29. augusta si pripomíname 80. výročie vypuknutia SNP
Slovenské národné povstanie (SNP) bolo jednou z najvýznamnejších ozbrojených akcií odporu proti nacizmu v Európe. Zapojilo sa doň približne 60 000 slovenských vojakov, 18 000 partizánov a príslušníci československej zahraničnej armády. Spolu so Slovákmi sa do povstania zapojili aj bojovníci z mnohých ďalších európskych národov a dokonca aj Austrálie. SNP prispelo k zaradeniu Slovenska medzi spojencov bojujúcich proti Hitlerovi.
„Povstanie nerozhodlo ani o našom zaradení na stranu vojnových víťazov, ako sa to dlho traduje. No už samotný fakt, že sa na malom, konzervatívnom až ľahostajnom Slovensku dokázalo zorganizovať antinacistické povstanie takýchto rozmerov, môže byť aj s odstupom času zdrojom našej hrdosti,“ hovorí pre SME slovenský historik Martin Lacko.
Začiatky povstania
Po rozpade Československej republiky (ČSR) v roku 1939 vznikali na Slovensku rôzne odbojové skupiny. Ich kooperácia bola kvôli názorovým ako aj osobným sporom na nízkej úrovni. Avšak po naliehaní československej exilovej vlády v Londýne a vedenia Československej komunistickej strany v Moskve sa na Slovensku vytvorila spoločná odbojová platforma pozostávajúca z občiansko-demokratických, komunistických, sociálnodemokratických a vojenských skupín.
25. decembra 1943 podpísali tzv. Vianočnú dohodu a vytvorili Slovenskú národnú radu (SNR), ktorej aktivity sa zameriavali na boj proti nemeckej nadvláde a slovenskej vláde na čele s prezidentom Jozefom Tisom kolaborujúcej s nacistami.
Slovensko bolo v pozícii spojenca nacistického Nemecka s dôležitou úlohou pri zabezpečovaní zásob pre nemecké vojská na východnom fronte. V Berlíne boli voči slovenskej armáde podozrievaví. Mali obavy z možných problémov od miestnych odbojových a sabotážnych skupín.
Prípravy na ozbrojené povstanie sa začali v máji 1944 pod vedením skupiny slovenských armádnych dôstojníkov vedených podplukovníkom Jánom Golianom v Banskej Bystrici. Taktiež sa formovali partizánske jednotky z odporcov Tisovej vlády, bývalých slovenských vojakov a sovietskych vojakov, ktorí unikli z nemeckého zajatia. Dňa 10. augusta 1944 začala slovenská armáda nasadzovať jednotky v Nízkych Tatrách a Veľkej Fatre. Vláda následne 11. augusta vyhlásila stanné právo.
Ako sa píše v článku Ústavu pamäti národa (ÚPN): „Kľúčovú úlohu v prípravách povstania hrala Východoslovenská armáda, ktorá mala sovietskym vojskám otvoriť cestu cez karpatské priesmyky. Sovietske orgány boli informované o plánoch povstania na začiatku augusta 1944 čs. exilovou vládou a kuriérom podplukovníka Goliana. Nič však nepodnikli, pretože celú akciu vyhodnotili ako nereálnu. Na Slovensku súčasne začali pôsobiť sovietske partizánske skupiny, ktoré uskutočňovali diverzie na železničných tratiach a terorizovali príslušníkov nemeckej menšiny. Tieto akcie vážne narušili prípravy povstania a urýchlili nemeckú intervenciu.”
Vypuknutie SNP
Pôvodne malo povstanie začať, keď sa sovietske jednotky priblížia k východným hraniciam Slovenska, čo sa im aj skutočne darilo. Z toho dôvodu rástol aj význam územia Slovenska, ktoré Nemci využívali na zásobovanie svojej armády.
„V Berlíne preto so znepokojením sledovali neschopnosť slovenskej vlády zabrániť partizánskym diverziám a okupačné orgány v Protektoráte sa obávali, že správy o vraždení Nemcov na Slovensku aktivizujú české odbojové hnutie. Poslednú kvapku, ktorou pretiekol symbolický pohár trpezlivosti nacistického režimu, predstavovalo obsadenie Ružomberka partizánmi 27. augusta 1944. Mesto totiž ležalo na strategickej železnici a vyrábal sa v ňom dôležitý vojenský materiál,” vysvetľuje sa v článku ÚPN.
29. augusta nemecké okupačné vojská vstúpili na územie Slovenska. Reagovali tak na rastúcu aktivitu partizánov. Minister obrany generál Ferdinand Čatloš oznámil ich príchod vo verejnom prejave.
Po zachytení správy o potýčkach žilinskej vojenskej posádky s prichádzajúcimi nemeckými vojakmi vydal Ján Golian 29. augusta o 20:00 šifrovaný rozkaz s heslom „Začnite s vysťahovaním!“, čím sa začalo SNP.
Priebeh SNP
Avšak západné posádky na Slovensku na dohodnutý signál nereagovali a na východnom Slovensku Nemci bez odporu odzbrojili Východoslovenskú armádu. To pre povstalcov znamenalo stratu množstva výzbroje a vojenského materiálu. Napriek tomu organizátori odboja pokračovali v boji proti nemeckým jednotkám počas nasledujúcich ôsmich týždňov.
Povstanie sa napriek nepriaznivým okolnostiam rýchlo rozšírilo na viac ako 30 okresov s približne 1,7 milióna obyvateľmi. Povstalecké územie sa rozpínalo od Levoče, Spišskej Novej Vsi a Dobšinej na východe, cez Žilinu, Bánovce nad Bebravou a Topoľčany na západe, až po štátne hranice na severe a juhu.
Centrom SNP bola Banská Bystrica a jeho cieľom odstránenie autoritatívnemu režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), prevzatie politickej moci v krajine a začlenenie Slovenska do povojnovej ČSR.
Povstalecké sily pozostávali najmä z vojakov Čs. armády na Slovensku s veliteľom podplukovníkom Jánom Golian. (7. októbra 1944 ho na čele vystriedal divízny generál Rudolf Viest.) Do bojov sa zapojili aj partizáni, príslušníci žandárstva a finančnej stráže.
SNR prevzala politickú moc na povstaleckom území 1. septembra 1944. Zrušili sa diskriminačné protižidovské zákony a mimo zákon postavili HSĽS, ako aj nemecké a maďarské politické strany.
Potlačenie povstania a jeho význam
Po vypätých bojoch sa slabo vyzbrojení povstalci museli pred okupačnými nemeckými jednotkami stiahnuť do hôr. „Po obsadení Banskej Bystrice nemeckými vojskami 27. októbra 1944 vydal generál Viest povstaleckej armáde rozkaz o prechode na partizánsky spôsob boja. Väčšina vojakov a dôstojníkov sa však rozišla do svojich domovov alebo padla do zajatia. Hoci bolo povstanie vojensky porazené, jeho politické výsledky umožnili Slovákom spoluvytvárať základy povojnového čs. štátu,” uvádza ÚPN.
30. októbra prebehla v Banskej Bystrici manifestácia, ktorá za prítomnosti prezidenta Tisa vyjadrovala vďaku slovenského ľudu za potlačenie SNP.
Generáli Rudolf Viest a Ján Golian boli zajatí Nemcami a po mučení gestapom odsúdení na smrť. Nemecká reakcia na SNP priniesla krutý teror a masové vraždenie civilistov – hromadné vraždy v Kremničke, vo vápenke v Nemeckej, vypálenie obcí Kľak a Ostrý Grúň.
Historik Vilém Prečan hovorí pre Pravdu: „Slovensko potrebovalo povstanie predovšetkým kvôli sebe. Nech by bolo o vojne už sto ráz rozhodnuté, nebolo rozhodnuté, ako z nej vyjde Slovensko, či ako pasívny objekt, o ktorom rozhodujú iní, alebo či dá na vedomie svetu, aká je jeho vôľa, ako si predstavuje svoju budúcnosť a že chce spolurozhodovať o svojom osude.“
Nacisti sa stiahli z väčšiny územia Slovenska po „oslobodení” Bratislavy Sovietmi 4. apríla 1945. Druhá svetová vojna sa v Európe skončila 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka.
