Odkiaľ pochádza pojem „husársky kúsok“? Málokto vie, že za ním stojí významný maršal slovenského pôvodu
Azda každý pozná slovné spojenie „husársky kúsok“. No už málokto vie, že prvý husársky kúsok sa podaril vojvodcovi slovenského pôvodu Andrejovi Hadikovi.
Andrej Hadik bol poľný maršal (najvyššia vojenská hodnosť v rakúskej armáde) a jeden z najväčších vojenských stratégov svojej doby. Vyznamenal sa vo viacerých bitkách a stal sa obľúbencom cisárovnej Márie Terézie. Zaujal funkciu prezidenta dvorskej vojnovej rady – z dnešného pohľadu bol rakúskym ministrom vojny. Bol to vôbec jediný reprezentant na tomto poste pôvodom z nášho regiónu. Za jeho vynikajúce služby mu cisárovná udelila titul ríšskeho grófa.
Hadik, pôvodom z obce Dunajský Klátov, si za svoje rodové heslo zvolil „Virtuti nihil invium“ (Pre chrabrosť nie je nič prekážkou). Riadil sa ním v 24 vojnách, v ktorých bojoval na strane habsburskej monarchie. Nebol len významnou vojenskou postavou, cisárovnú sa pokúšal ovplyvňovať aj na poli politiky. V roku 1763 bol prvým, kto v Uhorsku navrhol zrušenie nevoľníctva. Andrej Hadik je jednou z najvýznamnejších historických postáv slovenského pôvodu, ktorá však našej verejnosti dodnes nie je veľmi známa. Narodil sa presne pred 314 rokmi – 16. októbra 1710.
Husársky kúsok
Pravdepodobne najslávnejším Hadikovým počinom bol odvážny a prekvapivý útok na Berlín počas Sedemročnej vojny (1756 – 1763). Išlo o jeden z prvých globálnych konfliktov v novodobej histórii, ktorý do vojny zatiahol takmer celú Európu a v ktorom zomrelo viac ako milión ľudí. Rakúsko sa na bojovom poli stretlo s Pruskom. Mária Terézia sa pokúšala dobyť späť oblasť Sliezska, ktorú stratila počas predchádzajúceho konfliktu, tzv. vojny o rakúske dedičstvo.
Hadik sa podujal napadnúť hlavné mesto Pruskej ríše Berlín, zatiaľ čo hlavná časť rakúskej armády obliehala sliezske mesto Świdnica, čím zamestnávala hlavnú časť armády pruského kráľa Fridricha II.
16. októbra 1757, v deň svojich narodenín, sa Hadik s 3 500 vojakmi, prevažne husármi, nečakane priblížil k Berlínu. Husári boli jednotky ľahkej jazdy, ktorých hlavnou devízou bola flexibilita a pohyblivosť. V rakúskej armáde boli považovaní za elitu.
Hadik pred samotným útokom poslal do mesta parlamentára, ktorý požadoval od Berlína 300-tisíc toliarov výmenou za to, že mesto nebude ostreľovať delostrelectvom. Predstavitelia mesta boli šokovaní, ako sa zrazu hlboko v pruskom území objavilo Hadikove vojsko. Navyše Berlín bol chránený len slabými drevenými hradbami. Po krátkej bitke husári obsadili mesto. Pruské veliteľstvo, zaskočené prítomnosťou nepriateľskej armády, napokon súhlasilo s podmienkami a odovzdalo výkupné vo výške 235-tisíc toliarov. Pruská kráľovná, ktorá sa v tom čase v Berlíne zdržiavala, len tesne unikla zajatiu.
Hadikovým cieľom nebolo mesto udržať, nemal na to dostatočne veľkú armádu. Chcel iba získať korisť a vytvoriť na Prusov tlak. Po vyplatení výkupného mesto opustil. 25-tisíc toliarov rozdelil medzi svojich vojakov a zvyšok peňazí odovzdal cisárovnej Márii Terézii. Tá ho za jeho skutok povýšila do hodnosti generála jazdectva a ocenila ho Veľkokrížom Vojenského rádu Márie Terézie, najvyšším vojenským vyznamenaním monarchie.
Hoci dobytie Berlína nebolo pre celkový výsledok vojny rozhodujúce, poľnému maršalovi prinieslo nesmrteľnú slávu. Hadikov „husársky kúsok“ sa stal súčasťou vojenskej terminológie v celej Európe. Francúzsky výraz tour d’hussard alebo nemecký výraz Hussarenstück poznal každý profesionálny vojak v tej dobe.
Legendárny vojak Škultéty-Gabriš
S Hadikovým plukom bol pri dobytí Berlína aj tzv. legendárny husár Ladislav Škultéty-Gabriš. Ide o husára slovenského pôvodu, ktorý je považovaný za jedného z najdlhšie slúžiacich vojakov histórie vojenstva. Do armády vstúpil vo veku necelých 12 rokov. Potom, čo mu zomrela matka, ho otec, sám vojak, vzal k sebe do husárskeho pluku. V sedle slúžil vyše 82 rokov a zomrel ako 93 ročný.
Rodák z Mojtína za svoju celoživotnú vernosť cisárskej armáde získal dve najvyššie vyznamenania, ktoré vojak v jeho pozícii mohol získať. Dokonca si ho nechal predvolať aj samotný cisár František I. (manžel Márie Terézie), keď ako strážmajster ôsmeho husárskeho pluku slúžil vo viedenskom Hofburgu.
„Vtedy, keď mal vyše 70 rokov, bol zástavníkom husárskeho pluku, ktorý mal palácovú službu. A on bol v podstate neprehliadnuteľný, to znamená, že aj cisár si ho všimol a nechal sa informovať, že kto to je. Predvolal si ho k sebe na audienciu a tam, keď sa oboznámil s jeho životným osudom, v akých všetkých vojnách bojoval, atď, tak mu povedal, že ho popenzionuje a chce ho povýšiť do dôstojníckej hodnosti. To vtedy pre obyčajného poddaného nebolo vlastne ani možné. Ladislav Škultéty mu odpovedal, že on by chcel naďalej slúžiť a prosil by cisára, keby ho nechal v tej funkcii a hodnosti, v ktorej je. Na to mu cisár povedal, že dobre, ale žold bude mať ako dôstojník. Potom slúžil ešte vyše desať rokov, až napokon v roku 1831 zomrel v poľnom lazarete neďaleko rumunského Aradu v mestečku Svätý Mikuláš,“ uviedol historik Vladimír Segeš.
Škultéty-Gabriš venoval po smrti celý svoj majetok, ktorý mu darovala cisárovná Mária Terézia, rodnej obci.
Na Slovensku neznámi
Ako Hadík, tak aj Škultéty-Gabriš, sú v podstate na Slovensku neznámi. Ich mená sa vo verejnom priestore objavujú len ojedinele, na našom území sa po dlhý čas nenachádzal žiadny spomienkový artefakt, ktorý by si ich uctil či pripomínal. Antropológ Juraj Buzalka konštatuje, že slovenský štát už od počiatkov rázne odmietol svoju minulosť vo feudálnom Uhorsku a tým pádom odmietol aj šľachtu ako takú, hoci mohla byť aj slovenského pôvodu.
V roku 2006 boli pozostatky Škultétyho-Gabriša prevezené z Rumunska do rodnej obce Mojtín, kde mu postavili aj pamätník.
Hadik to šťastie zatiaľ nemal. „Ešte v roku 1986 české encyklopédie uvádzali, že to bol Maďar,” píše Eduard Chmelár. „Na hradnom vrchu v Budapešti je jeho bronzová jazdecká socha s nápisom „András Hadik“, hoci takto si nikdy nehovoril. Jeho socha je aj na najvýznamnejšom pamätníku na habsburskú monarchiu, na najväčšom súsoší Márie Terézie vo Viedni (na námestí medzi Naturhistorisches Museum a Kunsthistorisches Musem), na ktorom je cisárovná stvárnená s najvýznamnejšími osobnosťami z čias jej vlády. Na Slovensku sa však po ňom zľahla zem a neexistuje na neho jediná pamiatka. Záujem o poľného maršala Hadíka v našich akademických kruhoch vzrástol len pomerne nedávno – po veľkej medzinárodnej konferencii, ktorá sa konala pred desiatimi rokmi vo Viedni pri príležitosti 300. výročia narodenia tohto velikána. A mnohí si tam s úžasom vypočuli prednášku, že pochádzal z turčianskeho zemianskeho rodu, hlásil sa k svojim slovenským koreňom, hovoril po slovensky a otcovi písal listy v slovenskom nárečí…“
Po smrti Márie Terézie poľný maršal slúžil aj jej synovi – cisárovi Jozefovi II. Krátko pred svojou smrťou si ho cisár nechal zavolať k lôžku. Gróf Hadik zomrel len niekoľko dní po ňom, 12. marca 1790 vo Viedni.
Po udelení najvyšších pôct bol pochovaný na svojom panstve v mestečku Futog nachádzajúcom sa v dnešnej Vojvodine na severe Srbska. Vďaka jeho iniciatíve sa do blízkeho Petrovca, ktorý bol vtedy súčasťou futockého panstva, prisťahovali Slováci. Od tej doby je Báčsky Petrovec centrom vojvodinských Slovákov. Od konca roku 2022 zdobí námestie Báčskeho Petrovca busta slávneho vojvodcu.
