Neuroveda potvrdzuje, že najlepšie je prezerať si originálne umelecké diela
Pohľad na originál obrazu v galérii vyvoláva desaťkrát silnejšiu emocionálnu reakciu ako pohľad na reprodukciu.
Neurovedci stále zisťujú, ako umenie a krása ovplyvňujú náš mozog a poznávanie. Nové neurologické dôkazy potvrdzujú to, čo mnohí z nás inštinktívne vedia: že najlepšie je pozerať sa na originálne výtvarné umenie.
„[Prezeranie] umenia stimuluje váš mozog na niekoľkých úrovniach. Vytvára vzrušenie, spúšťa predstavivosť a podnieti vás premýšľať o tom, čo vidíte. Je to dokonalé obohatenie, ktoré aktivuje váš mozog na maximum,“ hovorí Erik Scherder, profesor neuropsychológie na Vrije Universiteit Amsterdam, v tlačovej správe.
Dráhy vizuálneho vnímania
„Náš zrak je taký výnimočný, že ho často nevnímame ako schopnosť alebo určitý proces. V skutočnosti je to však jedna z najťažších vecí, ktoré mozog robí. … Naše vizuálne vnímanie sveta vychádza zo sietí miliárd neurónov v dolnej zrakovej dráhe mozgu,“ vysvetľuje Ed Connor, profesor neurovedy a riaditeľ Zanvyl Kriegerovho inštitútu pre myseľ a mozog na Univerzite Johna Hopkinsa.
Podľa webovej stránky VeryBigBrain „amygdala, ktorá zohráva dôležitú úlohu pri spracovaní emócií, môže byť aktivovaná emočne nabitými umeleckými dielami. Insulárny kortex, ktorý sa podieľa na našom pocite seba samého a uvedomení, sa môže aktivovať, keď s nami umelecké dielo hlboko rezonuje.“
„Vnímanie umenia nie je obmedzené na žiadnu konkrétnu oblasť mozgu. Skôr zahŕňa zložitú sieť interakcií medzi viacerými oblasťami mozgu, súhrnne nazývanú sieť umenia. Táto sieť zahŕňa zmyslové, emocionálne a kognitívne oblasti, čo podčiarkuje bohatý a viacrozmerný charakter našich interakcií s umením.“
Výtvarné umenie a neuroveda
Neurovedecké štúdie výtvarného umenia sa pomaly rozvíjajú. V roku 2011 profesor Semir Zeki, vedúci katedry neuroestetiky na Londýnskej univerzite, uskutočnil štúdiu s cieľom zistiť, ako mozog reaguje na krásne obrazy. Pomocou magnetickej rezonancie (MRI) meral prietok krvi do oblasti mozgu zameranej na túžbu a potešenie – mediálnej orbitofrontálnej kôry (nachádza sa nad očnými jamkami) – pričom účastníkom štúdie ukazoval obrazy, ktoré považovali za krásne.
„Prietok krvi sa zvýšil pri krásnom obraze, rovnako ako keď sa pozeráte na niekoho, koho milujete. To nám ukazuje, že umenie vyvoláva pocit potešenia priamo v mozgu,“ uviedol pre The Telegraph.
Múzeum Mauritshuis v holandskom Haagu si nedávno objednalo výskum u neurovedcov, aby analyzovali, ako návštevníci reagujú na obrazy v porovnaní s pozorovaním ich reprodukcií.
Dvadsať účastníkov výskumu malo okuliare a elektroencefalografické (EEG) čiapky, ktoré zaznamenávali ich pohľad a merali ich emocionálne reakcie. Desiatim účastníkom výskumu boli najprv prezentované originály obrazov vystavených v múzeu. Medzi nimi boli tri obrazy s jednou postavou: Dievča s perlou od Johannesa Vermeera z roku 1665, Rembrandtov Autoportrét z roku 1669 a Huslista od Gerrita van Honthorsa z roku 1626.
Potom sa ich pohľad presmeroval na Rembrandtovo viacfigurálne dielo Anatómia doktora Tulpa z roku 1632 a na mestskú panoramatickú scenériu Pohľad na Delft od Johannesa Vermeera z rokov 1660 – 1661. Následne im v knižnici múzea Mauritshuis ukázali reprodukcie v životnej veľkosti troch portrétov s jednou postavou.
Zvyšných desať účastníkov výskumu si obrazy prehliadlo v opačnom poradí: najprv boli analyzované reakcie pri pohľade na reprodukcie diel v knižnici múzea a potom na päť originálnych obrazov vystavených v múzeu.
Druhá fáza štúdie prebehla na Amsterdamskej univerzite, kde 20 účastníkov sledovalo reprodukcie piatich obrazov. Skeny MRI zaznamenali údaje „EEG súvisiace s emóciami“ z prvej fázy štúdie.
Výsledky
Výskumníci dospeli k záveru, že sledovanie piatich originálnych obrazov v múzeu vyvolalo desaťkrát silnejšiu emocionálnu reakciu ako sledovanie ich reprodukcií.
Údaje zo sledovania očí odhalili časť príťažlivosti diela Dievča s perlou. Účastníci výskumu sa opakovane najprv zameriavali na oči, ústa a potom na perlovú náušnicu v slučke, ktorú vedci nazvali „slučka udržiavanej pozornosti“. Táto slučka udržiavanej pozornosti znamenala, že diváci zostali pri obraze dlhšie. Z piatich obrazov sa tento efekt prejavil len pri pohľade na Dievča s perlou.
Výskumníci tiež zistili, že oblasť mozgu, nazývaná precuneus, bola najviac stimulovaná pri sledovaní Dievčaťa s perlou. Precuneus sa nachádza v zadnej časti mozgu medzi oboma mozgovými hemisférami a je zodpovedný za sebareflexiu, sebauvedomenie, sebakontrolu a epizodické spomienky.
Počas MRI fázy štúdie výskumníci zistili, že účastníci, ktorí si pozreli Dievča s perlou, neprejavovali takmer žiadne negatívne emócie. Zároveň boli „výrazne menej náchylní k pocitom nebezpečia a odporu“. Výskumníci dospeli k záveru, že tieto faktory zvyšujú pravdepodobnosť, že diváci si „dôkladnejšie prezrú obraz, zamyslia sa nad jeho významom a/alebo sa rozhodnú oceniť dielo a zdieľať ho s ostatnými“.
Vera Carassová, riaditeľka Holandskej asociácie múzeí, v tlačovej správe zdôraznila význam tejto štúdie „Žijeme v dobe, keď sa stále viac stretávame s kópiami a interpretáciami reality. Mohli by ste si myslieť, že skutočné, originálne umenie alebo predmety sa preto stávajú menej dôležitými, ale opak je pravdou: skutočné sa stáva čoraz dôležitejším. Stretnutie so skutočným umeleckým dielom je omnoho intenzívnejšie ako s kópiou.“
„Aké úžasné je, že tento efekt bol teraz vedecky dokázaný a možno ho pozorovať na aktivite mozgu.“
Ak sa chcete dozvedieť viac o múzeu Mauritshuis, navštívte stránku Mauritshuis.nl.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
