Cicero o ideálnom rečníkovi. Aké sú najdôležitejšie vlastnosti dobrého rečníka?
Aké sú najdôležitejšie vlastnosti dobrého rečníka? A ako možno mocný nástroj rečníctva využiť na dobro? Cicero na tieto otázky odpovedá s nadčasovou platnosťou.
Cicero o ideálnom rečníkovi
Slovník Merriam-Webster definuje rétoriku ako „umenie efektívne hovoriť alebo písať“. Systematické štúdium rétoriky začalo v starovekom Grécku, kde nadaní rečníci využívali svoje schopnosti na obhajobu klientov na súde. Postupom času sa rétorika rozšírila z nástroja právnej obrany na vzdelávaciu disciplínu určenú širšiemu spektru profesionálov. Rétori si za svoje učenie, ako manipulovať emóciami a názormi prostredníctvom reči, vyslúžili ako chválu, tak aj kritiku.
V jednom z najznámejších starovekých textov o rétorickom umení – De Oratore – rímsky štátnik Cicero vykresľuje obraz „ideálneho rečníka“. Aké sú najdôležitejšie vlastnosti dobrého rečníka? A ako možno mocný nástroj rečníctva využiť na dobro? Cicero na tieto otázky odpovedá s nadčasovou platnosťou.
De Oratore: O ideálnom rečníkovi
Kniha De Oratore napísaná v roku 55 pred n. l. je dialógom medzi Luciom Liciniem Crassom, Markom Antoniom a niekoľkými vedľajšími postavami. Prostredníctvom skúseností a názorov starostlivo vybraných účastníkov rozhovoru Cicero popisuje podstatu rečníctva a vlastnosti, ktoré definujú najlepšieho možného rečníka. Hoci sa text prevažne zaoberá politikou, De Oratore možno čítať aj ako univerzálnu príručku pre všetkých, ktorí chcú byť lepšími rečníkmi a mysliteľmi.
Hneď na začiatku Crassus tvrdí, že výrečnosť je nevyhnutná, ale sama o sebe nestačí na to, aby sa niekto stal veľkým rečníkom. Rečník potrebuje viac ako len schopnosť ovládať reč. Antonius na to odpovedá pragmatickejším pohľadom, podľa ktorého je najdôležitejšou schopnosťou prispôsobiť svoje slová rôznemu publiku a situáciám.
Ako dialóg pokračuje, je zrejmé, že Cicero je vo svojom presvedčení viac naklonený Crassovi. Prostredníctvom poučných nesúhlasov medzi svojimi postavami Cicero predstavuje päť kľúčových vlastností, ktoré musí mať každý veľký rečník.
1. Faktické znalosti
Cicerova prvá požiadavka na ideálneho rečníka je jasná: poznať fakty. Môže advokát „útočiť na vrchného veliteľa alebo ho hájiť bez toho, aby mal skúsenosti s vojnovým umením?“ Alebo môže „oslovovať ľudové zhromaždenie v prospech či proti prijatiu legislatívnych návrhov, alebo Senát ohľadom niektorého z oddelení štátnej správy, pokiaľ nemá dokonalé znalosti?“
Nedá sa byť presvedčivý, pokiaľ o svojej téme vieme málo alebo vôbec nič. Rečník musí vedieť, o čom hovorí. Je to jednoduché pravidlo, ale Cicero by mohol byť prekvapený, ako často dnes chýba v diskusiách.
2. Rozsiahle vzdelanie
Aby bol rečník čo najkompetentnejší, mal by sa usilovať o rozsiahle vzdelanie. Cicero bol obzvlášť uchvátený Aratom, básnikom, ktorý spieval ódy o nebesiach. Ak niekto ako Aratos, kto nemal žiadne hlbšie znalosti astronómie, dokázal napísať tak vynikajúce básne o hviezdach, „aký dôvod by mal rečník, aby nehovoril čo najvýrečnejšie o témach, ktoré sa naučil pre konkrétny argument alebo príležitosť?“
Rečník by mal byť schopný hovoriť o mnohých rôznych témach – nie preto, aby arogantne predvádzal svoju intelektuálnu prevahu, ale aby ukázal hĺbku, ktorá zodpovedá človeku vysokého postavenia: „Nikto by nemal byť počítaný medzi rečníkmi, kto nie je vzdelaný“ v čo najväčšom množstve odborov.
3. Ovládanie ľudskej psychológie
Ideálny rečník musí mať tiež hlboké znalosti „všetkých duševných emócií“. Dôkladné pochopenie strachov, túžob a motivácií poskytuje užitočnú mapu pre prístup k prejavu v konkrétnej situácii: „Práve pri upokojovaní alebo rozdúchavaní pocitov publika sa plne prejavuje sila a umenie rečníctva.“ Štúdium psychológie a zodpovedajúcich techník, ktoré vyvolávajú emocionálne odozvy u publika, je nevyhnutné na zdokonalenie našich rétorických schopností.
4. Ostrá a rozsiahla pamäť
V čase, keď odovzdávame svoje životy algoritmom a automatizácii, môže naša krátkodobá aj dlhodobá pamäť trpieť. Napriek tomu je pamäť zásadná pre každé profesionálne vystúpenie. Cicero napísal, že bez zapamätania si „kompletnej histórie minulosti a súboru precedensov“ by rečník nedosiahol ideál. Táto požiadavka je veľmi náročná, ale slúži ako kompas, ktorý nás vedie k tomu, aby sme sa stali ešte lepšími rétormi.
Na zlepšenie schopnosti uchovávať príbehy a informácie odporúča Cicero naučiť sa čo najviac písaných diel. Nejde iba o to prečítať knihu a snažiť sa ju pochopiť. Má na mysli zapamätať si pasáže z tej knihy, aby sme ich mohli podľa potreby kedykoľvek odrecitovať.
Cicero spomína ďalšiu techniku, ktorá je dodnes populárna medzi šampiónmi v pamäťových súťažiach: pamäťový palác. Ak si chceme vytvoriť pamäťový palác, musíme si vybrať známe miesto, „vytvoriť mentálne obrazy faktov“, ktoré si chceme zapamätať, a tieto obrazy „uložiť“ na vybrané miesto. Potom môžeme pomocou svojej predstavivosti prejsť týmto pamäťovým palácom a vybaviť si fakty, ktoré si chceme zapamätať.
Nech už zvolíme akýkoľvek prístup, silná a priestranná pamäť je nevyhnutná. Slabá pamäť svedčí o intelektuálnom úpadku, ktorý nemá miesto v najvyšších sférach politického a verejného života.
5. Morálna integrita
Okrem toho, že De Oratore slúži ako cenná príručka pre každého, kto sa chce stať presvedčivým rečníkom, obsahuje aj varovania pred zneužitím rétorických schopností na nesprávne účely. Umenie ovplyvňovať emócie prostredníctvom prejavu je silná zručnosť, najmä v politike. Cicero, ktorý bol svedkom niekoľkých vĺn násilných sociálnych nepokojov, si bol vedomý, že presvedčovanie môže byť zneužité nečestnými rečníkmi.
Aby svojimi konkrétnymi pokynmi nepodporoval zámery zle zmýšľajúcich ľudí, zdôrazňoval nevyhnutnosť štúdia morálnej filozofie. Podľa neho filozofia pomáha budovať morálny charakter, ktorý dopĺňa rečnícke schopnosti prednášajúceho. Ciele rečníka by mali byť ušľachtilé a láskavé, rovnako ako zámery, ktoré stoja za jeho slovami. Ak jeho myšlienky, výstižnosť, spôsob podania a všetky ostatné aspekty jeho rétorického vystúpenia nemajú pevný morálny základ, pokiaľ sú poháňané egocentrizmom a klamstvom, takýto rečník zlyhal vo svojom ideáli a zaslúži si úprimnú kritiku.
Podporuje naše politické prostredie zdravú rétoriku? Stelesňujú naši lídri Cicerove vlastnosti alebo sa o to aspoň snažia?
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
