Umelec s autizmom vytvára sochy, ktoré sa zmestia do ucha ihly (+Foto)
Muž s autizmom a dyslexiou pretavil svoje nadšenie pre mikroskopický svet do miniatúrnych umeleckých diel a inšpiroval tým ostatných, aby sa pozornejšie pozerali na svet okolo seba a na jedinečný potenciál každého z nás.
65-ročný Doktor Willard Wigan vyrastal v anglickom Birminghame, kde dnes žije so svojím milovaným psom Stanleym. Vytvára najmenšie sochy na svete, z ktorých každá je umiestnená v oku ihly. Jeho diela zahŕňajú širokú škálu, od maličkej kráľovnej Alžbety II. až po sprievod 14 tiav, ktorých detaily možno vidieť len pod mikroskopom.
Willard pracuje s úlomkami dreva, zrnkami piesku, mikrovláknami a podomácky vyrobenými nástrojmi. Svoje sochy maľuje pomocou vlastnej mihalnice pripevnenej na koktailovej tyčinke. Je držiteľom Guinnessovho rekordu a v roku 2007 ho anglický kráľ Karol III. vyznamenal za jeho zásluhy v oblasti umenia.
Objavenie svojho daru
Willarda, ktorému diagnostikovali autizmus až vo veku 50 rokov, učitelia v škole ponižovali, pretože nevedel čítať ani písať.
Pre The Epoch Times povedal: „Nenazval by som to ťažkosťami s učením, ale skôr odlišnosťou v učení. Keby som to nemal, nebol by som tým, kým som dnes.”
„Nikdy som sa poriadne neučil, pretože škola mi nebola naklonená. V skutočnosti som sa nič nenaučil. Naučil som sa akurát to, že ma neprijali. Rád som sa pozeral z okna a pozoroval divokú prírodu, sledoval som lietajúci hmyz a chrobáky. Zo školy som utiekol, pretože to na mňa bolo priveľa, a keď som odtiaľ ušiel, objavil som svoj dar.”
Willard sedel sám pri jazierku a fascinovane sledoval bludisko žiliek na opadanom lístí a cestičky pasúceho sa hmyzu. Začal sa zaoberať „svetom, ktorý ľudia prehliadajú”. Práve počas hry so svojím psom Maxom doma na záhrade sa Willard prvýkrát rozhodol vstúpiť do tohto miniatúrneho sveta.
„Maxie hrabal popod plot, aby získal loptičku, pričom narušil mravenisko a po zemi sa rozliezlo množstvo mravcov,” povedal. „Pocítil som smútok – bral som to osobne. Nechcel som, aby mravce zostali bez domova, ale aby žili. Postavil som pre mravce celú dedinu. Urobil som palác pre kráľovnú.”
„Dievča zo susedného domu sa pozrelo cez plot a povedalo: „To je to najlepšie!” Keď som to počul, bolo to ako sprcha, pri ktorej každá kvapka vody zmyla všetko, čo mi povedali učitelia v škole.”
Zmenil sa mu svet
Willard poháňaný túžbou vytvárať ďalšie drobné sochy začal pomocou žiletky tvarovať malé úlomky dreva do podoby figúr. Keď jeho matka videla, čo vyrába, povzbudzovala ho: „Ak ich budeš robiť ešte menšie, tvoje meno (renomé) sa tým zvýši.”
„Jedného dňa som v televízii počul, ako niekto v biblickej relácii povedal: „Skôr prejde ťava uchom ihly, než boháč vojde do Božieho kráľovstva.” Moja mama mi dala ihlu a povedala: „Vlož do nej ťavu.” Musel som si zohnať mikroskop, pretože prstami sa nedá dostať do mikrosveta.”
Willard začal pracovať s malými kúskami plastu a uhlíkom. Učitelia ho často karhali za to, že na hodinách vyrezáva sochy, a tak sa jeho umenie začalo rozvíjať až po odchode zo školy.
Dnes Willard pracuje až 16 hodín denne na šiestich dielach naraz. Dokončenie každého diela môže trvať päť až šesť týždňov a náročnosť spočíva v detailoch, ako napríklad Willardovo stvárnenie Poslednej večere, ktoré bolo obzvlášť časovo náročné, pretože všetkých 13 postáv je „natlačených na sebe”.
„Naučil som sa, že keďže je to také malé, musíte zadržať dych a pracovať medzi údermi srdca. V prstoch je pulz, v pulze je malá vibrácia, a potom ak si nedáte pozor, naruší to sochu.”
Willardove ťažkosti ilustruje moment, keď pri stvárňovaní čajového večierka Šialeného klobučníka z príbehu „Alica v krajine zázrakov” omylom vdýchol Alicu. Musel si trénovať dych, obratnosť a pozornosť súčasne, a tvrdí, že najdôležitejšia je trpezlivosť.
„Na tejto molekulárnej úrovni, viete, nemám z toho potešenie. Mám radosť, keď to dokončím. Keď potom vidíte, ako ľudia prichádzajú na výstavy a pozerajú sa cez mikroskop a povedia: Ó, vidím draka! … a počujete ich, ako lapajú po dychu, keď vidia všetky tie veci, ktoré sú pred ich očami.“
Willardovi trvalo roky, kým sa zbavil nízkeho sebavedomia, ktoré mu vštepovali počas školských čias. Vo veku 32 rokov už vedel, kam smeruje; v päťdesiatke zdokonalil svoje schopnosti a poznal svoju umeleckú hodnotu.
Práve jeho mikroskopická socha „Snehulienka a sedem trpaslíkov” prvýkrát upútala pozornosť medzinárodných médií.
„Skôr ako som sa nazdal, bol som v televízii. Teraz robím výstavy po celom Spojenom kráľovstve. Odcestoval som do Ameriky, kde som usporiadal výstavu a všetko sa začalo meniť, pretože ľudia si všimli moju umeleckú zručnosť. Robím inšpiratívne rozhovory, vyučujem, chodím do škôl a rozprávam sa s deťmi. Vezmem si so sebou jeden či dva mikroskopy, a deti tak môžu vidieť, čím som sa stal.”
„Pociťujem pri tom veľkú pokoru, som na to hrdý, ale zároveň ma to nemení ako človeka, chápete? Zostal som stále tým dieťaťom zo školy, na to som nikdy nezabudol.”
Všetci sme boli „kedysi mikroskopickí” a nikto by nemal byť ignorovaný pre svoju odlišnosť, povedal Willard, ktorý dúfa, že dnešné školopovinné deti vytrvajú vo svojom vzdelávaní a stále si nájdu aj vlastné cesty k tvorivosti.
„Keď vás počali, boli ste maličkí, a potom z vás vyrástol človek. Moja práca je posolstvom. Inšpiráciou je pre mňa podceňovanie, pretože ľudstvo má vo zvyku podceňovať tieto malé veci.”
„Autizmus nie je rozsudok smrti. Moja filozofia je takáto, že: ak ste nikdy nedostali šancu, dôvodom… je to, že ste šancu nikdy nevyužili. Musíte využiť šancu, aby ste ľuďom ukázali, čo všetko dokážete, a nikdy nedovoľte, aby vám ktokoľvek hovoril, že nič nedokážete.”
Pozrite si ďalšie fotografie nižšie:
Pôvodný článok
