Prečo svet upúšťa od práva na občianstvo podľa miesta narodenia? (Komentár)
Prezident Donald Trump podpísal 20. januára nový dekrét, ktorým sa snaží v USA ukončiť takzvané občianstvo podľa miesta narodenia. Počas slávnostného podpisu Trump vyhlásil, že Spojené štáty sú „jedinou krajinou na svete, ktorá to s občianstvom podľa miesta narodenia robí“.
Nie je to pravda a denník Washington Post okrem iného rýchlo vyhlásil, že Trump „nepravdivo tvrdil“, že Spojené štáty sú jedinou krajinou s právom na občianstvo podľa miesta narodenia, známym aj ako právny princíp ius soli.
Trump by však bol presný, keby povedal, že právo na občianstvo podľa miesta narodenia sa stáva vzácnosťou a že je vzácne najmä v tých bohatších krajinách, ktoré zaznamenávajú pozitívnu čistú migráciu. S tým, ako štedré sociálne štáty priťahujú rastúci počet migrantov, sa myšlienka neobmedzeného ius soli stáva menej populárnou.
V Európe už skutočne neexistuje štát, ktorý by ponúkal občianstvo na základe miesta narodenia, a iné štáty pridali nové obmedzenia k tým ustanoveniam ius soli, ktoré už majú.
Úpadok ius soli v Európe
Od raného novoveku bola migrácia medzi európskymi štátmi významným fenoménom a počas priemyselnej revolúcie sa jej počet mnohonásobne zvyšoval. Často však platilo, že tieto migrácie boli sezónne alebo sa obmedzovali na relatívne malé enklávy menšinového obyvateľstva. Mnohé oblasti Európy sa navyše potýkali s nedostatkom pracovných síl, pretože po väčšinu tohto obdobia bola Európa skôr kontinentom emigrácie než imigrácie. Koniec koncov, len v priebehu 19. storočia emigrovali do Ameriky milióny Európanov.
Po druhej svetovej vojne sa však situácia začala meniť v dôsledku dekolonizácie a rastúcej mobility ľudí. V správe Európskej komisie z roku 2018 sa uvádza:
„Rozsiahla imigrácia do Európy sa začala po druhej svetovej vojne v dôsledku dekolonizácie a hospodárskej obnovy. Napriek tomu, že niekoľko krajín v severozápadnej Európe, ako napríklad Nemecko a Francúzsko, zaviedlo špecifické imigračné programy na prilákanie žiadanej pracovnej sily, väčšina povojnovej imigrácie do Európy bola spontánna a neregulovaná. Vo všeobecnosti sa v prijímajúcich krajinách očakávalo, že prisťahovalectvo je dočasné a že prisťahovalci sa vrátia do svojich krajín, keď ich pracovná sila už nebude potrebná. Toto očakávanie sa však ukázalo ako mylné. Hoci v 70. rokoch 20. storočia boli po hospodárskej stagnácii spôsobenej ropnou krízou zavedené obmedzenia prisťahovalectva, počet prisťahovalcov naďalej rástol. Nová vlna prisťahovalectva nastala po roku 1990, po rozpade východného bloku a zahájení východného rozšírenia EÚ.“
Napríklad v Spojenom kráľovstve sa po roku 1945 zintenzívnila masová imigrácia z kolónií a z vojnových spojeneckých štátov, ako je Poľsko. V druhej polovici storočia však perspektíva pokračujúcej migrácie viedla k novým politikám v oblasti naturalizácie a migrácie.
Napríklad Spojené kráľovstvo dlho uplatňovalo liberálnu politiku ius soli, ale: „Zákon o imigrácii do krajín Commonwealthu z roku 1968 zaviedol patrialitu, ktorá vyžadovala, aby záujemcovia o britské občianstvo preukázali, že majú rodičov alebo prarodičov, ktorí už britské občianstvo majú. Tento krok znamenal začiatok posunu v britskom občianstve z ius soli na ius sanguine, teda občianstvo odovzdávané skôr po rodičovskej línii, ako podľa miesta narodenia.“[1]
V posledných 30 rokoch niektoré krajiny rozšírili používanie ius soli, ale len v obmedzenej forme. Ukázalo sa, že to je súčasťou širšieho trendu v celej Európe, ktorý smeroval k obmedzeniu naturalizácie ius soli, a znamenalo to nasledujúce: „Počet krajín, ktoré ponúkajú len zjednodušenú naturalizáciu, sa zmenšuje, pretože čoraz viac štátov zavádza ius soli pri narodení podmienené legálnym dlhodobým pobytom rodičov alebo po narodení ako možnosť pri dosiahnutí plnoletosti. Skupinu krajín s dvojitým ius soli sa rovnako posilnili aj vďaka nedávnym reformám v Luxembursku a Grécku.
„Občianstvo ius soli sa tiež viac spolitizovalo a rovnako ako v prípade naturalizácie dospelých sa stalo čoraz viac podmieneným zavedením prísnejších požiadaviek na pobyt rodičov a ďalších požiadaviek na zjednodušenú naturalizáciu, ako je nepretržitý pobyt, podmienky verejného poriadku a jazykové a občianske skúšky.“
V roku 2004, keď Írsko zrušilo svoje neobmedzené ustanovenia ius soli, prestali v Európe existovať štáty ponúkajúce „občianstvo podľa miesta narodenia“. Európske štáty mali skôr tendenciu pridávať nové prvky ius sanguinis – požiadavky založené na pôvode rodičov dieťaťa – k obmedzeniam ius soli. Dnes takmer všetky členské štáty EÚ vyžadujú, aby sa aspoň jeden z rodičov narodil v danej krajine (t. j. „dvojitý ius soli“), aby bolo možné získať občianstvo automaticky.
Podobný trend sa prejavil aj v európskych „ostrovoch“ Austrálie a Nového Zélandu. V Austrálii existoval neobmedzený ius soli, ale ten bol v roku 1986 zrušený. Na Novom Zélande bolo občianstvo založené na mieste narodenia zrušené v roku 2006.
Prečo upadá neobmedzená zásada ius soli?
S rastúcimi migračnými tokmi reaguje pôvodné obyvateľstvo často volaním po väčších obmedzeniach naturalizácie. Je ľahké si predstaviť dôvody, ktoré ich k tomu vedú. Vzhľadom na to, že občianstvo a naturalizácia ponúkajú prístup k politickej participácii a tiež umožňujú plný prístup k miestnemu sociálnemu štátu, môže pôvodné obyvateľstvo často dospieť k záveru, že rastúci počet nových občanov z rôznych „vonkajších skupín“ by mohol byť politicky destabilizujúcim faktorom. Iní domorodci sa môžu obávať, že veľký počet nových migrantov predstavuje fiškálnu záťaž pre verejné dávky.
To ilustruje vzájomný vzťah medzi imigračnou a naturalizačnou politikou. Prísne vzaté sú imigrácia a naturalizácia oddelené javy, ale v praxi vysoká miera imigrácie zvyčajne vedie k volaniu po obmedzení prístupu nových migrantov k občianstvu. Často je to však aj naopak.
Graziella Bertocchi a Chiara Strozzi vo svojej empirickej štúdii z roku 2010 o determinantoch nových obmedzení naturalizácie dospeli k záveru, že vysoká úroveň migrácie podnecuje miestnych tvorcov politík k zavádzaniu nových obmedzení ius soli:
„Naše výsledky naznačujú, že migrácia posúva národnú legislatívu smerom k ius sanguinis, a nie k ius soli. Najmä keď berieme do úvahy právnu tradíciu upravujúcu občianstvo, zisťujeme, že krajiny s pôvodom ius soli reagujú na rastúcu migráciu pridaním prvkov ius sanguinis. … Z nášho skúmania vyplýva, že migrácia má celkovo negatívny vplyv na liberalizáciu právnych predpisov o občianstve a prijatie prvkov ius soli. Právna tradícia štátu navyše ovplyvňuje spôsob, akým štát reaguje na migráciu. Najmä krajiny s právom ius soli reagujú na rastúcu migráciu reštrikciami.“[2]
Na druhej strane krajiny, ktoré sa vo všeobecnosti priklonili k politike ius sanguinis, reagujú na migráciu menšími zmenami politiky.
Tieto závery tiež naznačujú, že nie je náhoda, že existuje tak málo krajín s neobmedzeným ius soli a kladnou čistou mierou migrácie. Celosvetovo sa takmer všetky krajiny s nepodmieneným ius soli nachádzajú v Latinskej Amerike a Karibiku. [3] Krajiny v týchto regiónoch sú takmer všetky krajinami s čistou migráciou alebo krajinami s veľmi nízkou migráciou. Iba tri krajiny mimo Ameriky majú nepodmienený ius soli: Čad, Lesotho a Tanzánia. Všetky tieto krajiny sú krajinami s čistou migráciou. [4]
Ako vidíme na grafe nižšie, medzi krajiny s nepodmieneným ius soli (červenou farbou) patria Mexiko, Peru a Kuba. Migranti v týchto krajinách primárne prúdia von, nie dovnútra.
Kanada a Spojené štáty sú zjavnými výnimkami, pretože majú občianstvo ako podľa miesta narodenia, tak aj pozitívnu čistú migráciu. [5] Vo väčšine ostatných krajín s pozitívnou čistou migráciou štát buď ponechal neobmedzený ius soli (napríklad Spojené kráľovstvo, Írsko a Austrália), alebo ho nikdy nemal (napríklad Japonsko, Kórea a Švajčiarsko).
Spojené štáty a Kanada sú výnimky
Nie je prekvapením, že vysoká úroveň migrácie v kombinácii s liberálnou naturalizačnou politikou sa stáva predmetom čoraz väčších kontroverzií v Spojených štátoch aj v Kanade. Trump, samozrejme, vyhral voľby prevažne na protiimigračnej platforme, čiastočne podporovanej obavami verejnosti z rastu sociálneho štátu a politickej destabilizácie v dôsledku rozsiahlej naturalizácie.
Medzitým v Kanade po rokoch vysokej miery imigrácie podľa BBC „klesá podpora imigrácie zo strany verejnosti“. Septembrový prieskum verejnej mienky medzi Kanaďanmi tiež ukázal, že „po prvýkrát za štvrťstoročie väčšina teraz tvrdí, že imigrácia je príliš vysoká“.
To všetko naznačuje, že z dlhodobého hľadiska je neobmedzený ius soli luxusom pre krajiny s negatívnou mierou prisťahovalectva, ktoré nečelia politickým a fiškálnym dôsledkom veľkých vĺn cudzincov prichádzajúcich na miestnej úrovni. Nakoniec sa Spojené štáty a Kanada pravdepodobne vydajú rovnakou cestou ako ostatné krajiny, ktoré sa v posledných desaťročiach vzdali neobmedzeného ius soli, bez ohľadu na to, čo v súčasnosti hovorí zákon.
Odkazy:
[1] William Shankley a Bridget Byrne, „Citizen Rights and Immigration“, in Ethnicity and Race in the UK (Bristol, UK: Bristol University Press, 2020), s. 37.
[2] Graziella Bertocchi a Chiara Strozzi, „The Evolution of Citizenship: Journal of Law & Economics 53, č. 1 (február 2010): 126.
[3] Jedným z dôvodov, prečo štáty Ameriky dlhodobo inklinujú k neobmedzenému ius soli, je skutočnosť, že Amerika dlhodobo trpí pretrvávajúcim nedostatkom pracovnej sily. Pozri kapitolu „“Global Frontiers„ and the Rise of Western Europe (from 1500 to 1914)“ v knihe Edwarda B. Barbier, Scarcity and Frontiers, (Cambridge: Cambridge University Press, 2011).
[4] Pravdepodobne by bolo možné do tohto zoznamu neamerických štátov s neobmedzeným ius soli zaradiť aj Pakistan, hoci Pakistan neudeľuje utečencom občianstvo na základe práva narodenia.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne vyjadrovať názory Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
