Veterán z Vietnamu zažil počas ťažkých bojov nadprirodzený zážitok blízky smrti
Bill Vandenbush vstúpil do americkej armády v roku 1968. Keď sa dostal do Vietnamu (Vietnamská vojna prebiehala od roku 1964 do roku 1975), vojnové pole bolo iné, aké očakával. „Bolo to oveľa desivejšie, ako som si kedy predstavoval,“ spomína.
Vo vojne strávil 10 mesiacov ako vojak pechoty. Prestrelky a veľké boje boli pre neho bežným zážitkom. Rovnako tak sledovanie smrti svojich priateľov aj nepriateľov.
Bill uzavrel dohodu s dvoma kamarátmi – Johnom a Hankom. Táto trojica sa mala navzájom chrániť a kryť si chrbát. „Naučil som sa, že traja, štyria alebo piati ľudia sú oveľa silnejší ako jednotlivec,“ hovorí.
Na jednu misiu s ním však John a Hank nešli a on takmer zomrel. Úloha prišla nečakane. Mali nájsť zostrelený vrtuľník. Zrazu sa na Billa a ďalších mužov zo všetkých strán spustila streľba. Po nejakom čase prišiel americký nálet, ktorý nepriateľa zahnal späť.
Keď však Bill videl lietadlá zhadzujúce bomby, vedel, že sú príliš blízko miesta, kde sa s vojakmi nachádzajú. Bomba dopadla a na neho leteli šrapnely. Mal 19 rokov a myslel si, že sa blíži jeho koniec.
„Vzápätí som si uvedomil, že všetko bolo pokojné a mierumilovné,“ spomína. „Zrazu už nebola žiadna vojna.“
Následne prešiel tmavým tunelom do svetla a pocítil, že všetko je nádherné. Opísal to ako „radosť, akú som nikdy predtým v živote nepocítil“.
Privítal ho tam jeho starý otec, ktorý zomrel päť rokov predtým. Potom prišla iná bytosť a povedala Billovi, že sa musí vrátiť, pretože má na Zemi ešte nejaký cieľ, ktorý musí splniť.
Bol späť na bojisku. „Cítil som vojnu, cítil som vôňu pušného prachu,“ opisuje. Avšak nemal bolesti a už necítil žiadny strach. Vedel, že nech sa stane čokoľvek, bude žiť.
„Nemal som žiadne obavy zo smrti alebo umierania, ani z následkov zranení, ktoré som utrpel,“ hovorí.
Pri výbuchu bol vážne zranený. Potom sa objavil nepriateľský vojak, ktorý mu spôsobil ďalšie zranenia a niekoľkokrát ho postrelil. Bill uviedol, že cítil, ako mu guľky vnikajú do tela, ale nemal obavy. Mal pocit, že je všetko v poriadku.
Keď ho zdravotníci dostali do poľnej nemocnice, predpokladali, že zomrie, a nechali ho na nosidlách na chodbe. Nakoniec si zdravotná sestra všimla, že stále žije, a tak sa oň postarali, ako mohli, a poslali ho do väčšej nemocnice.
„Mal som rozdrvenú tvár, poranenú hlavu, roztrhnuté hrdlo, roztrhnutý hrudník… ľavú ruku som mal takmer úplne odtrhnutú,“ vysvetľuje. „Vedel som, že ma čaká dlhá cesta.“
Stále cítil spojenie s duchovným svetom, ktorý na chvíľu zažil, a to ho utešovalo a dodávalo mu silu.
Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa dostal domov do Kalifornie. Nasledujúce roky neboli vždy jednoduché. Trvalo mu nejaký čas, kým sa po zraneniach naučil znova rozprávať. Cítil túžbu znovu sa spojiť s bytosťou, ktorá k nemu prehovorila, a naplniť vyšší cieľ, než bol jeho každodenný život.
O svojom zážitku blízkom smrti prehovoril po prvýkrát v roku 1989. Navštevoval vysokoškolský kurz, v ktorom sa učilo o tom, ako pristupovať k situáciám, v ktorých hrozí smrť. V rámci tejto úlohy sa potom v triede otvoril.
Povzbudený od svojho profesora sa spojil s ďalšími ľuďmi, ktorí mali zážitok blízky smrti, a potom začal svoj zážitok zdieľať na mnohých miestach a príležitostiach. Keď rozprával o svojej skúsenosti, vrátil sa mu pocit pokoja, ktorý vtedy zažil, a cítil, že sa tým tiež napĺňa vyšší cieľ jeho života. Tým cieľom bolo podeliť sa o pokoj a šťastie s ostatnými a pomôcť im uzdraviť sa.
Podľa vlastných slov si uvedomil, že „bojovník je niekto, kto vydobýva mier“. Dodal, že bojovník je niekto, kto vie brániť seba a iných, ale jeho konečným cieľom je nájsť mier a priniesť ho ostatným.
Bill Vandenbush svoj nadprirodzený zážitok opísal v knihe „Ak nikdy nepríde ráno: vojakov zážitok blízky smrti na bojovom poli” (If Morning Never Comes: A Soldier’s Near-Death Experience on the Battlefield).
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
