O. Gyarfášová: Na Slovensku sa stále pestuje spomienkový optimizmus na obdobie socializmu (Rozhovor o knihe „Ako sme žili v rokoch normalizácie“)
Kniha sociologičky Oľgy Gyárfášovej „Ako sme žili v rokoch normalizácie” prináša fascinujúci pohľad na životy desiatich žien, ktoré boli aktívnou súčasťou spoločenského vzdoru v Bratislave počas normalizácie v 70. a 80. rokoch. Prostredníctvom ich príbehov sa otvára pohľad na obdobie, kedy Štátna bezpečnosť sledovala a obmedzovala životy bežných ľudí. Kniha poodhaľuje svet, kde ženy vzdorovali totalitnému režimu, vytvárali siete priateľských a rodinných vzťahov a hľadali priestor na sebarealizáciu. Témy ako emigrácia, rodina, príprava samizdatov, väznenie či osobná sloboda sa prelínajú so spomienkami na spoločenstvo blízkych ľudí, ktoré tvorilo bezpečný ostrov slobody.
Autorka, ktorá bola sama súčasťou bratislavského alternatívneho kruhu, spája svoje osobné skúsenosti s príbehmi respondentiek, čím obohacuje dielo o jedinečnú perspektívu. Kniha odhaľuje nielen ich každodenné stratégie na zvládanie prenasledovania a obmedzení, ale aj spôsob, akým dokázali vytvárať zázemie pre svoje rodiny a podporovať svojich partnerov. Životné osudy týchto žien sú zároveň kolektívnym portrétom doby, ktorý zachytáva odvahu, solidaritu a túžbu po slobode v období represívneho režimu.
Spomienky, ktoré autorka zhrnula do tejto knihy, sú hlbokým svedectvom o ľudskom odhodlaní a sile individuality v čase neslobody. Ponúka osobné rozhovory s 10 ženami, ktoré rôznymi formami, no s podobnou odvahou, vzdorovali dobe normalizácie: Martou Bottou, Annou Budajovou, Jolanou Kusou, Gabrielou Langošovou, Ľubou Lesnou, Ľudmilou Pastierovou, Júliou Sherwood, Martou Šimečkovou, Dorotou Šimekovou a Zuzanou Maďarovou.
Čo bolo vaším prvotným impulzom k napísaniu / vydaniu tejto knihy?
Ťažko hovoriť o prvotnom či jednom impulze. Tá kniha vznikala dlhšie, nosila som ju v sebe, sledovala som, čo sa o dobe normalizácie hovorí, ako sa na ňu spomína, vnímala som to ako „biele miesto“ v historickej pamäti našej spoločnosti. Cítila som aj istú podlžnosť voči ľuďom, ktorí na Slovensku dokázali vzdorovať normalizačnému režimu. Česko je úplne iný príbeh. Tam sú politický disent, kultúrny underground, proti-režimový vzdor dôkladne zmapované. Na Slovensku sa skôr pestuje spomienkový optimizmus na obdobie štátneho socializmu, obdobie neslobody, lebo veď vtedy boli sociálne istoty, mlieko stálo 2 koruny, nikto nebol nezamestnaný… a pod.
Takže išlo mi o autentické prerozprávanie spomienok na 70. a 80. roky minulého storočia v reflexii žien, ktoré sa neprispôsobili režimu a boli súčasťou neformálneho spoločenstva, svojimi aktivitami v rôznej intenzite a v rôznych podobách vzdorovali režimu a vytvárali alternatívny priestor slobody. Išlo predovšetkým o kultúrne, umelecké a občianske aktivity. Ľudia, ktorí tento okruh tvorili, zažívali prenasledovanie zo strany komunistickej tajnej polície – Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Málo sa o tom vie, prípadne sa to často bagatelizuje.
Ďalšia perspektíva súvisí s mojím profesionálnym sociologickým záujmom o pamäť spoločnosti. Vieme, že kolektívna pamäť zďaleka nie je sumou individuálnych spomienok ani verným odrazom minulosti, ale premenlivým konštruktom prítomnosti. S tým úzko súvisí aj politika kolektívnej pamäti; to, ako sa k rôznym udalostiam a obdobiam spätne pristupuje, či sú zatracované, heroizované alebo ľahostajne prehliadané.
Nuž, a v neposlednom rade mi išlo práve o ženy. Ukázať mnohorakosť rolí žien, ako aj neokázalé hrdinstvo každodennosti. Ženy boli rovnako aktívne a aj znášali rovnaké riziko perzekúcií. Chcela som – obrazne povedané – namieriť reflektor na menej viditeľné aktérky revolty proti neslobode. Respondentky rozprávajú aj o zvládaní každodennosti v situácii, keď boli ich partneri politicky prenasledovaní a bolo aj množstvo aktivít, ktoré vykonávali ženy, najmä v súvislosti s vydávaním samizdatov.
A ešte k tým impulzom musím pridať podporu – morálnu aj praktickú – feministického občianskeho združenia Aspekt, ktoré knihu vydalo. Významným zdrojom inšpirácie a partnerkou do odbornej diskusie bola moja kolegyňa Zuzana Maďarová, ktorá sa téme ženy v historickom spomínaní a kolektívnej pamäti venuje dlhodobo a je aj autorkou záverečnej štúdie v knihe.
Boli tam momenty, ktoré vás samotnú v procese zberu odpovedí prekvapili? Veci, ktoré ste dovtedy o respondentkách možno ani netušili?
Každý životný príbeh je – samozrejme – iný, úplne jedinečný. Spolu vytvárajú akýsi kolektívny portrét plus/mínus jednej generácie. Ja som všetkých 10 žien v tých rokoch poznala a s mnohými udržiavam kontakty všetky tie roky, s niektorými viac, inými menej, ale tá základná blízkosť, dôvera, ktorá potom dáva rozhovorom aj silnú autenticitu, je u všetkých. Ale spomeniem príbeh Doroty Šimekovej, ktorá svoje svedectvo vyrozprávala aj pre archív Ústavu pamäti národa (ÚPN) a je držiteľkou ocenenia za proti-komunistický odboj. Koncom 60. rokov bola študentkou Univerzity Komenského, jedna z účastníčok niekoľkodňovej protestnej hladovky študentov UK po upálení Jana Palacha v januári 1969. Začiatkom 70. rokov sa dostala do alternatívneho náboženského spoločenstva, ktoré režim vyhodnotil ako protištátne hnutie. Viacerí mladí ľudia boli odsúdení za „podvracanie republiky“, ona strávila vo väzení 3,5 roka, nejaký čas dokonca na samotke. Toto nebol prípad žiadnej inej z respondentiek. Človek si pri jej rozprávaní uvedomí, že byť obmedzená na najelementárnejšej slobode je ešte iný zážitok ako nemať slobodu pohybu, vyjadrovania či umeleckej tvorby. Dorotu som poznala v čase, keď vyšla z väzenia, ale nikdy sme sa o tom, čo zažila, podrobnejšie nerozprávali. O to väčšmi ma zasiahlo počúvať jej rozprávanie teraz po rokoch.
Inšpirovalo vás niečo z vypovedaných príbehov do Vášho ďalšieho života?
Nie že by to bola úplne nová inšpirácia, ale skôr opätovné uvedomenie, že niekedy treba aj ťažké životné situácie brať s nadhľadom a humorom a najmä si nenechať vziať svoju vnútornú integritu, svoj vnútorný „kompas“. A potom dôležitosť vzťahov a dôvery. Dnes tomu hovoríme „sociálny kapitál“, vtedy sme to slovo nepoznali, ale žili sme ho. V rozpovedaných príbehoch sú to práve vzťahy, ktoré vytvárajú zázemie pre akúkoľvek činnosť – pre vzdor voči režimu aj pre každodenný život, pre možnosť slobodne sa nadýchnuť, emigrovať alebo pokračovať v zamestnaní a starostlivosti. A sú to vzťahy, ktoré sú vlastne aj podmienkou bytia.
Sú veci, ktoré by ste si priali, aby z tej doby (odhliadnuc od režimu) pretrvali do dnešnej spoločnosti?
Ani nie. Je lákavé spomínať na dobu, keď má človek celý život pred sebou, ale netrpím tou nostalgiou. Je to možno aj tým, že mne tie roky po Novembri 89 priniesli veľa profesijného i osobného naplnenia. Mohla som konečne robiť slobodne moju sociologickú profesiu, angažovala som sa aj občiansky, najmä v rokoch, keď som pracovala v Inštitúte pre verejné otázky, čo je nezávislý analytický think tank, boli sme výborný tím a boli sme súčasťou úsilia o porážku mečiarizmu, integrácie Slovenska do EÚ a NATO, presadzovania reforiem, to všetko sa podarilo zásadne posunulo Slovensko vpred.
Neskôr, okolo roku 2010, som začala učiť na univerzite, čo mi tiež prináša veľa pracovnej satisfakcie. A aj osobne – mám dve dospelé deti, ktoré si vybrali profesiu, ktorá ich napĺňa a sú úspešné, ale najmä spokojné, a navyše, obe moje deti majú dve deti, čiže som šťastnou „babi“ pre štyri vnúčatá, a to je rola, ktorú nadovšetko milujem a z ktorej sa obzvlášť vytešujem.
Je niečo pozitívne, čo vám osobne (napriek atmosfére útlaku) doba normalizácie priniesla do života? Čo vo vás chtiac / nechtiac vypestovala?
Určite to, že si slobodu vážim, nepovažujem ju za samozrejmú. Dodnes, a je to už 35 rokov, veľakrát, keď prekračujem hranice do Rakúska, si spomeniem, čo to znamenalo môcť vycestovať na „západ“ pred rokom 1989.
Je niečo, čo by ste vy sama v tej dobe robili ináč, ak by ste mohli vrátiť čas?
To by bolo veľmi neproduktívne, nerada premýšľam týmto smerom, že čo by bolo keby… Našťastie nemusím nič ľutovať, nikomu som neublížila, a teda môžem povedať: takto sme žili, takéto sme boli, so všetkými kladmi, aj zápormi, už na tom spätne nič nezmeníme
Nazbierali ste popri písaní tejto knihy aj nejaké námety na vašu ďalšiu prácu? Plánujete v podobných témach pokračovať?
Kniha mnohých ľudí podnietila k spomínaniu na tú dobu, viacerí a viaceré prišli aj s tým, že by bolo dobre rozšíriť takéto spomínanie aj mimo Bratislavu, čo je iste výborný nápad. Ja si tiež uvedomujem, že sústrediť pozornosť na Bratislavu „zaváňa“ istým „bratislavo-centrizmom“, ktorý naozaj nie je vhodný, ale to bolo to mesto, kde som vyrastala a tu bolo to spoločenstvo, ktorého som bola súčasťou. Ale veľa sa dialo napr. v Košiciach – okrem skupiny okolo Marcela Strýka, o ktorej pred pár rokmi vznikol film „Komúna“, pôsobil aj talentovaný nekonformný výtvarník Igor Ďurišin, voči ktorému ŠtB použila násilie blízke vražde a dohnala ho k emigrácii. Inak, je tiež zaujímavé, ako v tých rokoch opozičné spoločenstvá v Bratislave a Košiciach spolu málo komunikovali, obe sa napájali na Prahu, ale každé po samostatných linkách.
Záujem o knihu “Ako sme žili v rokoch normalizácie” ma dokonca zavial aj do Čiech, nielen do Prahy, ale aj do mestečka na severnej Morave – do Jeseníku, kde ma pozvali na diskusiu a okrem iných hostí prišiel významný predstaviteľ moravského undergroundu. ŠtB na neho uvalila trestné stíhanie za to, že chcel usporiadať pietnu spomienku na Jana Zajíce, ktorý sa na protest proti sovietskej okupácii upálil podobne ako spomínaný Jan Palach.
Takže príbehov na zozbieranie je veľa, ale momentálne nemám ambíciu pokračovať formou, ako vznikla táto kniha. Mám však v pláne spolu s ÚPN pripraviť monografiu o Tomášovi Petřivom, slovenskom disidentovi a signatárovi Charty 77, talentovanom básnikovi, ktorý zahynul za nie celkom vyjasnených okolností v roku 1986 vo veku 30 rokov. Tak uvidím, ako to popri všetkých iných pracovných povinnostiach pôjde.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa síl do ďalšej práce.
Doc. PhDr. Oľga Gyárfášová, PhD. (*1957, Bratislava) je významná slovenská sociologička, politologička a vysokoškolská pedagogička. Študovala sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) a neskôr získala titul PhD. z komparatívnej politológie a docentúru z politológie. Pôsobila na viacerých odborných pozíciách, vrátane Sociologického ústavu SAV a Centra pre sociálnu analýzu. Je spoluzakladateľkou Inštitútu pre verejné otázky a od roku 2020 bola poradkyňou prezidentky SR Zuzany Čaputovej pre sociálne témy. Zameriava sa na politickú sociológiu, práva menšín a sociálnu inklúziu.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
