Spoločnosť bez hierarchie je utópiou (Komentár)
V slobodnej spoločnosti sa hierarchie vytvárajú organicky „zdola“ na základe schopností jednotlivca a ochoty spoločnosti ich dobrovoľne oceňovať. Ľavicou oslavovaná rovnosť neznamená koniec hierarchie, ale nástup hierarchie sociálnych inžinierov uctievajúcich ideológiu rovnosti.
Obtiažna definícia
Žiadny fanúšik konzervativizmu sa nikdy necíti komfortne pri jeho definovaní. Ostro definovaná ideologická schéma, ktorá má platiť pre všetkých ľudí, vždy a všade, je v rozpore s konzervatívnym inštinktom uprednostňovať individuálne pred univerzálnym, konkrétne pred abstraktným a pragmatické pred idealistickým.
Konzervatívny človek si uvedomuje zložitosť a nepredvídateľnosť, v ktorej vzniká každá spoločnosť, a katastrofálne dôsledky, ak je nútená prijať univerzálny systém. Na otázku, ako opísať ideálnu formu vlády, odpovie konzervatívny človek podobne ako básnik Solón zo starovekých Atén a povie, že záleží na tom, pre koho a v akom období.
Napriek tomu existuje niekoľko základných myšlienok, a tie odlišujú konzervatívny charakter od jeho odporcov. Ak by sme mali vyzdvihnúť jednu kľúčovú myšlienku konzervatívneho svetonázoru, je to pojem poriadku. Žiadna spoločnosť nemôže byť skutočne slobodná bez usporiadania, to je podmienkou jej rozkvetu. To si už dávno všimol Edmund Burke, keď povedal, že „jediná sloboda, ktorá je cenná, je sloboda spojená s organizovanosťou“.
Spontánna hierarchia
Čo je však rozhodujúce, politický a spoločenský systém nemožno svojvoľne zavádzať zhora, ale treba mu umožniť, aby organicky vznikol ako reakcia na štruktúry a zákonitosti reálneho sveta, vrátane podmienok, ktoré nám ako smrteľným živočíchom poskytuje samotná príroda.
Kritikom konzervativizmu sa najviac nepáči jeho trvanie na hierarchii, bez akej nie je možný žiadny poriadok. Ide o omyl prameniaci z mylného rovnostárskeho presvedčenia, že sociálne rozdiely, kultúrne normy a individuálny talent človeka sú podozrivé a každá osvietená spoločnosť by ich mala chcieť odstrániť.
Nepriateľstvo voči hierarchii navyše neberie do úvahy to, do akej miery sa mnohé vzájomne prepojené systémy, právne, ekonomické alebo technologické, ktoré umožňujú rozsiahlu spoluprácu v spoločnosti, opierajú o nepredstaviteľne široké a podrobné rozdelenie úloh. Hoci mnohé z týchto úloh môže kompetentne vykonávať väčšina jednotlivcov, v modernej dobe si čoraz viac z nich vyžaduje taký úzky okruh schopností, niektoré vrodené a iné získané, že ich vzácnosť nevyhnutne dodáva tým, čo ich majú, auru spoločenského uznania.
Hierarchia maskovaná ako rovnosť
Je nevyhnutné, aby sa následne vytvorila určitá hierarchia spoločenskej prestíže. Konzervatívci budú tvrdiť, že takáto hierarchia by sa mala oslavovať, ak má spoločnosť motivovať budúce generácie, aby napodobňovali prínos svojich predchodcov k jej rozkvetu. Pokusy o zrušenie hierarchie sú v skutočnosti pokusmi o zrušenie systému, od ktorého závisí každá spoločnosť. Žiadny program sociálneho inžinierstva nemôže odstrániť základné fakty ľudskej psychológie alebo zabrániť tomu, aby radikálne nerovnomerné rozdelenie ľudských schopností viedlo k vzniku nejakej hierarchie.
Navyše, ako môže potvrdiť každý, kto zažil socializmus, každá revolúcia so sebou prináša novú aristokraciu. Rozpad jednej hierarchie jednoducho znamená príchod druhej, ešte svojvoľnejšej, nebezpečnejšej a ktorej sa nedá ľahko zbaviť, pretože je maskovaná ilúziou rovnosti.
Udržiavanie ohňa
Mahler slávne poznamenal, že tradícia nie je uctievaním popola, ale udržiavaním ohňa. Čo je však tým ohňom? Tradícia samotná totiž v skutočnosti nie je ničím iným ako popolom. Premýšľajúci konzervatívec chápe, že to, čo tradícia uchováva, sú základné dobrá, ako je život, rodina, priateľstvo alebo krása, a tie sú v skutočnosti vlastné ľudskému rozkvetu ako takému.
Tradícia je zásobárňou osvedčených riešení večných ľudských problémov a poznania, a čím dlhšie sa nejaký zvyk zachováva, tým je pravdepodobnejšie, že bude dobre slúžiť na prekonávanie problémov tým, čo ho zdedia.
Na ceste k utópii
Akokoľvek Západ dosiahol za posledné dve storočia obrovský pokrok, vedomosti potrebné na vyriešenie jeho problémov sa málokedy, ak vôbec, nachádzajú v jednej osobe. Sú rozptýlené a zachované v zákonoch, zvykoch, normách a rituáloch, ktoré sú kumulatívnym dedičstvom, a malo by sa zachovať pre budúce generácie, pokiaľ neexistujú vážne a vierohodné dôvody na zmenu.
Málokedy bolo módnejšie odmietať konzervatívne princípy ako dnes, pretože stoja v ceste pochodu k slnkom ožiarenej rovnostárskej utópii, po ktorej túži progresívna ľavica. Konzervatívny pohľad na svet smeruje spoločnosť ku všetkému, čo by mala chrániť a zachovávať, ak si chce užívať slobodu a rozkvet vzťahov, po tých liberalizmus právom túži, ale nikdy ich nemôže dosiahnuť.
Napísal nedávno profesor James Orr z Cambridge, ktorý je predsedom Nadácie Edmunda Burkeho a profesorom filozofie náboženstva na univerzite v Cambridge. Nedávno napísal esej o tom, čo je vlastne konzervativizmus.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia sa nutne zhodovať s názormi Epoch Times.
Prevzaté z portálu syrzdarma.cz
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
