Tri príbehy mimotelových zážitkov, pri ktorých ľudia videli, čo by normálne nemohli
Mnohí ľudia, ktorí sa ocitli blízko smrti, hovoria o tom, ako opustili svoje fyzické telo, vznášali sa a pozorovali scény vo svojom okolí či dokonca na vzdialenejších miestach. V niektorých prípadoch je možné overiť, čo následne opísali. Vedci skúmajúci zážitky blízke smrti („near-death experiences“ – NDE), sa pokúšajú overiť alebo vyvrátiť tieto skutočnosti a snažia sa zistiť, či dotyčná osoba mohla vidieť tieto veci aj bez toho, aby opustila svoje fyzické telo.
Keď sa dané svedectvá overia, poskytujú jeden z najpresvedčivejších dôkazov, že takéto mystické zážitky nie sú len halucináciami. Prípady, v ktorých sú výpovede účastníkov zážitkov overiteľné, sú označované ako „pravdivé vnemy“. Patria k nim nielen scény zažité vo svete fyzických javov, ale tiež rozhovory alebo stretnutia s bytosťami z iných úrovní. Tie často povedia človeku veci, ktoré sa nakoniec ukážu ako pravdivé.
Nižšie uvádzame tri zaznamenané prípady pravdivých vnemov, ktoré zozbieral Jan Holden, prezident Medzinárodnej asociácie pre výskum prípadov blízkych smrti (International Association for Near-Death Studies – IANDS) a dlhoročný výskumník NDE. Tieto prípady sú už samé o sebe pozoruhodné. Vďaka množstvu ďalších, ktoré boli zozbierané za posledných 100 rokov a aj skôr, sú výsledky kombinovaného výskumu ešte oveľa presvedčivejšie.
1. Pacient pozoroval neobvyklý zvyk svojho lekára
Al Sullivan vyrozprával svoj príbeh na stretnutí IANDS v Connecticute v roku 1990, dva roky po tom, čo zverejnil svoj zážitok blízky smrti. Počas urgentnej operácie koronárneho bypassu v Hartfordskej nemocnici v Connecticute mal silný pocit, že opúšťa svoje telo. Uviedol, že sa „vzniesol na miesto podobné amfiteátru“ a videl niečo, čo vyzeralo ako nadpozemská scéna. Videl tam svojho švagra a svoju matku, ktorí zomreli. Bol schopný pozrieť sa späť do tohto pozemského sveta, pričom videl svoje telo s otvoreným hrudníkom a odhaleným srdcom.
„Videl som svojho chirurga, ktorý mi ešte pred chvíľou vysvetľoval, čo bude počas mojej operácie robiť. Vyzeral byť trochu zmätený,“ uviedol. „Zdalo sa mi, že máva rukami, akoby sa snažil lietať.“
Práve táto časť výpovede zaskočila Sullivanovho kardiológa, doktora Anthonyho LaSalu, ktorý zvyšok príbehu zamietol ako halucinácie vyvolané liekmi. Doktor Hiroyoshi Takata však mal skutočne vo zvyku „mávať“ lakťami, ako to opísal Sullivan. Usmerňoval tak zdravotnícky personál, aby sa po umytí vyhol dotyku s kýmkoľvek a čímkoľvek.
Dr. Bruce Greyson, výskumník zážitkov blízkych smrti, sa v roku 1997 spojil s Dr. LaSalom a Dr. Takatom, aby túto správu overil alebo vyvrátil. Dr. Takata prisvedčil, že mal tento zvyk. Doktor LaSala potvrdil, že Sullivan mu tento príbeh vyrozprával s tým že mávanie rukami Dr. Takatu bolo naozaj nezvyčajné a nevidel to robiť žiadnych iných chirurgov. Greyson uviedol, že Sullivan toho nemohol byť svedkom, keďže mu začala účinkovať anestézia a podľa všetkého bol už v bezvedomí.
2. O smrti svojho brata sa dozvedela skôr, než o tom dostala správu
Ďalší pravdivý vnem pochádza zo zbierky esejí vydanej v roku 1882. Írska spisovateľka Francis Power Cobbeová vo svojej knihe The Peak in Darien na strane 297 spomína nasledujúci prípad:
„Istá umierajúca žena vykazovala znaky radostného prekvapenia… hovorila o tom, ako videla svojich troch bratov, jedného po druhom, ktorí boli už dávno mŕtvi, a následne vraj ako posledného rozpoznala štvrtého brata, o ktorom sa okolostojaci domnievali, že ešte stále žije v Indii. Spojenie jeho mena s menom mŕtvych bratov vyvolalo u jednej z prítomných osôb takú hrôzu a zdesenie, že sa vyrútila z miestnosti. V priebehu času potom prišli listy oznamujúce smrť tohto brata v Indii; zomrel nejaký čas predtým, ako ho pravdepodobne rozpoznala jeho umierajúca sestra.“
Výskumníci NDE tento prípad zaradili medzi ďalšie podobné, v ktorých bola smrť spozorovaná na základe neobvyklých okolností ešte predtým, ako sa o nej ľudia dozvedeli v reálnom živote.
3. Obeť leteckého nešťastia videla to, čo nemohla vidieť z miesta, kde ležalo jej telo
Tento prípad hovorí o lekárovi Dr. X, ktorý počas prvej svetovej vojny letel z Francúzska na pomoc zranenému pilotovi. Lietadlo sa však krátko po štarte zrútilo. Z hangáru nebolo možné vidieť miesto havárie a rovnako nebolo možné z miesta havárie vidieť hangár, keďže boli od seba oddelené hrebeňmi dvoch svahov.
Vlastné slová lekára prerozprával už zosnulý podplukovník Frederick John Marrian Stratton, bývalý profesor astrofyziky na univerzite v Cambridge, Massachusetts. V článku z roku 1957 s názvom „Mimotelový zážitok v kombinácii s mimozmyslovým vnímaním“, ktorý bol uverejnený v časopise Journal of the Society for Psychical Research napísal:
„Keď som sa vzniesol nad svoje telo, ani v najmenšom mi neprišlo čudné, že môžem vidieť… celý rad aktivít v hangároch… Z garáže hangáru vyštartovala sanitka Crossley tender. Keď bol približne na vzdialenosť jedného až jeden a pol auta od hangáru, motor sa zastavil a videl som, ako šofér vyskočil a zatiahol za štartovaciu kľučku. Potom sa rozbehol späť na miesto vodiča a vyrazil cez hrebeň smerom k havárii.
„Kým sa to odohrávalo, môj zdravotník vybehol z neďalekej lekárskej chatky a naskočil do zadnej časti sanitky. Sanitka potom opäť zastavila, ale tentoraz z nej vyskočil zdravotný sanitár, vbehol do lekárskej chatky, vyšiel von s niečím navyše a naskočil späť do sanitky, ktorá potom po dvojitom prerušení pokračovala.“
Dr. X to po zotavení sa v nemocnici vyrozprával svojmu veliacemu dôstojníkovi a uvedomil si význam toho, čo videl. Dôstojník to zaznamenal a overil si, že výjazd sanitky sa skutočne začal tak, ako hovoril Dr. X.
V článku uverejnenom v časopise Journal of Scientific Exploration v roku 1998 s názvom „Poskytujú zážitky blízkej smrti dôkaz o tom, že človek môže žiť aj po smrti?“ napísali Bruce Greyson, Ian Stevenson a Emily Williams Cooková, že v čase, keď Stratton prípad vyšetroval, veliaci dôstojník a ďalší ľudia, ktorí mohli tieto informácie opätovne overiť, buď zomreli, alebo ich nebolo možné vypátrať.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
