Od útlaku k slobode: československí Kanaďania spomínajú na útek po komunistickej invázii v roku 1968
Keď hnutie Pražskej jari vyvolalo inváziu vojsk pod velením Sovietskeho zväzu do Československa, Kanada prijala tisícky utečencov.
Spomienky Josefa Jurkoviča na noc spred vyše 50 rokov, keď do jeho rodného mesta vtrhli vojenské tanky, sú jasné ako český krištáľ, ktorým bola jeho rodná krajina – vtedajšie Československo – svetoznáma.
Tvár, dnes 69-ročného hrdého Kanaďana žijúceho v Ottawe, neprezrádza žiadne emócie. Spomína na detaily udalostí z 21. augusta 1968, keď tanky a vojaci krajín Varšavskej zmluvy vstúpili do Hradca Králové, asi 80 km severne od Prahy.
Udalosti mali rýchly spád. Televízne stanice boli vypnuté a hlavná celoštátna rozhlasová stanica neprestajne vysielala o okamžitom zatýkaní všetkých 20 signatárov manifestu „Dvetisíc slov“, dokumentu vyzývajúceho všetkých občanov, aby sa zapojili do liberalizačného hnutia, ktoré prebiehalo v komunistickej krajine.
Jurkovičov otec spolu s poprednými intelektuálmi, ako napríklad spisovateľom Milanom Kunderom, boli signatármi tohto dokumentu. Jurkovič starší bol zatknutý, ale po dvoch dňoch ho prepustili. Rodina sa čoskoro rozhodla opustiť krajinu.
„Odišli sme len 10 dní po invázii,“ povedal Jurkovič. „Kvôli otcovmu významnému postaveniu (bol vedúcim vojenskej lekárskej školy a jedným z vedúcich pracovníkov miestnej nemocnice) sme cítili, že v Československu nemáme budúcnosť.“
Lenonid Brežnev, vtedajší generálny tajomník komunistickej strany a vodca Sovietskeho zväzu, pozorne sledoval vývoj reforiem – známych ako Pražská jar – v Československu, jednom zo satelitných štátov sovietskeho impéria.
Po tom, ako sa Alexander Dubček stal v januári toho roku prvým tajomníkom komunistickej strany v Československu, začal realizovať reformy, ktoré mali zmierniť tvrdý komunistický režim. V dokumente „Dvetisíc slov“ napísal, že „krajina dosiahla bod, keď jej duševné zdravie a charakter boli zničené“.
Brežnev bol rozzúrený tým, že dlhá komunistická zima, ktorá držala obyvateľov Československa v ľadovom obkľúčení od roku 1945, sa začína otepľovať, a preto vydal rozkaz vojskám z Ruska, Poľska, Maďarska a východného Nemecka, aby potlačili hnutie Pražskej jari. Na invázii sa zúčastnilo približne 500 000 vojakov a 6 300 tankov.
Krátkodobé záblesky slobody a nádeje, ktoré si Československo v prvej polovici roka niekoľko mesiacov užívalo, rýchlo vyhasli.
Toho leta bola malá trojročná Martina Štvánová u svojej starej mamy na vidieku, zatiaľ čo jej rodičia pracovali v Prahe. Netušila, že aj jej život sa navždy zmení.
Šampanské na privítanie v Kanade
Po invázii nasledovala vlna vysťahovalectva do rôznych európskych krajín. Tá však bola čoskoro zastavená.
Rodiny Jurkovičovcov a Štvánovcov patrili medzi 12 000 českých utečencov, ktorým sa podarilo dostať do Kanady v rokoch 1968 až 1969 v rámci špeciálneho programu. Zaviedol ho vtedajší minister práce a imigrácie Alan MacEachern.
Rodina Štvánovcov s Martinou, podobne ako mnohí iní, nastúpili na špeciálne prenajaté lety z Viedne, kde kanadskí úradníci nepretržite pracovali na vybavovaní víz, zabezpečovaní dopravy a všetkého potrebného, aby zabezpečili cestu utečencov na slobodu.
Jedným z nich bol aj Mike Molloy, dnes už dôchodca, vtedajší nadšený stážista pracujúci so svojimi nadriadenými na viedenskom úrade práce a imigrácie, kde pomáhal vybavovať tisíce víz.
Molloy si spomínal, ako letel domov do Ottawy jedným z charterových lietadiel pre utečencov.
„Pred štartom posádka podávala všetkým cestujúcim šampanské a mne sa zdalo, že to bol správny spôsob, ako privítať ľudí prichádzajúcich za novým životom do Kanady,“ napísal v osobitnom bulletine Kanadskej imigračnej historickej spoločnosti, ktorej je v súčasnosti predsedom.
Kanada: otvorené dvere aj srdcia
Aj keď každého jedného utečenca, ktorý utekal pred komunistickou inváziou do Československa, nevítali na palube lietadla šampanským, všetci boli v Kanade vítaní srdečne a veľkoryso.
„Nebyť kanadského programu pre politických utečencov, nebol by som tu. Zaobchádzali s nami s rešpektom a láskavosťou,“ hovorí Jurkovič. V Ottawe dnes vedie vlastnú komunikačnú spoločnosť.
„Utekali sme z veľmi tvrdého systému, v ktorom neexistovala sloboda. Žiadna sloboda slova, žiadna sloboda prejavu. V tínedžerskom veku ma dokonca zatkli za vydávanie študentských novín,“ hovorí o živote pod jarmom komunizmu v Československu.
Martina Stvan hovorí, že jej rodina bola vďačná za všetko, čo im kanadská vláda poskytla, vrátane bytu a prvej sady riadu v ich novom domove v meste Windsor v Ontáriu.
Odchod však nebol pre jej rodičov ľahkým rozhodnutím. Obaja mali dobrú prácu a vedeli, že ak odídu, nebude už cesty späť.
„Bolo to trochu ako skočiť do priepasti a vyžadovalo si to veľa odvahy,“ hovorí. „Museli spáliť všetky mosty, nemali nádej, že sa ešte niekedy vrátia. Moja matka už v skutočnosti nikdy viac nevidela svojich rodičov. Mala vtedy 27 rokov.“
Komunizmus je známy tým, že sa zameriava na vyhladenie intelektuálov. Výsledkom tejto vlny migrácie bolo, že z Československa utiekla celá generácia intelektuálov a odborníkov, o ktorú štát prišiel.
„Kanada však získala zo schopností a talentu českých utečencov,“ napísal Joe Bissett, ďalší vtedajší imigračný úradník. „Rýchlo sa prispôsobili a čoskoro začali pozitívne prospievať kanadskej spoločnosti.“
Pre Martinu Stvan sa kruh uzavrel. Dnes je totiž riaditeľkou medzinárodnej siete Imigračného úradu – úradu pre utečencov a kanadské občianstvo – toho istého vládneho úradu, ktorý sa medzičasom premenoval a priviedol jej rodinu do Kanady.
Koncom roka 1989 sa v Československu skončila komunistická vláda vďaka zamatovej revolúcii a v júni 1990 sa v krajine konali prvé demokratické voľby od roku 1946.
Deväť komentárov ku komunistickej strane (Kniha redakcie The Epoch Times)ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
