maria Lacknera a Friedricha G. Schneidera z roku 2009 ukázala, že sociálne dávky v dlhodobom časovom horizonte odrádzajú ľudí od práce. Títo traja ekonómovia dospeli k záveru, že dynamika sociálneho štátu je nepriaznivá pre zdravé ekonomické fungovanie krajiny. []
Kultúra chudoby
Sociálne dávky by mali byť len núdzovým opatrením na pomoc tým, ktorí to naozaj potrebujú, a to za mimoriadnych okolností, ako sú pracovné úrazy, epidémie, prírodné katastrofy a tak ďalej. Nemali by sa však stať hlavným prostriedkom na zabezpečenie živobytia, pretože nie sú schopné odstrániť základnú príčinu chudoby.
Rozširovanie kritérií, ktoré určujú, kto má nárok na štátnu pomoc, vytvára atmosféru negatívnej motivácie podporujúcej zneužívanie týchto výhod. Napríklad, termín „zdravotné postihnutie“ sa neustále nanovo definuje s cieľom rozšíriť nárok na sociálne dávky tak, aby na ne malo nárok viac ľudí. Výsledkom je ekonomická nestabilita a úpadok spoločenskej morálky.
V roku 2012 uverejnil denník The New York Times článok s názvom „Ako finančne ťažiť z detskej negramotnosti“, v ktorom sa rozoberá vplyv sociálnej politiky na nízkopríjmové rodiny žijúce v Apalačských vrchoch na východe Spojených štátov. Článok opisoval, ako chudobné rodiny prestávajú posielať svoje deti do škôl, aby mali nárok na sociálnu podporu. „Matky a otcovia sa obávajú, že keď sa dieťa naučí čítať, zníži sa šanca, že budú mať nárok na získanie mesačného príspevku za mentálne postihnutie,“ píše sa v článku. „Mnohí ľudia, ktorí tu žijú v mobilných domoch, sú chudobní a zúfalí a mesačný šek na dieťa vo výške 698 dolárov z programu v rámci doplnkového sociálneho zabezpečenia im poskytuje značnú pomoc – a tieto šeky možno poberať, až kým dieťa nedovŕši 18 rokov.“ []
Tento program odštartoval približne pred štyridsiatimi rokmi s cieľom pomôcť rodinám, v ktorých žili ťažko telesne alebo mentálne postihnuté deti, čo rodičom sťažovalo vykonávať ich prácu. Týkalo sa to približne jedného percenta chudobných detí. Do roku 2012 bolo viac ako 55 % detí spĺňajúcich podmienky zaradenia do kategórie mentálne postihnutých, avšak nemali definovanú diagnózu. V celých Spojených štátoch je v súčasnosti celkovo 1,2 milióna „mentálne postihnutých“ detí, na ktoré daňoví poplatníci ročne prispievajú sumou 9 miliárd dolárov. []
V tomto prípade sa sociálne zabezpečenie a nedostatky ľudskej povahy navzájom podporujú v upadajúcom začarovanom kruhu. Aj napriek dobrým úmyslom tých, ktorí obhajujú a navrhujú politiku sociálneho zabezpečenia, sú dôsledky tejto politiky často škodlivé, ako pre jednotlivcov, tak pre celú spoločnosť.
Zneužívanie systému sociálneho zabezpečenia nepostihuje len verejné finančné prostriedky, ale ovplyvňuje aj budúcnosť detí, ktoré v tomto systéme vyrastajú. V prieskume uskutočnenom v roku 2009 sa zistilo, že dve tretiny ľudí, ktorí v detstve poberali sociálne dávky, ich naďalej poberajú aj v dospelosti. []
Podľa amerického ekonóma Williama A. Niskanena, systém sociálneho zabezpečenia vytvoril kultúru chudoby, ktorá následne živila začarovaný kruh závislosti od štátnej pomoci, zvýšeného počtu mimomanželských detí, násilnej kriminality, nezamestnanosti a potratov.
Niskanen analyzoval štátne údaje za rok 1992 a vyhodnotil, aký vplyv by malo zvýšenie dávok pomoci rodinám s nezaopatrenými deťmi o 1 % priemerného osobného príjmu. Dospel k záveru, že počet príjemcov dávok by sa zvýšil približne o 3 %, počet ľudí žijúcich v chudobe by sa zvýšil asi o 0,8 %, počet detí narodených slobodným matkám by vzrástol o 2,1 % a nezamestnanosť by stúpla približne o 0,5 %. Počet potratov a násilných trestných činov by sa zvýšil o niečo viac ako o 1 %. [] Niskanenove zistenia naznačujú, že silný systém sociálneho zabezpečenia podporuje závislosť od systému a odrádza od prevzatia osobnej zodpovednosti.
Rozpad rodín je jedným z hlavných prvkov kultúry chudoby. Ekonóm Walter E. Williams v štúdii zameranej na historickú a súčasnú chudobu černochov v New Yorku zistil, že v roku 1925 bolo 85 % černošských rodín tvorených dvoma rodičmi. Do roku 2015 dosiahol počet černošských jednočlenných rodín takmer 75 %. Systém sociálneho zabezpečenia tento jav podporuje, pretože slobodným matkám poskytuje podstatne viac dávok ako vydatým matkám. Tým, že rodič zámerne zostane slobodný, získa viac štátnych dotácií vrátane sociálnych dávok, príspevkov na bývanie, potravinových lístkov a zdravotnej starostlivosti. Systém sociálneho zabezpečenia významne podporuje osamelé rodičovstvo, čím preukázateľne spôsobuje ešte väčšiu chudobu. Okrem toho Williams zistil, že miera chudoby medzi černošskými manželskými pármi zostala od roku 1994 na jednocifernej úrovni. []
Ľavicová stratégia: využívanie sociálnej politiky na získavanie voličov
Napriek tomu, že systém sociálneho zabezpečenia sa v posledných niekoľkých desaťročiach neustále rozširoval, priepasť medzi bohatými a chudobnými sa zväčšovala rovnakou mierou. Priemerná mzda, zohľadňujúca infláciu, rástla slimačím tempom, zatiaľ čo bohatstvo prúdilo k tým najbohatším, čo malo za následok rozšírenie chudobnej pracujúcej triedy. Ľavica využíva tieto spoločenské problémy na presadzovanie väčšieho vplyvu vlády, vyššieho zdanenia a väčších sociálnych dávok určených na boj proti chudobe, čím sa tieto problémy ešte viac prehlbujú.
Ľavicoví politici používajú rôzne predvolebné slogany, aby presvedčili voličov o svojich ušľachtilých zámeroch a vykreslili sa ako tí, ktorí majú morálny kredit, napriek tomu, že na financovanie svojich programov vyčerpávajú peniaze daňových poplatníkov. Ich metódou je len vziať bohatstvo vyššej a strednej triede a rozdeliť ho medzi chudobných. Tento systém nútenej charity zakrýva vzťah medzi darcami (daňovníkmi) a príjemcami. Politici sa tak môžu prezentovať ako láskaví darcovia a získať vďačnosť príjemcov formou volebných hlasov. Súčasne s tým politici týmto príjemcom tvrdia, že by mali mať odpor k „bohatým“ – ktorí sú však skutočnými darcami.
b) Agresívny ekonomický intervencionizmus v západných krajinách
V západných krajinách sa štát, ktorý pôvodne iba prijímal a presadzoval zákony, stal v súčasnosti hlavným aktérom v ekonomickej sfére. Podobne ako rozhodca na futbalovom zápase, štát začal byť zodpovedný za kontrolu a reguláciu kapitálu v ekonomike, ktorá sa predtým z veľkej miery regulovala sama.
V súčasnosti už vlády v slobodnom svete uplatňujú intervencionizmus vo svojich národných ekonomicko-hospodárskych systémoch. Jednou z príčin vzniku tohto trendu bola Veľká hospodárska kríza v 30. rokoch 20. storočia. Po tejto kríze západnú spoločnosť výrazne ovplyvnila ekonomická teória, ktorú vypracoval britský ekonóm John Maynard Keynes. Keynesiánska ekonómia presadzuje aktívne opatrenia zo strany štátu a reguláciu hospodárstva prostredníctvom financií. Vo svojom hlavnom diele Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí (The General Theory of Employment, Interest and Money) sa Keynes stavia proti samoregulácii voľného trhu a namiesto toho uprednostňuje väčšie vládne výdavky a intervencie, ako sú napríklad finančné záchranné opatrenia na stabilizáciu trhu, tzv. bailout.
V zdravej spoločnosti má vláda len obmedzenú funkciu. Štát by mal zasahovať do ekonomiky len v mimoriadnych situáciách, ako napríklad v prípade prírodných katastrof či pri iných krízach. Dnes sa však keynesiánska teória uchytila po celom svete. Vlády v takmer všetkých krajinách sa pretekajú v tom, aby mali čoraz väčšiu kontrolu nad svojimi ekonomikami.
Keď vlády zohrávajú v hospodárstve aktívnu úlohu, každý ich krok spôsobuje na trhoch masívny reťazový efekt. Nové nariadenia a zákony môžu zmeniť alebo zničiť celé priemyselné odvetvia a prinútiť množstvo firiem a investorov, aby sa stali príliš závislými od vládnych rozhodnutí.
Aktívna finančná kontrola v kombinácii s politikou vysokej miery sociálneho zabezpečenia spôsobila, že mnohé vlády sa enormne zadlžili. Podľa dát organizácie OECD má viac ako tretina jej členských štátov štátny dlh vyšší ako 100 % HDP. Dlh jednej krajiny dokonca presiahol 237 % jej hospodárskeho výsledku. [] To môže predstavovať veľkú hrozbu pre sociálnu a hospodársku budúcnosť mnohých krajín.
Držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Ronald Coase napísal niekoľko výskumných štúdií o vplyve vládnych zásahov do ekonomiky. Vo svojej práci uvádza, že intervenčná politika takmer vždy prináša negatívne dôsledky. Za najpravdepodobnejšie vysvetlenie považoval to, že „vláda v súčasnosti operuje v tak masívnom meradle, že dosiahla fázu, ktorú ekonómovia nazývajú zákon klesajúcich výnosov – ak urobí čokoľvek ďalšie, situáciu to len zhorší“. []
Následky a realita intervenčnej politiky
Rozsiahle vládne zásahy majú prinajmenšom dva hlavné dôsledky. Po prvé, moc štátu sa z hľadiska role a rozsahu zväčší. Vládni úradníci budú čoraz arogantnejší ohľadom svojich spôsobilostí zasahovať do ekonomiky a použijú štát, aby zohral úlohu spasiteľa. Po zvládnutí krízy si vláda zvykne ponechať svoje rozšírené právomoci a funkcie.
Po druhé, intervenčná politika vytvorí väčšiu závislosť od vlády. Keď sa obyvateľstvo stretne s problémami alebo keď im voľný trh nedokáže poskytnúť požadované výhody, budú sa zasadzovať za viac zásahov zo strany vlády, aby uspokojili svoje požiadavky.
Ako sa moc štátu rozrastá, súkromné podnikanie slabne a voľný trh má menej priestoru na fungovanie. Ľudia, ktorí profitujú z politikov a sú od nich závislí, budú čoraz viac požadovať, aby vláda prevzala zodpovednosť za prerozdeľovanie majetku, a budú prijímať zákony, ktoré si to vynútia.
Na Západe existuje silný politický prúd, ktorý tlačí spoločnosť smerom doľava. To zahŕňa prívržencov pôvodnej ľavice (vrátane socialistov a komunistov), ako aj tých, ktorých s ľavicou tradične nespájame, ale ktorých si ľavica prisvojila. Ľavicovým politikom to dodáva odvahu prijímať čoraz rozsiahlejšie opatrenia zasahujúce do ekonomiky a ovplyvňujúce fungovanie súkromných podnikov. Zdá sa, že toto oslabenie normálnej hospodárskej činnosti spôsobujú rôzne sociálne hnutia, no v skutočnosti je to práve duch komunizmu, ktorý ťahá za nitky.
Západné vlády využívajú svoju úradnú moc, aby pod pláštikom rovnosti a iných politických výhovoriek posilňovali svoje zásahy, a zároveň schvaľujú zákony, ktoré im dávajú trvalú moc. Niet pochýb o tom, že takéto správanie zbavuje trhové ekonomiky ich hlavných arbitrov – slobodného rozhodovania ľudí.
Štát v podstate rozširuje svoju právomoc nad voľným trhom, aby ho premenil na riadenú ekonomiku. Dlhodobé dôsledky sú také, že všetky aspekty ekonomiky a ľudského živobytia sa dostanú pod kontrolu štátu. Ekonomické prostriedky sa použijú na to, aby upevnili politickú moc a zotročili spoločnosť a jej občanov.
c) Ako socialistická ekonomika posúva Západ smerom k autoritárstvu
Vysoké dane, vysoké sociálne zabezpečenie a rozsiahle štátne zásahy sú prejavmi socializmu v západných ekonomických systémoch. Za súčasného stavu je jediným skutočným rozdielom medzi plánovanými ekonomikami komunistických krajín a rozsiahlym štátnym intervencionizmom na Západe to, že v slobodných krajinách sú zákony, ktoré chránia ľudské práva a niektoré základné aspekty systému, aby sa nedostali pod úplnú kontrolu vlády.
Rakúsky ekonóm a filozof Friedrich Hayek varoval pred štátom riadeným plánovaním a prerozdeľovaním bohatstva. Podľa neho sa tým nevyhnutne naruší trh a povedie to k vzniku totalitarizmu bez ohľadu na to, či ide o demokratický systém alebo nie. Hayek sa domnieval, že hoci sa socializmus praktizovaný v Európe a Severnej Amerike líši od znárodňovania a plánovaného hospodárstva, napriek tomu povedie k rovnakému výsledku. Ľudia prídu o svoju slobodu a živobytie, akurát že pomalším a nepriamym spôsobom. []
Ako už bolo spomenuté vyššie v tejto knihe, Marx, Engels aj Lenin vnímali socializmus ako nevyhnutný krok na ceste ku konečnému cieľu – komunizmu. Zastavenie vlaku na niektorej zo staníc po ceste nemá vplyv na cieľ cesty – v skutočnosti tak môže nabrať viac pasažierov. Duch komunizmu je tým, čo pôsobí ako hnacia sila posunu krajiny smerom k socializmu. Keď ľudstvo upustí od tradícií, či už v ekonomickej alebo inej oblasti, a prijme komunistickú ideológiu, tempo vývoja smerom ku komunizmu sa stane nepodstatným.
Konečným cieľom tejto cesty však nie je nebo na zemi, ale zničenie ľudstva. Duch komunizmu sa nestará o to, či sa „nebo na zemi“ uskutoční alebo nie – tento prísľub je len návnadou, ktorá má ľudí nalákať do pasce a doviesť ich ku konečnému zničeniu.
3. Dystopický socializmus Čínskej komunistickej strany
V roku 1978, po tom, čo politické kampane a plánované hospodárstvo priviedlo Čínu na pokraj chudoby, bola Čínska komunistická strana (ČKS) donútená zaviesť ekonomické reformy, aby sa udržala pri moci. ČKS sa teda vydala na cestu „reforiem a otvárania sa svetu“ a zaviedla prvky voľného trhu. To viedlo mnohých k presvedčeniu, že strana sa stala kapitalistickou.
a) Čínska ekonomika: naďalej v pevnom zovretí komunistickej kontroly
Keďže to poslúžilo účelu, ČKS uvoľnila niektoré aspekty čínskej ekonomiky. Umožnila napríklad súkromné podnikanie. Ale to neznamená, že sa komunistické kádre vzdali kontroly. Hoci existujú súkromné podniky, strana ľuďom nikdy žiadne základné právo na súkromné vlastníctvo nesľúbila. Podľa zákona zostávajú zdroje a pôda naďalej v rukách strany.
ČKS zároveň zavádza prísnu kontrolu hospodárskych záležitostí vrátane rozsiahleho národného plánovania. Trh je len prostriedkom, ktorým štát stimuluje výrobu; nie je skutočne nezávislý a neexistujú ani inštitúcie, ktoré by slobodný trh podporovali.
Čínsky komunistický model je monštruóznou kombináciou socializmu, etatizmu a trhovej ekonomiky. V Číne neexistuje nezávislý právny štát ani transparentný systém vlastníckych práv. Nie je dovolené, aby sa výmenný kurz národnej meny vyvíjal prirodzeným spôsobom. Tok bohatstva do krajiny a z krajiny je kontrolovaný, pričom medzinárodné firmy pôsobiace v Číne sú pod prísnou kontrolou. ČKS využíva vládne dotácie a daňové úľavy na podporu a zvýšenie vývozu s cieľom poraziť konkurenciu v cenových vojnách. Tým sa narušil zaužívaný poriadok svetového obchodu. Práve z týchto dôvodov Svetová obchodná organizácia (WTO) dlhodobo odmieta uznať Čínu ako trhovú ekonomiku.
Mnohé západné vlády naivne dúfali, že hospodársky rozvoj prinesie do Číny politické uvoľnenie a demokraciu. Namiesto toho, vďaka väčšiemu množstvu finančných prostriedkov, ČKS podrobila svoj ľud brutálnejším a sofistikovanejším formám represie. Napríklad, aby ČKS mohla uskutočniť prenasledovanie Falun Gongu, výrazne rozšírila a posilnila svoje bezpečnostné sily, vložila finančné prostriedky do moderných sledovacích systémov a tých, ktorí boli zodpovední za „úspešné“ prenasledovanie, povýšila do vysokých funkcií.
Mechanizmy, ktoré sa použili na prenasledovanie Falun Gongu, sa zákonite použili na potláčanie ostatných vierovyznaní a širokej verejnosti. Od roku 2009 ČKS vynaložila ďaleko viac ako 500 miliárd jüanov (75 miliárd USD) ročne na pokrytie nákladov spojených s „udržaním stability“, t. j. s policajnou kontrolou čínskeho obyvateľstva.
b) Pravda skrytá za ekonomickým vzostupom Číny
Vzhľadom na rýchly nárast hrubého domáceho produktu Číny počas posledných 40 rokov, si mnohí ľudia vytvorili názor, že socialistická ekonomika je lepšia a výhodnejšia. Z toho dôvodu mnohí ľudia zo Západu – vrátane elít v politických a akademických kruhoch – obdivujú efektívnosť totalitného systému.
Hospodársky model, ktorý vybudovala ČKS, sa dá v skutočnosti len ťažko zopakovať niekde inde. Na jednej strane má socialistický systém napriek svojmu hospodárskemu rastu veľkú vnútornú nestabilitu. Na druhej strane, stranícky model zakrýva všadeprítomnú korupciu vytvorenú bezohľadným politickým systémom. Hospodársky rast Číny bol z veľkej časti založený na nasledujúcich faktoroch.
Po prvé, uvoľnenie štátneho hospodárstva a centrálneho plánovania, ako aj obnovenie súkromného sektora dodali čínskej ekonomike silný výrobný stimul. Čínsky ľud, ktorého pracovný potenciál bol po desaťročia potláčaný, prejavil túžbu vymaniť sa z chudoby a odhodlanie začať podnikať. Okrem toho, veľká populácia Číny, ktorá predstavuje viac ako miliardu ľudí, poskytla takmer nevyčerpateľný zdroj lacnej pracovnej sily.
Druhým faktorom bol masívny prísun západného kapitálu a technológií do Číny počas obdobia reforiem. V rámci riadeného hospodárstva predstavovali rozsiahle plochy nevyužitej pôdy, pracovnej sily a trhov v Číne niečo ako zlato, ktorého cena ešte nebola stanovená. Kombinácia kapitálových investícií a nevyužitých zdrojov zapálilo iskru hospodárskeho rastu Číny. Nebyť totalitnej vlády strany, mohol sa tento plameň rozhorieť o desaťročia skôr, a to oveľa kontrolovateľnejším a udržateľnejším spôsobom.
Objem západných investícií realizovaných v Číne je obrovský. Podľa zverejnených údajov dosiahli priame americké investície smerované do Číny v roku 2018 takmer 117 miliárd dolárov, oproti 11 miliardám dolárov v roku 2000. [] Celková hodnota zahraničného kapitálu, ktorý vstúpil do Číny v rokoch 1979 až 2015, dosiahla podľa čínskeho ministerstva obchodu okolo 1,64 bilióna dolárov. []
Západné krajiny dokonca udelili ČĽR preferenčný obchodný štatút, a zároveň jej umožnili širší prístup na trh. V máji 2000 americká vláda priznala Pekingu štatút „trvalých štandardných obchodných vzťahov“ („permanent normal trade relations“). Dňa 11. decembra 2001 Čína oficiálne vstúpila do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) a pripojila sa k medzinárodnému trhu. Následne sa do Číny presunulo obrovské množstvo západného bohatstva a výroby, čím sa z nej stala „celosvetová továreň“.
Nemožno však zabúdať, že ekonomická moc ČĽR sa rozvinula za použitia neetických praktík: extrémneho vykorisťovania pracovníkov, využívania tzv. sweatshopov (podnikov s neľudskými pracovnými podmienkami), ako aj nútenej práce vo väzenských táboroch po celej krajine, demolácie obydlí, núteného vysťahovania obyvateľov a podobne. V záujme krátkodobého rastu ČKS schvaľovala ničenie životného prostredia a ignorovala ohrozenie verejného zdravia, len aby z pôdy, ľudí a zdrojov vyžmýkala každú kvapku zisku. ČKS využila západný kapitál, technológie, trhy, výhodné obchodné postavenie a lacné domáce výrobné náklady, aby nahromadila obrovské sumy v devízových rezervách. Obchodný deficit medzi Spojenými štátmi a Čínou vzrástol z približne 83 miliárd dolárov v roku 2000 na viac ako 345 miliárd v roku 2019.
ČKS napokon porušila medzinárodné obchodné konvencie a naplno využila možnosti, ktoré mala k dispozícii, bez ohľadu na to, či boli legitímne. Celonárodne si osvojila stratégiu privlastňovania duševného vlastníctva v snahe predbehnúť iné krajiny v oblasti priemyslu a technológií. Ide o najväčší prípad krádeže v histórii. V správe Komisie pre krádeže amerického duševného vlastníctva z roku 2017 sa uvádza, že falšovaný čínsky tovar, pirátsky softvér a ukradnuté obchodné tajomstvá spôsobujú USA každoročne stratu 225 až 600 miliárd dolárov. V sume nie sú zohľadnené straty spôsobené krádežami duševného vlastníctva. V správe sa uvádza, že za uplynulé tri roky prišli USA o 1,2 bilióna dolárov v dôsledku krádeží duševného vlastníctva, z ktorých väčšinu majú na svedomí čínski aktéri. [] V správe Úradu riaditeľa národnej spravodajskej služby sa uvádza, že 90 % kybernetických útokov na podniky v USA pochádza z ČĽR a že tieto útoky spôsobili každoročne celkové hospodárske škody v odhadovanej výške 400 miliárd USD. []
Hospodársky model ČKS zneužíva štátnu moc na stimulovanie rýchleho hospodárskeho rozvoja, pričom využíva zákerné taktiky na zvýšenie vlastnej konkurencieschopnosti. Zároveň tým povzbudzuje ostatné krajiny, aby zaviedli prísnejšie zásahy zo strany štátu. Tieto krajiny urobili veľkú chybu, keď sa na stranícky model pozerajú ako na príklad úspešného fungovania, ignorujúc pritom ľudské a morálne tragédie, ktoré spôsobil.
c) Následky ekonomického modelu ČKS
Ekonomický model ČKS ide ruka v ruke s neúprosným úpadkom ľudskej morálky, čo má na svedomí duch komunizmu. Dnešná Čína je zaplavená falošným tovarom, jedovatými potravinami, pornografiou, drogami, hazardnými hrami a zločineckými skupinami. Z korupcie a zhýralosti sa stali výdobytky, ktorými sa možno pýšiť, zatiaľ čo dôvera v spoločnosti už v podstate neexistuje. Zväčšujúce sa priepastné rozdiely medzi bohatými a chudobnými sprevádzajú spoločenské spory a zneužívanie justície. V mocenskej ekonomike ČĽR využívajú funkcionári svoju autoritu na hromadenie majetku. Rozsah korupcie sa zväčšuje v závislosti od postavenia a sprenevera v rádoch miliárd je bežným javom. Žiadna vláda nie je taká skorumpovaná a morálne zdegenerovaná ako čínsky komunistický režim.
V tomto prostredí všadeprítomnej korupcie občania zatvárajú oči pred utrpením svojich spoluobčanov. V októbri 2011 otriasla svetom správa o smrti Jüe-Jüe, dvojročného dievčatka z provincie Kuang-tung, ktoré bolo zrazené nákladným autom. Namiesto toho, aby vodič vystúpil z auta a snažil sa jej pomôcť, pri odchode z miesta nehody Jüe-Jüe ešte raz prešiel. O niekoľko minút neskôr jej prešlo po nohách ďalšie vozidlo. Osemnásť ľudí prešlo okolo tejto tragédie bez toho, aby Jüe-Jüe pomohli, až kým zberač šrotu nakoniec plačúce batoľa neodniesol do bezpečia. Jüe-Jüe neskôr v nemocnici zomrela. Zahraničné médiá si kládli otázku, či Čína náhodou nestratila svoju dušu. Dá sa pochopiť, keď sa ľudia zdráhajú prísť druhým na pomoc vo chvíli, keď im hrozí nebezpečenstvo, ako napríklad pri ozbrojenej lúpeži. Jüe-Jüe však nepredstavovala pre nikoho žiadnu hrozbu, keď ležala na ulici a umierala.
Komunistické hnutie vedie k obrovskej deštrukcii tradičných hodnôt a kultúry. V komunistickej Číne už morálne štandardy klesli ďaleko za hranice toho, čo si človek dokáže predstaviť. Odber orgánov živým ľuďom, dobrým ľuďom, ktorí sa venujú duchovnej kultivácii a snažia sa o sebazdokonaľovanie, nadobudol rozmer štátom schválenej operácie. Na operačných stoloch bolo zabitých neznámo koľko väzňov svedomia, pretože ich orgány boli drancované pre zisk. Zo zdravotníckeho personálu, ktorý má pomáhať ľuďom, spravili komunisti vrahov. Zlo ČKS už preniklo do celého sveta; prostredníctvom ekonomických stimulov strana nabáda krajiny, ktoré majú chrániť ľudské práva, aby zatvárali oči pred jej zločinmi.
Ekonomický rast bez zachovania morálky je chaotický, neudržateľný a má katastrofické následky. Pod vplyvom neľudskej politiky ČKS narastajú spoločenské konflikty a životné prostredie je na pokraji kolapsu. Dôsledky morálneho úpadku sú fatálne. Čína sama seba nazýva silnou krajinou, ale jej sila je len ilúziou. Jej zdanlivý blahobyt, postavený na bezohľadnej honbe za bohatstvom, je odsúdený na zrútenie.
Ak sa Čína nedokáže vymaniť z osídiel ČKS, nečaká ju priaznivá budúcnosť. Duch komunizmu nemá v úmysle realizovať zdravý a udržateľný rast, pretože jeho cieľom je zničiť Čínu, ako aj zvyšok sveta.
4. Devastujúce účinky socializmu v rozvojových krajinách
a) Východná Európa v zovretí socializmu
Takmer tridsať rokov po páde Sovietskeho zväzu je východná Európa naďalej sužovaná komunizmom, keďže tu nikdy nedošlo k úplnému zúčtovaniu so zločinmi spáchanými bývalými komunistickými režimami.
Pretrvávajúca prítomnosť komunizmu sa prejavuje v rôznych aspektoch východoeurópskej politiky a hospodárstva. Napríklad Rusko a Bielorusko si ponechávajú silné, štátom vlastnené podniky, vysokú mieru sociálneho zabezpečenia a agresívnu intervenčnú politiku štátu. Počas prechodného obdobia po páde komunizmu zažívali východoeurópske krajiny krízy spojené s pomalým hospodárskym rastom a vysokou mierou nezamestnanosti. To všetko napomáhalo opätovnému nástupu komunizmu a socializmu v nových podobách. Ľavicové strany ožili s obnovenou silou a priživovali sa na pocite nostalgie za „starými dobrými časmi“ počas socializmu. [] Ducha komunizmu sa v skutočnosti nepodarilo vypudiť.
b) Socialistická ekonomika v rozvojových krajinách zlyhala
V rozvojových krajinách Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky sa mnohé nové nezávislé krajiny hlásili k socializmu už v 60. rokoch, čo malo katastrofálne následky. Začiatkom 21. storočia sa hospodárstvo Venezuely zrútilo ako priamy dôsledok jej socialistickej politiky. Venezuela bývala kedysi najbohatšou krajinou Latinskej Ameriky. Dnes ju sužuje chudoba, zločinnosť a hlad. Zimbabwe bolo kedysi jednou z najbohatších krajín Afriky; v súčasnosti však upadlo do hospodárskej katastrofy a inflácia sa vyšplhala do nepredstaviteľných rozmerov.
Venezuela: Ako socializmus zruinoval prosperujúcu krajinu
Venezuela disponuje obrovskými zásobami ropy. V 70. rokoch patrila k najrýchlejšie rastúcim ekonomikám v Latinskej Amerike, mala najnižšiu mieru príjmovej nerovnosti a najvyšší HDP na obyvateľa v regióne. [] Relatívne slobodná ekonomika Venezuely lákala schopných prisťahovalcov z Talianska, Portugalska a Španielska. Tieto faktory spolu s právnou ochranou vlastníctva umožnili v rokoch 1940 až 1970 rýchly rozvoj hospodárstva.[]
Keď sa v roku 1999 chopil úradu nový prezident, začal neúspešný program znárodňovania, ktorý nakoniec priviedol ekonomiku Venezuely do chaosu. Venezuelský prezident verejne vyhlásil: „Musíme prekonať kapitalizmus. Nemôžeme sa však uchýliť k štátnemu kapitalizmu, ktorý by bol rovnakou zvrátenosťou ako ten v Sovietskom zväze. Musíme si znovu osvojiť socializmus ako tézu, projekt a cestu, teda nový typ socializmu, humanistický, ktorý na prvé miesto stavia človeka, a nie stroje alebo štát.“ []
V záujme budovania socializmus venezuelská vláda skonfiškovala alebo znárodnila mnohé súkromné spoločnosti z rôznych odvetví vrátane ropného priemyslu, poľnohospodárstva, finančníctva, ťažkého priemyslu, oceliarstva, telekomunikácií, energetiky, dopravy a cestovného ruchu. Tento proces sa zintenzívnil po znovuzvolení prezidenta v roku 2007. Jeho vláda v rokoch 2007 až 2012 vyvlastnila 1 147 súkromných spoločností, čo malo katastrofálne následky.
Spoločnosti v kedysi produktívnych odvetviach boli zatvorené a nahradené neefektívnymi štátnymi podnikmi, čo odradilo investorov. Vzhľadom na pokles produkcie sa Venezuela začala vo veľkej miere spoliehať na dovoz. Pokles cien ropy v kombinácii s celým radom vládnych zásahov, ktoré sa týkali devízových rezerv a kontroly cien, nevyhnutne viedli ku katastrofe. Niektorí pripisovali príčinu tejto tragédie ropnej kríze. No podľa údajov poskytnutých Svetovou bankou vykazovalo v rokoch 2013 až 2017 hospodársky rast sedem krajín, ktoré boli ešte viac závislé od vývozu ropy ako Venezuela. []
Hlavnou príčinou dramatického krachu Venezuely bol socialistický ekonomický systém. Hospodárska politika Venezuely v podstate nasledovala desať revolučných požiadaviek, ktoré navrhol Marx v Komunistickom manifeste, počnúc zrušením súkromného vlastníctva, cez vysoké zdanenie až po centralizovanú ekonomiku a výrobné prostriedky. [] Venezuelu postihol ekonomický pád spôsobený komunistickým duchom.
Zimbabwe: ako sa obilnica Afriky premenila na krajinu hladujúcich ľudí
Po vyhlásení nezávislosti Zimbabwe v roku 1980 sa krajina rozhodla vybudovať socialistický štát podľa marxisticko-leninských zásad. Prvým tamojším predsedom vlády bol stúpencom marxizmu a jeho partizánske oddiely, ktoré sa riadili myšlienkami Mao Ce-tunga, dostávali bezvýhradnú pomoc zo strany ČĽR. Na rozdiel od iných afrických krajín, ktoré zaviedli socializmus, Zimbabwe nezaviedlo okamžite politiku znárodnenia.
Hospodárske problémy Zimbabwe sa začali v roku 2000 po začatí pozemkovej reformy. Pôda, ktorá patrila bielym farmárom, bola skonfiškovaná a prerozdelená medzi černochov, ktorí nemali pôdu, ako aj medzi osoby s politickými väzbami. Mnohí z nich nemali skúsenosti s poľnohospodárstvom, čoho výsledkom bol prudký pokles poľnohospodárskej produktivity. V snahe vyhnúť sa kríze, Rezervná banka Zimbabwe vytlačila viac peňazí, čo viedlo k nekonečnej hyperinflácii. Podľa údajov centrálnej banky dosahovala medziročná inflácia krajiny v júni 2008 hodnotu 231 miliónov percent. V polovici novembra 2008 dosiahla inflácia maximálnu hodnotu vo výške takmer 80 miliárd percent, načo úrady prestali zverejňovať mesačné štatistiky.
V roku 2008 Zimbabwe zasiahol veľký hladomor. Zo 16 miliónov obyvateľov trpelo hladom až päť miliónov ľudí. Dodnes je v tejto krajine podvýživa chronickým a rozšíreným problémom.
Komunizmus zamoruje svet spôsobmi, ktoré možno pozorovať alebo predpovedať vo všetkých krajinách. Vyspelé západné krajiny už začínajú pociťovať krízy spôsobené systémom nadmerného sociálneho zabezpečenia a štátnym intervencionizmom. Zatiaľ čo v rozvojových krajinách je tragédia socializmu už realitou. Ide vždy o tento princíp: komunistický duch používa ekonomiku, aby ľuďom sľúbil pohodlie a spokojnosť, a následne zvedie ľudí do morálneho úpadku a zatiahne ich do priepasti chudoby.
5. Marxova teória vykorisťovania: prevrátenie dobra a zla
Marxizmus prostredníctvom celého radu prepracovaných teórií klame ľudí, aby nahradil tradičné morálne hodnoty svojimi falošnými, zdanlivo prínosnými hodnotami, ktoré obrátili pojmy dobra a zla. V marxistickom ponímaní sa to, či je jednotlivec dobrý alebo zlý, nezakladá na jeho morálke a konaní, ale skôr na jeho umiestnení v (obrátenej) kapitálovej hierarchii.
Ten, kto patrí k triede, ktorú marxisti nazývajú „kapitalistickou“, je vinný z vykorisťovania proletariátu, a keďže proletariát je údajne utláčaná a vykorisťovaná trieda, jej príslušníci majú prirodzene morálne vyššie postavenie. Bez ohľadu na to, ako sa k majiteľom podnikov, vlastníkom nehnuteľností a bohatým ľuďom správajú, môžu chodiť so „vztýčenou hlavou“. Marxizmus tak vlastníctvo majetku označil za zločin a obhajoval násilné vyvlastnenie.
Podľa marxistickej teórie vytvára hodnotu jedine práca. Ak vlastník spoločnosti investuje do firmy 10 miliónov dolárov za rok a výnosy v tom roku dosiahnu 11 miliónov dolárov, podľa marxistickej teórie je tento zisk 1 milión dolárov „nadhodnotou“ vytvorenou zamestnancami, nespravodlivo vyvlastnená „kapitalistickým“ majiteľom spoločnosti. Marx teda tvrdil, že práve vykorisťovanie je tajomstvom toho, ako kapitalisti zarábajú peniaze, a teda „prvotným hriechom“ buržoázie. Marx na základe toho dospel k záveru, že na odstránenie tohto hriechu je potrebné zničiť celú kapitalistickú spoločnosť – to znamená, že buržoázia bude odstránená a jej majetok skonfiškovaný, kým predvoj strany skolektivizuje majetok a zavedie komunizmus.
Marxova teória vykorisťovania rozdeľuje ľudí na dve protikladné triedy: buržoáziu s kapitálom a proletariát bez kapitálu. V skutočnosti sa však triedna mobilita od nástupu industrializovanej spoločnosti rapídne zvýšila. Rozsah triednej mobility bol v prvej polovici 19. storočia vo Veľkej Británii aj v Spojených štátoch amerických porovnateľný s mobilitou v 70. rokoch. [] Prechod medzi triedami predstavuje dynamický proces; napríklad domnelý príslušník proletariátu už nepatrí k proletariátu, ak si kúpi verejný akciový podiel v nejakej spoločnosti. Ak je možné tak ľahko zmeniť zaradenie človeka do príslušnej triedy, snahy o takéto rozdelenie ľudí do jednotlivých tried nemajú iný cieľ ako podnietiť triednu nenávisť.
Komunistické strany v Číne, v Sovietskom zväze a v komunistických štátoch východnej Európy rozkrádali pôdu, lynčovali vlastníkov pôdy a okrádali podnikateľov o ich továrne. Vraždili „triednych nepriateľov“, konfiškovali generáciami nadobudnutý majetok a viedli kampane štátneho terorizmu proti ľuďom. Všetko toto zlo bolo výsledkom nenávistných teórií komunizmu. Medzitým sa tradičné morálne hodnoty, ako aj viera v bohov, svätcov a klasických mudrcov nálepkovali ako príslušnosť k „vykorisťovateľským triedam“, ktoré mali byť predmetom útokov a likvidácie.
Marxove teórie boli v ekonomických a filozofických kruhoch dlhodobo kritizované. Nižšie uvádzame iba niekoľko príkladov, ktoré ilustrujú absurdnosť Marxovej teórie vykorisťovania. Podľa marxizmu je to práca, ktorá vytvára hodnotu, a táto hodnota je daná pracovným časom potrebným na výrobu. Je to absurdná teória, pretože cena tovaru nevyplýva z jeho samotnej podstaty. Takmer pri každom tovare je prítomný subjektívny ľudský prvok, ktorý vedie k prirodzeným a do značnej miery nepredvídateľným modelom vývoja ponuky a dopytu.
Mnoho ekonómov skúmalo proces tvorby ceny a na rozdiel od Marxovej úzkoprsej doktríny sa väčšina z nich zhoduje na tom, že na tvorbe hodnoty sa podieľa množstvo faktorov – okrem iného pôda, kapitál, práca, vedecké a technologické poznatky, manažment, riziko investícií atď. Hospodárska činnosť tvorí komplexný systém, ktorý zahŕňa rôzne články výrobného reťazca. Rôzne výrobné faktory majú stanovené určité požiadavky na riadenie a rôzni ľudia plnia rôzne úlohy, ktoré sú pre fungovanie celého reťazca nevyhnutné a prispievajú k tvorbe „zostatkovej hodnoty“.
Napríklad, majiteľ firmy plánuje vynaložiť jeden milión dolárov na to, aby si najal dvoch dizajnérov, ktorí navrhnú a vyrobia novú hračku. Na propagáciu výrobku si najme aj marketingového pracovníka. Po dvoch rokoch si nová hračka získa popularitu a zarobí 50 miliónov dolárov. Bola to práca dizajnérov a marketingového pracovníka, ktorá vytvorila zostatkovú hodnotu 50 miliónov dolárov? Samozrejme, že nie. Dôvodom, prečo nová hračka zarobila milióny, je to, že ju ľudia chceli. K hodnote hračky prispel prehľad majiteľa firmy o trhu, jeho schopnosť organizovať a riadiť ostatných a odvaha riskovať. Predpokladajme, že nápaditosť hračky bola dielom jedného z dizajnérov – pochádza potom zostatková hodnota 50 miliónov dolárov z toho, že majiteľ podniku využil kreativitu dizajnéra, no neposkytol mu za to nič? Samozrejme, že nie. Ak si dizajnér myslel, že jeho kreativita nebude adekvátne odmenená, mohol si nájsť inú spoločnosť, ktorá by mu ponúkla vyšší plat.
Na voľnom trhu sa nakoniec stále podarí dosiahnuť rovnováhu medzi zručnosťami, ambíciami a kapitálom. Podnikatelia, ktorí očakávajú neprimerané zisky, prehrajú s konkurenciou alebo nebudú schopní prilákať talentovaných ľudí. Okrem toho, keďže čakaním na návratnosť investovaného kapitálu sa odďaľuje jeho míňanie alebo iné využitie, sú zisky takisto zásluhou vynaloženého úsilia investora. Preto je normálne, že na oplátku dostane nejakú dodatočnú sumu. Princíp sa nijako nelíši od poskytovania pôžičiek na úrok.
Pri rozhodovaní o hodnote tovaru zohráva úlohu aj mnoho „náhodných“ faktorov. Takéto faktory sa dajú rozumne vysvetliť len na základe referenčného rámca založeného na tradičných názoroch a kultúre.
V určitých situáciách nemusí vytvorenie a pokles hodnoty nijako súvisieť s otázkou pracovnej sily. Diamant, ktorý má dnes hodnotu 10 miliónov dolárov, mohol byť pred päťtisíc rokmi bezcenný, pretože ho nikto nechcel. Neúrodný kus pôdy zdedený po starom otcovi môže byť odrazu stokrát cennejší v dôsledku rozrastania sa neďalekého mesta alebo objavu vzácnych kovov pod povrchom zeme. V tomto prípade je takéto obrovské, nečakané bohatstvo jednoducho vecou šťastia; nárast hodnoty si nevyžaduje žiadnu prácu. Západné aj východné tradičné kultúrne tradície uznávajú, že bohatstvo je istou formou božieho požehnania.
Aby Marx dokázal „racionalitu“ a „nevyhnutnosť“ štátneho vlastníctva, vymyslel teóriu vykorisťovania založenú na nadhodnote, ktorá urobila z ekonomických aktivít vykonávaných ľuďmi ako bežnej súčasti života niečo negatívne a neetické. Jeho teória podnietila nenávisť a opovrhnutie voči existujúcemu ekonomickému poriadku, čo bolo súčasťou jeho snahy podkopať ho a zvrhnúť.
V skutočnosti zamestnávatelia a pracovníci, rovnako ako statkári a roľníci, tvoria komunitu so spoločnými záujmami. Ich vzájomný vzťah by mal byť založený na spolupráci a vzájomnej závislosti; každá skupina podporuje tú druhú, aby prežila. Marx zámerne zveličoval rozdiely medzi triedami a považoval ich za niečo absolutistické – ako rozpor medzi úhlavnými nepriateľmi.
Medzi zamestnávateľmi, ako aj medzi pracovníkmi, sú dobrí aj zlí ľudia. Pokiaľ ide o obchodovanie, v skutočnosti by mal byť odhalený a sankcionovaný každý, kto porušuje etické normy. Základom posudzovania by mal byť morálny charakter, nie bohatstvo.
Ľudia môžu svoje ekonomické a sociálne postavenie zmeniť svojím vlastným úsilím. Z robotníkov sa môžu stať investori vďaka tomu, že si nahromadia zarobené peniaze. Z investorov sa môžu stať robotníci v dôsledku zlyhania ich investícií. Pozície robotníkov a investorov sa v modernej spoločnosti často menia. Väčšina ľudí zohráva obe úlohy – zarobené peniaze vložia do budúcich výrobných kapacít, čím vytvoria pracovné miesta, zväčšia spoločenský blahobyt a prinesú úžitok širokej verejnosti. Dokonca aj zakladateľ amerického odborového hnutia prehlásil: „Najhorším zločinom proti pracujúcim ľuďom je firma, ktorá nie je zisková.“ []
Absurdná „teória nadhodnoty“ označuje bežné činnosti vlastníkov pôdy a kapitalistov nálepkou „vykorisťovania“. Podnietila tým v ľuďoch nesmiernu nenávisť a boj, zahmlila ich myslenie, a zároveň zničila životy miliónov ľudí.
6. Nenávisť a závisť: pôvod absolútneho rovnostárstva
Komunizmus presadzuje absolútne rovnostárstvo. Navonok to môže znieť ako vznešený cieľ, čo mnohých navádza k tomu, aby slepo verili, že je to spravodlivé. V skutočnosti to však vyvoláva nenávisť a závisť, pretože ľudia, ktorí veria v absolútne rovnostárstvo, nedokážu tolerovať úspech ostatných alebo to, že iní sú bohatší a majú lepší život, ľahšiu prácu a luxusnejšie životné podmienky. Títo ľudia hovoria: „Mal by som mať to, čo máš ty, a čo dostaneš ty, mal by som dostať tiež.“ Podľa tohto svetonázoru sú si všetci rovní a celý svet je rovnaký.
Absolútne rovnostárstvo sa manifestuje prinajmenšom dvoma hlavnými spôsobmi. Po prvé, keď si ľudia ešte nie sú rovní, podnecuje ich to k nespokojnosti s ich ekonomickým postavením. Ľudia začnú prahnúť po tom, čo majú ostatní, a dokonca sa o to budú usilovať nečestnými alebo násilnými prostriedkami. V extrémnych prípadoch kvôli zbohatnutiu ničia majetok druhých alebo dokonca zabíjajú.
Najhorším prejavom týchto tendencií je násilná revolúcia. Aby Marx podnietil nespokojnosť, rozdeľuje spoločnosť na dve protikladné triedy: na tých, ktorí vlastnia výrobné prostriedky, a na tých, ktorí ich nevlastnia. Na vidieku to boli vlastníci pôdy a roľníci, v mestách obchodníci a robotníci. Cieľom bolo podnietiť triednu nenávisť a využiť údajne znevýhodnených členov spoločnosti na uskutočnenie násilnej revolúcie. Roľníci sú chudobní, no statkári bohatí – zmocnite sa ich bohatstva! Každý by mal byť bohatý! ČKS preto vyzvala roľníkov, aby sa zapojili do „pozemkovej reformy“ – čo znamenalo zaútočiť na statkárov a rozdeliť si ich pôdu. Ak statkári odmietli splniť požiadavky, boli zavraždení. Komunistická strana postupovala tak, že najprv podnecovala chuligánov, aby vyvolávali problémy, a potom nabádala roľníkov, aby sa k nim pridali v povstaní a zaútočili na triedu statkárov. V 50. rokoch sa hnutie za „pozemkovú reformu“ zmenilo na kampaň teroru, ktorá si vyžiadala životy miliónov ľudí po celej Číne.
Po druhé, keď jednotlivé skupiny prakticky dosiahnu stav „rovnosti“ – kedy sa všetky výhody rozdelia medzi všetkých – každý, kto vybočuje z radu, je potrestaný. S každým sa zaobchádza rovnako bez ohľadu na to, či človek pracuje viac alebo menej, prípadne nepracuje vôbec. Tým sa však opomína univerzálny princíp: hoci sa na povrchu môžu ľudia javiť ako rovnakí, v skutočnosti sa osobnosť každého jednotlivca, jeho intelekt, fyzická sila, morálka, povolanie, úloha, vzdelanie, životné podmienky, húževnatosť a vytrvalosť, vynaliezavosť atď. líšia, a líši sa aj to, akým spôsobom prispieva spoločnosti. Prečo by sa teda mal uplatňovať rovnaký výsledok na všetkých? V tomto zmysle je „nerovnosť“, proti ktorej broja komunisti, v podstate skutočnou rovnosťou, zatiaľ čo nimi presadzovaná rovnosť predstavuje skutočnú nerovnosť a nespravodlivosť.
Starí Číňania hovoria, že nebesia odmenia človeka podľa toho, koľko úsilia vynaloží. Absolútne rovnostárstvo je v reálnom svete neuskutočniteľné.
Pod zásterkou rovnostárstva sú leniví ľudia zvýhodňovaní, zatiaľ čo schopní a pracovití ľudia sú penalizovaní alebo dokonca odsudzovaní a nenávidení. Každý znižuje svoje tempo, aby sa prispôsobil rýchlosti tých najpomalších. To vedie k tomu, že všetci sa stávajú lenivými a čakajú, kým sa niekto iný pričiní, aby to mohli využiť a chopiť sa príležitosti získať niečo zadarmo alebo niekoho iného o niečo obrať. Výsledkom je všeobecný morálny úpadok.
Nenávisť a závisť, ktoré poháňajú absolútne rovnostárstvo, sú jedovatými koreňmi ekonomického modelu komunizmu. V ľudskej povahe je zakódované tak dobro, ako aj zlo. Západné vierovyznania poukazujú na sedem smrteľných hriechov, zatiaľ čo východná kultúra učí, že človek má budhovskú, ako aj démonickú povahu. Budhovská povaha sa prejavuje láskavosťou, schopnosťou znášať ťažkosti a ohľaduplnosťou voči druhým. Démonická povaha sa prejavuje ako sebectvo, lenivosť, závisť, zloba, nenávisť, hnev, žiadostivosť a tyrania, a tiež ako neúcta k životu, podnecovanie rozbrojov, šírenie klebiet, získanie niečoho zadarmo a tak ďalej.
Ekonomický model, ktorý si osvojil komunizmus, zámerne podnecuje démonickú povahu človeka, zosilňuje ľudskú závisť, chamtivosť, lenivosť a iné zlé faktory, čo spôsobuje, že ľudia strácajú svoju ľudskosť a upúšťajú od tradičných hodnôt, ktoré sa zachovávali po tisíce rokov.
Ekonóm a filozof 18. storočia, Adam Smith, vo svojom diele Teória mravných citov napísal, že morálka je základom prosperity ľudstva. Dodržiavanie všeobecných morálnych pravidiel je „nevyhnutné pre samotnú existenciu ľudskej spoločnosti, ktorá by sa rozpadla do ničoty, ak by veľká časť ľudstva nepociťovala úctu k týmto dôležitým pravidlám správania“. []
Lawrence Kudlow, riaditeľ Národnej ekonomickej rady USA, sa domnieva, že popri ekonomickej prosperite musí existovať aj morálka. V roku 1997 napísal, že ak by sa Spojené štáty dokázali riadiť „hlavnou zásadou“ – dodržiavať morálne hodnoty, na ktorých bola krajina založená – rozvoj Spojených štátov by bol neobmedzený. []
a) Ekonomické rovnostárstvo: odrazový mostík ku komunizmu
Pod vplyvom absolútneho rovnostárstva zaznievajú na Západe intenzívne požiadavky na „sociálnu spravodlivosť“, ako aj na prijatie zákonov o minimálnej mzde, pozitívnej diskriminácii a ďalšie. Za týmito požiadavkami stojí túžba po rovnosti výsledkov, čo môžu zneužiť komunistické elementy. Z komunistického hľadiska nie je dôležité, či tieto zraniteľné skupiny dosiahnu rovnosť alebo či sa zlepší ich sociálne postavenie. Sú len figúrkami na podnecovanie nevôle a následnej revolúcie.
Keď sa komunistom podarí úspešne presadiť svoje požiadavky, jednoducho vytvoria nekonečný prúd ďalších požiadaviek. Ak neuspejú, posilnia u ľudí názor o spravodlivosti v otázke rovnosti a urobia si z toho hlavný bod programu, vďaka ktorému môžu získať ešte väčší vplyv. Vzhľadom na to, že komunizmus podnecuje nevôľu na viacerých frontoch a prostredníctvom množstva rôznych spôsobov, ak mu bude dovolené nekontrolovane sa rozšíriť, nevyhnutným dôsledkom bude spoločenský chaos. Komunisti budú vždy schopní nájsť zraniteľné skupiny a budú pre nich požadovať finančnú alebo sociálnu rovnosť, pričom tento postup budú opakovať dovtedy, kým nebude vydláždená cesta ku komunizmu.
Implementácia týchto požiadaviek navyše často vedie k opaku toho, čo bolo sľúbené. Tí, ktorí by mali byť týmito politikami chránení, namiesto toho strácajú. Vezmime si napríklad zákon o minimálnej mzde. Na prvý pohľad je jeho cieľom chrániť práva zamestnancov, ale výsledkom je, že mnohé podniky jednoducho nemôžu prijímať zamestnancov, pretože je to pre nich neekonomické. V dôsledku toho zamestnanci prichádzajú o prácu. Rušenie pracovných miest s nižšou mzdou znamená zároveň stratu kvalifikácie, pretože mladí ľudia a tí, ktorí začínajú pracovať, majú len málo príležitostí na to, aby sa mohli zaškoliť a vypracovať na lepšie platené pracovné pozície. Jednotný prístup ku všetkým je tiež v rozpore s ekonomickými princípmi a vedie k nadmernému zasahovaniu zo strany štátu.
Ľudia používajú zámienku „rovnakej mzdy za rovnakú prácu“, aby sa mohli dožadovať sociálnej revolúcie založenej na boji proti rasizmu a sexizmu. Uvádzajú štatistiky, podľa ktorých je napríklad priemerná mzda černochov nižšia ako priemerná mzda belochov, že priemerná mzda žien je nižšia ako priemerná mzda mužov a že tieto rozdiely sú výsledkom rasizmu a sexizmu. V skutočnosti takéto porovnania nie sú na mieste; keď porovnávame jedno jablko s druhým, výsledky budú odlišné. Výskum preukázal, že vysokoškolsky vzdelané, zosobášené černošské páry zarábajú o niečo viac ako ich biele náprotivky. [] Po desaťročiach používania komunistickej taktiky na zničenie tradičnej rodiny a podporu sociálneho zabezpečenia je takýchto černošských rodín relatívne menej, a to je hlavný dôvod, prečo existujú celkové rozdiely medzi rasami, pokiaľ ide o príjmy. Vykonávanie zmysluplných a presných porovnaní by malo byť vecou zdravého rozumu, no komunistické elementy svojím podnecovaním nezhôd a bojov vedú ľudí k tomu, aby sa na veci pozerali iracionálne.
Komunizmus sa nestará o blaho zraniteľných skupín. Zaujímajú ho len heslá, ktoré strhávajú ľudí na cestu do záhuby.
b) Komunizmus využíva odbory k podkopávaniu slobodných spoločností
Úbytok pracovných miest vo výrobnom sektore USA za posledných niekoľko desaťročí je dobre známym javom. Mnoho ľudí si však neuvedomuje, že jedným z hlavných vinníkov sú odbory, ktorých sa zmocnili ľavicové strany. Mnohé zo súčasných odborov tvrdia, že sa snažia pomôcť získať výhody pre pracujúcu triedu, no často robia pravý opak. Svedčí o tom samotná história odborov a transformácia ich poslania v priebehu rokov.
Odborové zväzy pôvodne založili členovia robotníckej triedy, ktorí mali len malú alebo vôbec žiadnu odbornosť na to, aby mohli vyjednávať s vedením. Do určitej miery sú odbory schopné sprostredkovať a riešiť konflikty medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Komunistické elementy sa však zmocnili odborov a spravili z nich nástroj presadzovania komunistickej politiky a hnutí. Odbory sa stali mocnou zbraňou na likvidáciu slobodného podnikania a vedenie politického boja.
Friedrich Engels na túto tému napísal: „Nezadržateľne sa blíži čas, kedy aj robotnícka trieda pochopí, že boj za vysoké mzdy a krátky pracovný čas, ako aj celá činnosť odborov, ktorú v súčasnosti vykonávajú, nie je sama osebe cieľom, ale prostriedkom, veľmi nevyhnutným a účinným prostriedkom, no len jedným z mnohých, na dosiahnutie vyššieho cieľa: úplného zrušenia mzdového systému.“ []
Lenin veril, že vytvorenie a legalizácia odborov je pre robotnícku triedu dôležitým prostriedkom, ako vyrvať kontrolu z rúk „kapitalistickej“ triedy, a že odbory sa stanú pilierom komunistickej strany a kľúčovou silou v triednom boji.
Lenin vo svojom prejave navrhol, aby sa odbory stali „školou administratívy, školou hospodárskeho riadenia, školou komunizmu“ a spojovacím prvkom medzi komunistickou stranou a masami. Náplňou každodennej práce odborov bolo presvedčiť masy, aby sa preorientovali z kapitalizmu na komunizmus. „Odbory sú ,rezervoáromʻ štátnej moci,“ vyhlasoval Lenin. []
Od polovice až do konca devätnásteho storočia komunistické a ľavicové sily využívali odbory na to, aby podnecovali zamestnancov k veľkým štrajkom, predkladali majiteľom podnikov tvrdé požiadavky a dokonca podnikali násilné opatrenia, ako napríklad ničenie strojov a tovární. V októbri 1905 sa viac ako 1,7 milióna robotníkov v Rusku zúčastnilo celonárodného politického štrajku, ktorý ochromil hospodárstvo krajiny. V tomto období vznikol mimoriadne agresívny odborový zväz Ústredná robotnícka skupina, ktorá sa stala hlavným predchodcom Petrohradského sovietu – „rady“ robotníkov a vojakov, ktorá zohrala ústrednú úlohu ako hybná sila ruskej revolúcie. []
Aj odborové organizácie v západných a rozvinutých krajinách boli vo veľkej miere infiltrované a využívané komunistickými faktormi. Vzťah medzi zamestnávateľmi a zamestnancami je v podstate v symbióze, no komunisti sa snažia vyvolávať, rozširovať a prehlbovať rozpory medzi nimi. Odbory sú využívané na eskaláciu konfliktov počas vyjednávania medzi vedením a zamestnancami. Okrem toho, odbory racionalizujú a zintenzívňujú konfrontačnú stránku vzťahu medzi vedením a zamestnancami a využívajú ju na legitimizáciu vlastnej existencie. Z tohto miesta rozdúchavajú nespokojnosť zamestnancov a z prípadných problémov obviňujú „kapitalistov“. Toto je jeden z kľúčových bodov pre ich prežitie.
Na prvý pohľad odbory bojujú za záujmy zamestnancov, no v skutočnosti podkopávajú konkurencieschopnosť priemyslu. Existujú dve príčiny tohto stavu. Po prvé, pod zámienkou ochrany práv a záujmov zamestnancov, odbory sťažujú podnikom možnosť prepúšťať zamestnancov, ktorí nepodávajú dobré výkony a dosahujú nízke pracovné výsledky. To vedie k vzniku kultúry lenivosti. Nielen, že je to nespravodlivé voči zamestnancom, ktorí pracujú svedomito, ale zároveň ich to robí menej iniciatívnymi. Najdôležitejším faktorom pre rozvoj spoločnosti sú jej zamestnanci, avšak so záštitou odborov nad zamestnancami, ktorí nepodávajú dobré výkony, podniky strácajú svoju konkurencieschopnosť. Podniky, ktoré nedokážu vyhovieť požiadavkám odborov, sa potom stávajú terčom boja vrátane štrajkov a protestov, čo podnikanie ešte viac brzdí. Silná odborová organizácia United Auto Workers reprezentujúca pracovníkov automobilového priemyslu v Detroite, bežne vyzývala k štrajkom. Pred finančnou krízou v roku 2008 odbory požadovali hodinovú mzdu a benefity vo výške 70 dolárov. V dôsledku toho sa americký automobilový priemysel dostal na pokraj bankrotu. []
Po druhé, pod zámienkou chrániť sociálne zabezpečenie zamestnancov (vrátane dôchodkov, zdravotného poistenia a podobne) odbory neustále zvyšujú podnikom náklady. Tým nútia podniky obmedziť svoj rast a znížiť investície do oblasti vývoja a výskumu, čo poškodzuje ich konkurencieschopnosť. Zároveň to vedie k tomu, že spoločnosti musia zvyšovať ceny výrobkov, čo poškodzuje záujmy spotrebiteľov. Štúdie preukazujú, že práve z tohto dôvodu boli spoločnosti bez odborov, ako napríklad Toyota a Honda, schopné vyrábať vysokokvalitné automobily za nižšie náklady, a naopak, automobilové továrne v Detroite, v ktorých pôsobili odbory, sa stali menej konkurencieschopnými. []
Edwin Feulner, zakladateľa think tanku American Heritage Foundation, na adresu odborov uviedol: „Fungujú ako príťaž na krku spoločnosti – spôsobujú, že je menej flexibilná a menej schopná múdro reagovať na požiadavky meniaceho sa trhu.“ []
Hoci sa o úbytku pracovných príležitostí v americkom výrobnom priemysle hovorí už desaťročia, mnohí ľudia nevedia, že hlavnou príčinou straty pracovných miest sú odbory. Podľa správy nadácie The Heritage Foundation sa v rokoch 1977 až 2008 znížil počet pracovných miest vo výrobnom sektore, kde pôsobia odbory, až o 75 %, zatiaľ čo zamestnanosť vo výrobnom sektore, kde odbory nepôsobia, sa v tom istom období zvýšila o 6 %.
Situácia v stavebníctve je podobná. Výskumný pracovník nadácie Heritage Foundation, James Sherk, napísal: „Na rozdiel od výrobného sektora, stavebníctvo zaznamenalo od konca 70. rokov značný rast. Celkovo sa však tento rast týkal výlučne neodborových pracovísk. Od roku 1977 došlo k rozšíreniu počtu pracovných miest o 159 %. Na pozíciách v stavebníctve, kde pôsobia odbory, sa počet pracovných miest znížil o 17 %.“ []
Navyše, odbory slúžia komunistickým živlom ako nástroj na presadzovanie rovnostárstva v podnikoch. Sherk poznamenáva, že odbory požadujú, aby spoločnosti vyplácali mzdy podľa počtu odpracovaných rokov zamestnanca (rovnako ako sa to robí v socialistických krajinách) bez ohľadu na prínos zamestnanca pre podnik alebo na jeho výkon. „Kolektívne zmluvy stláčajú mzdy: znižujú mzdy produktívnejších pracovníkov a zvyšujú mzdy tých menej schopných.“ [] Ide o rovnakú myšlienku ako v prípade absolútneho rovnostárstva za komunizmu, teda o prerozdelenie bohatstva medzi zamestnancov v rámci podniku. Zasahovanie do vnútorného rozhodovania podnikov a monopolizovanie trhu práce narúša slobodný trh.
Odborové zväzy agresívne obhajujú to, čo označujú ako sociálne zabezpečenie pracovníkov, no v konečnom dôsledku to zvýhodňuje niektorých pracovníkov pred ostatnými a brzdí jednotlivé spoločnosti a hospodárstvo ako celok. Prieskum uskutočnený v roku 2005 preukázal, že „väčšina odborových domácností neschvaľuje americké odbory“ a že „o hlavnom dôvode ich nesúhlasu sa nikdy otvorene nehovorí v odborových médiách ani na odborových zhromaždeniach“. []
Odborové zväzy infiltrované komunizmom, a pod vedením progresívneho hnutia, sa často stávajú nástrojom na vedenie boja proti voľnému trhu, namiesto toho, aby presadzovali a chránili oprávnené záujmy zamestnancov. Korupcia a presadzovanie osobných záujmov sú medzi vedúcimi predstaviteľmi odborov bežné. Ich sústredený boj proti tomu, čo nazývajú nespravodlivosťou na pracovisku, vytvára záťaž pre priemysel a produktivitu, bráni podnikovým reformám a racionálnym pokusom o zefektívnenie výroby, služieb, vzdelávania, štátneho aparátu a ďalších oblastí. Z politického hľadiska sa ľavica opiera o odbory pri presadzovaní svojich sociálnych hnutí a využíva ich na rozdeľovanie spoločnosti.
7. Komunistické „ideály“: Zvádzanie človeka na cestu k jeho vlastnému zničeniu
Napriek tomu, že komunistická teória je plná medzier a protirečení, mnohí ňou naďalej zostávajú oklamaní. Je to tým, že Marx vykreslil utopistický komunistický raj, z existencie ktorého by sa mali tešiť ľudia na celom svete. To je ústredná predstava, a zároveň klam. Marx vyobrazuje novú utopickú spoločnosť, ktorá bude oplývať „ohromujúcou materiálnou hojnosťou“. Každý človek bude pracovať „podľa svojich schopností“ a dostávať „podľa svojich potrieb“. Neexistovalo by žiadne súkromné vlastníctvo, žiadne rozdiely medzi bohatými a chudobnými, žiadna vládnuca trieda a žiadne vykorisťovanie. Pre všetkých by bola zaručená sloboda a rovnosť a každý človek by mal možnosť rozvíjať svoje osobitné nadanie. Život by bol skvelý.
Tento súbor lživých tvrdení, prepracovaný do rôznych podôb, prilákal mnohých, aby zaň bojovali. Mnohí dnešní ľudia žijúci na Západe nikdy nezažili tragédie života v totalitnom štáte a ani sa o nich nikdy nedozvedeli. Naďalej v sebe prechovávajú iluzórnu predstavu komunistického raja, a tak rozdúchavajú oheň obhajovaním komunistických a socialistických myšlienok.
V skutočnosti všetky myšlienky, ktoré predložil Marx, sú len nebezpečné klamlivé predstavy. Marxizmus tvrdí, že v komunistickej spoločnosti sa budú ľudia tešiť nadbytku materiálnych statkov. Ľudské túžby a potreby sú však nekonečné. Pod vplyvom obmedzených ľudských vedomostí, obmedzenej pracovnej doby a obmedzených zdrojov sú prvky ako nedostatok a strádanie nevyhnutné. Princíp nedostatku je východiskovým bodom všetkých ekonomických štúdií. Bez týchto obmedzení by ľudia nemuseli skúmať, ktorý druh výrobnej metódy je najefektívnejší, pretože predpokladaný nadbytok by poskytoval dostatok pre všetkých a bolo by ho možné ľubovoľne míňať.
Marxizmus taktiež tvrdí, že v komunistickej spoločnosti by sa medzi ľuďmi výrazne zlepšila morálka. No keďže dobro a zlo koexistujú v každom človeku, zlepšenie morálnych štandardov v spoločnosti si vyžaduje nasledovanie spravodlivých princípov a hodnôt, ako aj vlastné úsilie človeka o duchovné zdokonaľovanie. To, čo hlása marxizmus, je ateizmus a triedny boj, ktoré zosilňujú zlú stránku človeka. Ľuďom sa odopiera právo na slobodu viery, pričom z náboženstva sa stáva politický nástroj, ktorý komunistická strana používa na prekrúcanie a prenasledovanie pravej viery. Bez spravodlivej viery v Boha a sebakázne môže dôjsť jedine k úpadku morálky. Navyše, keď sa raz komunistickí vodcovia dostanú k moci, ukážu sa ako tyrani – arogantní, oplzlí a absolútne nemorálni. Očakávať od ich nasledovníkov, že sa ich morálne normy podstatne zlepšia, odporuje zdravému rozumu.
V marxizme sa okrem iného hlása aj rovnosť pre všetkých. Ale ako sme už spomínali, zo socializmu zákonite vzíde tyrania. Moc je totiž predpokladom prerozdeľovania zdrojov, avšak prerozdeľovanie moci v totalitnom štáte je nanajvýš nespravodlivé. Preto bude rozdeľovanie zdrojov v totalitarizme rovnako nespravodlivé. Vo všetkých krajinách, kde vládne alebo vládol socializmus, sa ľudia stretávajú so systémom vytvárania privilegovaných vrstiev, ako aj s extrémnymi rozdielmi medzi bohatými a chudobnými a s útlakom ľudí zo strany štátu. Zdroje sa vyčerpávajú na vojenské účely a rozkráda sa majetok ľudí, aby mala privilegovaná trieda väčšiu moc, zatiaľ čo väčšina ľudí musí drieť na hranici chudoby.
Marxizmus zavádza prísľubom „každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“. [] Komunizmus sľubuje, že každý člen spoločnosti bude môcť naplno uplatniť svoje schopnosti. V skutočnosti však v socialistických ekonomikách ľudia nemajú možnosť konať podľa vlastnej vôle a schopností, pretože sa im nedostáva ani základných slobôd.
Marxizmus hovorí, že deľba práce vytvára odcudzenie. V skutočnosti je však deľba práce nevyhnutná pre každú spoločnosť. Adam Smith argumentuje v knihe Bohatstvo národov, že deľba práce môže výrazne zvýšiť produktivitu a posilniť prosperitu. Rozdiely, ktoré vznikajú v dôsledku deľby, nemusia nevyhnutne viesť ku konfliktom, ani k odcudzeniu či k odosobneniu. Ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev, bez ohľadu na ich postavenie, môžu byť prínosom pre spoločnosť, pozdvihovať jej morálku a pomáhať vnášať šťastie do svojich rodín a komunít.
Komunizmus však využíva snahu jednotlivcov o dosiahnutie dobra, aby ich zviedol na cestu náboženských fanatikov, oddaných komunistickej ideológii. Snahu o konanie dobra využíva ako svoju vlajku, ktorou ľudí odvádza od toho, čo je božské. Znečisťuje myslenie ľudí, umocňuje ich zlú povahu a vedie ich k páchaniu najrôznejších zločinov. Ľudia sa pod jeho vplyvom oddávajú materiálnym pôžitkom a zavrhujú vznešenejšie a ušľachtilejšie presvedčenia o vyššom zmysle života. Komunizmus otrávi všetko, čoho sa dotkne a vraždí ľudí v rádoch miliónov, ako to môžeme vidieť vo všetkých krajinách, kde sa chopil moci. Ak sa teraz ľudia vo svete neprebudia, budú čeliť desivým následkom.
8. Morálka, prosperita a mier
Snaha o hľadanie šťastia je súčasťou ľudskej prirodzenosti. Prosperujúca ekonomika môže prinášať šťastie, ale ekonomika predsa neexistuje vo vákuu. Ak sa ekonomický rozvoj odkloní od etických a morálnych zásad, môže nastať hospodárska kríza. Spoločnosť, ktorá je len bohatá, nielenže nie je schopná prinášať radosť a šťastie, ale jej prosperita bude krátkodobá. S rozpadom základných etických a morálnych hodnôt môžeme očakávať katastrofálne následky.
Čínsky Ľudový denník, ktorý je hlasnou trúbou čínskeho režimu, v roku 2010 uverejnil správu o tom, že podľa agentúry Forbes, Čína aj napriek ekonomickému rozvoju už niekoľko rokov klesá v rebríčku hrubého národného šťastia (Gross National Happiness Index). Druhú najväčšiu ekonomiku sveta trápi korupcia, znečistenie životného prostredia a incidenty súvisiace s bezpečnosťou potravín, čo spôsobuje, že Číňania sú mimoriadne zneistení ohľadom zabezpečenia svojho živobytia. V tomto prípade síce vzrástlo bohatstvo, no morálka a šťastie upadli.
V tom sa odráža fatálny nedostatok komunizmu: ľudské bytosti netvorí len telo, ale predovšetkým myseľ a duch. Cesta, po ktorej sa bude život človeka uberať, je určená nebesami. Číňania zvyknú hovoriť, že „každé sústo a každý dúšok sú predurčené“. Obdobne v západnej duchovnej viere existuje koncept osudu a predurčenosti ľudského života. Veriaci ľudia si uvedomujú, že bohatstvo je požehnaním, ktoré im udelil Stvoriteľ. Pre nich je najdôležitejšie mať pokorné a vďačné srdce, a preto sú spokojní a šťastní.
Medzi ľuďmi na palube stroskotanej lode Titanic v roku 1912 bol aj milionár John Jacob Astor IV, ktorého majetok by stačil na postavenie tridsiatich Titanicov. Keď však stál tvárou v tvár smrti, urobil to, čo považoval za morálne správne, a ochránil ženy a deti – svoje miesto v poslednom záchrannom člne prepustil dvom vystrašeným deťom. [] Rovnako tak Isidor Straus, spolumajiteľ obchodného domu Macy’s, vyhlásil: „Nepôjdem skôr než ostatní muži.“ Jeho manželka Ida takisto odmietla nastúpiť do záchranného člna a prenechala svoje miesto ich novej slúžke Ellen Birdovej. Rozhodla sa stráviť posledné chvíle so svojím manželom. []
Títo bohatí ľudia sa rozhodli uprednostniť tradičné hodnoty a vieru pred možnosťou zachrániť svoje majetky a životy. Ich zmysel pre morálku a spravodlivosť bol prejavom vznešenosti ľudskej civilizácie a ľudskej povahy: ušľachtilý charakter je cennejší ako život, a ten je cennejší ako bohatstvo.
Pán Li Chung-č’, zakladateľ Falun Dafa, napísal v článku „Bohatstvo a cnosť“ :
„Je povinnosťou vládcu a úradníkov priniesť obyvateľom bohatstvo, avšak podporovanie uctievania peňazí je tou najhoršou stratégiou, akú možno zvoliť. Bohatstvo bez cnosti (de) uškodí všetkým vnímajúcim bytostiam, zatiaľ čo bohatstvo s cnosťou je to, v čo všetci ľudia dúfajú. Preto sa nemožno stať bohatým bez opory v cnosti.“
„Cnosť je nahromadená z minulých životov. To, že sa človek stane kráľom, úradníkom, boháčom alebo šľachticom, pochádza z cnosti. Bez cnosti niet zisku; strata cnosti znamená stratu všetkého. Preto tí, ktorí sa usilujú o moc a bohatstvo, musia najprv nahromadiť cnosť. Pretrpením ťažkostí a konaním dobrých skutkov možno nahromadiť cnosť medzi ľuďmi. Aby to človek dosiahol, musí pochopiť princíp príčiny a následku. Znalosť tohto princípu môže pomôcť predstaviteľom štátnej moci a obyvateľstvu, aby sa správali zdržanlivo, a pod nebom tak zavládne blahobyt a mier.“ []
Ak si ľudstvo zachová vyššie uvedené hodnoty týkajúce sa bohatstva a života, ekonomické problémy prameniace z ľudskej chamtivosti, lenivosti a závisti sa výrazne zredukujú. Čím viac bude ľudstvo schopné potlačiť svoje sebecké túžby, tým menej bude môcť duch komunizmu zvádzať ľudské srdcia – a morálne normy tak zostanú nezmenené.
Komunistický duch zosnoval spletité plány na zničenie ľudstva. Jeho ekonomické opatrenia sú len jednou časťou celého príbehu. Aby sme sa oslobodili spod nadvlády komunistických „ideálov“, musíme odhaliť toto sprisahanie, rozpoznať jeho podvodné posolstvo a prestať vkladať nádeje do tejto skrachovanej ideológie. Civilizácia získa späť svoju životaschopnosť, keď sa ľudstvu podarí znovu objaviť tradičné hodnoty a obnoviť morálku a cnosti. Len vtedy bude ľudstvo schopné dosiahnuť skutočný mier a nadobudnúť trvalú prosperitu a spokojnosť.
