Oceliarsky kolos ArcelorMittal odkladá rozhodnutie o ekologických investíciách. Vodík a plyn sú pre neho príliš drahé
Oznámenie sa týka investícií do zelenej výroby ocele prostredníctvom technológie priamej redukcie železa (DRI) v kombinácii s elektrickými oblúkovými pecami (EAF). DRI je poháňaná tzv. zeleným vodíkom, ktorý sa vyrába z obnoviteľných zdrojov, ako je veterná a slnečná energia.
V klimatickej správe zverejnenej v roku 2021 spoločnosť prisľúbila, že do roku 2025 nainštaluje zariadenia DRI vo svojich závodoch vo francúzskom Dunkerque, španielskom Sestao a nemeckom Hamburgu. O rok neskôr plánovala investovať do zariadení DRI vo svojich oceliarňach v belgickom Gente a nemeckých Brémach. Tieto plány teraz padli.
„Tieto projekty vychádzali z priaznivej kombinácie politického, technologického a trhového vývoja, ktorý by uľahčil investície do dekarbonizácie tým, že by pomohol kompenzovať výrazne vyššie kapitálové a prevádzkové náklady, ktoré by táto stratégia prechodu zahŕňala,“ uviedla spoločnosť 26. novembra v tlačovom vyhlásení. Dodáva, že európska politika, energetické a trhové prostredie sa nevyvíjajú priaznivým smerom a vodík je stále príliš drahý, pričom ani zemný plyn nie je v Európe ekonomicky atraktívny.
„Zelený vodík sa vyvíja veľmi pomaly na to, aby sa stal životaschopným zdrojom paliva, a výroba DRI na báze zemného plynu v Európe zatiaľ nie je konkurencieschopná ako dočasné riešenie,“ uvádza sa v správe. Vodík sa podľa nej stane relevantným až niekedy po roku 2030.
Ako ďalšie dôvody uvádza „významné nedostatky“ v mechanizme uhlíkovej dane (CBAM), ktorý má zabrániť dovozu lacnej, neekologickej ocele z Číny a iných krajín. Oceliarska skupina sa obáva aj nízkeho dopytu. „Hoci máme zákazníkov, ktorí chcú nízkouhlíkovú oceľ, tí, ktorí ju chcú a sú ochotní si za ňu priplatiť, sú stále vo veľkej menšine,“ uviedol výkonný riaditeľ firmy Aditya Mittal.
Počkáme na ďalší vývoj
Spoločnosť preto počká na rok 2025, keď sa očakáva niekoľko dôležitých udalostí, ako napríklad revízia CBAM, zverejnenie Akčného plánu pre oceľ a kovy alebo preskúmanie existujúcich ochranných opatrení pre európsky oceliarsky priemysel.
„Očakávam, že politické rozhodnutia prijaté v roku 2025 pomôžu objasniť, ako budeme postupovať pri dekarbonizácii našich aktív,“ poznamenal Mittal.
Koncern v správe naznačil, že zrejme upraví klimatické ciele vo svojom ďalšom klimatickom výhľade, pričom uviedol, že absolútne emisie spoločnosti v Európe síce klesli o 28,2 % oproti roku 2018, ale „najmä v dôsledku nižšej výroby v dôsledku slabého dopytu“.
Zároveň však uisťuje, že plány na dosiahnutie nulových emisií do roku 2050 platia a vymenúva zelené projekty, ktoré prebiehajú, ako napríklad obstaranie obrovskej oblúkovej pece v španielskom závode na výrobu dlhých výrobkov alebo zvýšenie výroby z existujúcich oblúkových pecí v závode Sestao.
Zelená oceľ – hudba vzdialených rokov
Technológia DRI-EAF, teda ekologické spracovanie železa pomocou použitia vodíka a následnou premenou na oceľ v oblúkových peciach, je v súčasnosti jedným z hlavných ciest, ako dosiahnuť zelenú bezemisnú oceľ. Je však veľmi drahá.
Jan Czudek, bývalý generálny riaditeľ Třineckých železiarní a oceliarní, v rozhovore v roku 2018 uviedol, že investičné náklady na projekty DRI sú „astronomické“.
„Závod s technológiou DRI, ktorý postavila rakúska spoločnosť Voestalpine v USA na pobreží Mexického zálivu na výrobu 2 miliónov ton železa, stál zhruba 790 miliónov eur. Pri súčasných cenách ocele je to nenávratná investícia, a to aj po započítaní ceny CO2. Vôbec si neviem predstaviť takýto závod v Európe,“ povedal pre Oceliarsku úniu.
Odvtedy sa toho veľa nezmenilo. Technológie výroby ocele využívajúce palivá bez fosílnych zdrojov, ako je napríklad vodík, sú stále drahé, hoci s nimi veľkí hráči v tomto odvetví experimentujú. Štúdia z roku 2023 ukázala, že z 300 skúmaných lokalít na celom svete je konkurencieschopná ekologická výroba ocele pomocou technológie DRI-EAF možná len v blízkosti obratníka Kozorožca a Raka, teda v teplých krajinách, ktoré sa okrem vysoko kvalitnej železnej rudy a nízkych miezd vyznačujú „vynikajúcou solárnou energiou s doplnkovým vetrom na pevnine“.
To sa možno časom zmení, ale stále je to v nedohľadne. „Ak zostanú ceny koksovateľného uhlia vysoké, mohla by sa oceľ bez fosílnych palív stať konkurencieschopnou v priaznivých lokalitách do roku 2030 a naďalej sa zlepšovať až do roku 2050,“ píšu autori štúdie.
Ďalšia štúdia, tentoraz z augusta 2024, tiež uvádza zvýšenú atraktívnosť vodíka v horizonte nasledujúcich desaťročí. „V krátkodobom horizonte sa očakáva, že dopyt po ekologickej oceli na báze vodíka bude obmedzený a do roku 2030 bude predstavovať 2 % súčasnej celkovej výroby ocele. Okolo roku 2040 sa však očakáva transformácia, ktorá sa bude vyznačovať zrýchleným rastom. Predpokladá sa, že do roku 2050 dosiahne celosvetový dopyt 35 % súčasnej celkovej produkcie ocele,“ uvádza sa vo výskume.
Pôvodný článok
