Inšpirácie Pán Hayden si zostrojil vlastné Mikulášske sane, s ktorými žne úspech už vyše 10 rokov (Rozhovor)
Pán Daniel Hayden býva v dedinke Preseľany. Na svojich magických saniach robí radosť deťom, ale aj dospelým. V rozhovore s ním sme sa dozvedeli, ako toto magické dielo saní vzniklo, ako sa šíri Mikulášska tradícia a aké zážitky pán Hayden pri svojej „práci“ zažíva.
Ako vznikla myšlienka Mikulášskych saní?
V podstate už od detstva som robil Mikuláša, ešte za bývalého režimu, keď som bol chlapec, ale vtedy sa volal Dedo mráz. Nemohol byť svätý Mikuláš, to by neprešlo v tej dobe.
Ale tento nápad so saňami vznikal postupne, dali sme sa dokopy taká trojka, vlastne jeden anjel, to je naša susedka, a potom pán z nášho dedinského divadla, ktorý tiež chodil robiť Mikuláša. Ja som robil od začiatku čerta, lebo všetci mi hovorili, že „ty si dobrý čert, ty rob čerta. Mikuláša to zoženieme hocijakého, ale takého čerta nezoženieme“. Tak som pritom zostal.
Najprv sme chodili osobným autom po kultúrnych domoch a osobne sme navštevovali rodinné domy. Potom prišla myšlienka to zatraktívniť. Tak mi napadlo, že vymyslíme nejaký druh saní, ktoré by ťahali kone… Tie pojazdné sane neboli na pláne, ale ako sme sedeli znova v divadle, kamarát dostal nápad, aby som urobil samochodné sane – také ako sú v Mrázikovi…
Začal som rozmýšľať, z čoho samochodné sane urobím. Najprv sme uvažovali, že to spravíme na spôsob šľapacích bicyklov, na ktoré spravíme sane a pôjdeme takto. Hľadal som aj šlapátko na baterky, aby to fungovalo ako vozík. Nakoniec mi napadlo použiť starý favorit, ktorý mal kamarát dlho odstavený u mňa na pozemku a chcel ho dať do šrotu. Tak vznikla prvotná myšlienka použiť staré auto ako sane.
A potom už vlastne prišlo k samotnej tvorbe. Zobral som favorit a začal odpiľovať strechu, potom kapotu, dvere išli preč a zostal iba spodný skelet. Zostala iba spodná konštrukcia auta, a je natoľko robustná, aby uniesla konštrukciu saní. Keď sa zospodu pozriete na sane, tak to je normálne auto. Všetko zostalo, akurát sme otvorili strechu, vyhodili dvere, vyhodili kapoty a odpílili, čo nebolo treba.
Koľko rokov vám slúžia tieto Mikulášske sane?
Je to približne už 10 rokov. Chlapci, čo mi pomáhajú so saňami, mi založili Facebookovú stránku Lietajúce rozprávky. Potom sa o nás dozvedalo viac a viac ľudí a ozývajú sa nám sami a volajú nás do dedín a miest, aby sme prišli so saňami a potešili deti.
Čakali ste takúto silnú odozvu na Mikulášske sane? Aké reakcie majú deti a ľudia navôkol?
Takýto úspech sme veru nečakali. Keď sme vyšli v zime so saňami, a keď sme pustili vianočnú hudbu a my sme boli tie postavy v saniach, tak zrazu sa nám prihovárali dospelí, že to vzbudzuje aj v nich pozitívne a dosť silné emócie.
Napríklad, v blízkej dedine býva jeden Čech, prisťahovalec a jeden rok nás táto dedina nezavolala robiť Mikuláša. Keď som ho stretol, povedal mi. “Na vás, pane Haydne, se človek půl roku těší a další půl roku na vás vzpomíná“. To nám utkvelo v pamäti.
A aj preto to robím, že sú tie úžasné odozvy, že to funguje. A tie deti sú úžasné, keď prídeme. Všetko je presne zladené – tie sane, tie postavy, trošku tých svetiel, trošku pyrotechniky, celý ten príbeh aj s tým príchodom saní… A toto vzbudzuje úžas u detí aj dospelých.
Susedia nám vravia: „Keď ťa vidíme s tými saňami a pustíš tú hudbu, chodí nám mráz po chrbte.“
Čo robí vaše sane a celý tento projekt takým emočným a zároveň zaujímavým?
Je tu jeden dôležitý aspekt a to je to, že sa to nehrá. Nedá sa to ani oklamať, ani nacvičiť alebo nejak herecky naučiť – tá srdečnosť a láskavosť voči ľuďom, robíme to od srdca, ja to robím od srdca, milujem tie deti a tú lásku im fakt dávam. Pokiaľ to budem robiť srdečne, nebojím sa, že by to nebolo dobré.
Prečo ste vzali na seba rolu čerta a nie Mikuláša?
Bolo by dobré, keby som bol Mikuláš. Ale zobral som si na seba úlohu čerta nie preto že to je negatívna postava, ale preto, že zahrať čerta by nemal robiť niekto, kto to nerobí od srdca. Lebo ak to čert nerobí od srdca, tak môže narobiť veci, ktoré by deťom urobili zle. Je to čert, ktorý nenaháňa strach, ale taký výchovný nástroj a aj on prejavuje lásku voči deťom. Robil som aj Mikuláša, ale v tejto postave som obmedzený, pretože on musí byť dôstojný, kdežto čert môže aj žartovať a hovoriť vtipné hlášky a rozosmiať ľudí.
Máte nejakú zaujímavú príhodu pri Mikulášskych stretnutiach?
Mám ich viac, ale táto jedna mi utkvela v pamäti. Počas covidu sme chodili od domu k domu. V Kovárciach sme mali dievčatko, ktoré sa veľmi tešilo, až sa triaslo. Potom mi rodičia povedali, že je slepé. Ale prejavovalo veľkú radosť a nadšenie. Toto bol pre nás silný zážitok.
Ľudia napríklad kričia do telefónov, keď nás natáčajú: „Wau, wau ja vidím skutočného Mikuláša…“, čo je dosť úsmevné.
Druhý anjel na saniach je vaša manželka. Kedy sa k vám pridala?
Pani manželka robí anjela možno posledné 2 alebo 3 roky. Takže máme dvoch anjelov. Susedka je mladá a ona chce vyzerať ako anjel, a tak sa aj správa, ona nehovorí, ona sa cíti byť dušou ako anjel. Robí ho, ako ho cíti. Preto sme potrebovali anjela, ktorý rozpráva. Takže máme aj zhovorčivého anjela a to je moja manželka.
Aké posolstvo by ste chceli ľuďom odovzdať počas týchto sviatkov?
Podľa mňa je práve láska to, čo tu prevládne v dohľadnej dobe. Pravdepodobne rastie vedomie ľudí a na základe tých zlých udalostí ako vojna a podobne, sa to zlo z nás vybíja. Budúcnosť je podľa mňa bez zbraní. Ľudia naberú vedomie a duchovnosť.
My čakáme, že v našom živote sa niečo stane… Ale chyba je, že to čakáme od druhých, pričom tá zmena sa má začať od každého jednotlivca. Práve lásku a dobrosrdečnosť dávame pri našich stretnutiach s deťmi. Neučíme ich od malička všetko robiť s láskou a preto sú niektoré deti neposlušné a zlé. Už od materskej škôlky by sa toto deti mali učiť, prejavovať si láskavosť.
V každom je láska, otázka je či a koľko jej každý človek prejaví. Ani jeden človek nie je bez lásky.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme pekné sviatky.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
