Útek pred Sovietmi cez železnú oponu pomocou zipline zlaňovania – cesta za slobodou do Las Vegas (Špeciálny príbeh)
Počas jednej búrkovej noci koncom studenej vojny sa dvojica kamarátov rozhodla vzoprieť komunistom vládnucim v ich krajine. Počas podrobne naplánovanej akcie, vyliezli na elektrický stožiar, zatiaľ čo navôkol burácali hromy. Obaja sa s podomácky vyrobeným vozíkom spustili po elektrickom vedení vysokého napätia smerom zo svojej vlasti. Preleteli ponad železnú oponu oddeľujúcu Západ od sovietskeho Československa a ocitli sa na druhej strane v slobodnom svete.
Jedným z mužov bol Daniel Zdeněk Pohl. V súčasnosti má 58 rokov, je ženatý a pracuje ako taxikár v Las Vegas v Nevade. Čoskoro plánuje odísť do dôchodku. Zdeněk aj jeho kamarát svoju strastiplnú púť prežili. Jedine oni vedia, čo všetko ich k tomu viedlo a čo všetko museli riskovať, aby sa v onú noc, 18. júla 1986, pokúsili o útek cez prísne strážené hranice.
Daniel má doma plnú zásuvku poznámok, ktoré ich legendárny útek za slobodou podrobne dokumentujú. Plánuje o tom vydať knihu.
Zo svojho bytu v Nevade sa nedávno telefonicky kontaktoval s denníkom Epoch Times, aby nám opísal, ako to vtedy prebiehalo.
Československo bolo počas sovietskej éry „v podstate veľkým väzením“, povedal Daniel. „Prečo vojaci so samopalmi mierili na vlastnú krajinu a nie na krajinu za hranicami, odkiaľ vraj hrozilo nebezpečenstvo zo strany západného bloku? Nedávalo to zmysel.“
Kde je vôľa, tam je cesta (von)
Daniel sa narodil v malom mestečku s približne 10 000 obyvateľmi. Vyrastal v Litomyšli, 160 kilometrov východne od Prahy, obklopenej krásnymi horami, a jeho detstvo rozhodne nebolo zlé.
Realita komunistického Československa, ktoré bolo nespravodlivé, kruté a skorumpované, v ňom vyvolávala beznádej. Sníval o tom, že vycestuje na západ, čo bolo zakázané.
Mal mnoho dôvodov, prečo komunistov nemal rád. Jeho otec skončil vo väzení, no nevedel, na ako dlho. „Jediné, čo spravil, bolo, že dal komunistickému informátorovi facku, za čo ho na dlhú dobu poslali do väzenia,“ povedal.
Mladého Daniela tiež pobúrilo, keď mu jeho dobrý priateľ, ktorý pracoval v poľnohospodárstve, prezradil, že pri výrobe produktov musia poľnohospodári používať zbytočne veľké množstvo chemikálií, zatiaľ čo komunisti dostávali zdravé, ekologické potraviny.
Narozdiel od starších obyvateľov, ktorí radšej mlčali, Daniel vyjadroval svoje názory bez zábran.
Ako uviedol, o úteku premýšľal len zo zábavy, avšak zakrátko sa kvôli jeho nekonformnému spôsobu života stal odchod z krajiny nevyhnutnosťou. Nemal inú možnosť. Obchodoval so zahraničnými americkými dolármi a nemeckými markami, čo bolo nelegálne. Väčším problémom však bolo to, že sa vyhýbal povinnej dvojročnej vojenskej službe. „Za to by ma čakal až päťročný trest vo väzení,“ povedal.
Dôvody na útek sa potvrdili a Daniel už len potreboval niečo alebo niekoho, kto by mu dodal posledný impulz.
Šaolinský rozum
S Robertom Oswaldom sa prvýkrát stretol na hodine karate. Daniel, ktorý mal v tom čase 19 rokov, o ňom povedal, že bol odlišný od ostatných. Robert mal 35 rokov, pracoval ako drevorubač a mal dobré pochopenie politiky, keďže zažil život v Československu pred rokom 1968, predtým ako do krajiny vtrhli komunistické tanky.
„Vyzeral skôr ako prísny šaolin,“ povedal Daniel o svojom novom priateľovi – fyzikovi s hustými fúzami pod nosom. „Rozprávali sme sa o politike a podobných témach a on mi vysvetlil veľa vecí.“
Aj prísny šaolin mal svoje dôvody odísť. Komunisti ho pri práci nútili používať pokazené a nebezpečné zariadenia, kvôli čomu mal doráňané ruky. Obával sa, že sa z neho stane mrzák.
Po krátkom čase sa dohodli na úteku z Československa a začali pripravovať svoje plány.
Od slobody ich delila desivá prekážka: železná opona. Táto 6 920 km dlhá bariéra z elektrického plota, ostnatého drôtu, mín, strážnych veží a guľometov bola komunistami zdokonaľovaná tri desaťročia. Obkolesovala východný blok a oddeľovala jeho obyvateľov od Západu.
Robert Oswald bol našťastie tak trochu strelený, čo sa im v danej situácii hodilo. „Museli sme prísť s niečím novým, čo by bolo v rozpore so zdravým rozumom, s niečím, čo ešte nikto nikdy neskúsil,“ povedal Daniel.
Vypracovali rôzne bizarné plány, ako balón s héliom, závesné klzáky, raketu, ktorá by ich vystrelila do vzduchu, tunel pod železnou oponou a dokonca aj ponorku, s ktorou by sa ponorili do Dunaja a vynorili v Rakúsku.
Žiadny z nich však nebol realizovateľný. Buď boli príliš šialené alebo príliš nákladné. Napriek tomu, povzbudení túžbou ľudského ducha po slobode, vo svojich plánoch pokračovali.
Aby mohli svoj útek naplánovať, museli dôkladne preskúmať hranice. Podľa Daniela to bolo veľmi riskantné, pretože votrelcom na hraniciach hrozilo, že sa budú musieť legitimovať preukazom totožnosti, po ktorom budú nasledovať výsluchy a „ktovie čo ešte“.
V jeden deň pri prieskume nečakane objavili takú očividnú medzeru, že tomu ani nemohli uveriť. V jadrovej elektrárni v Dukovanoch na juhu Československa sa rad elektrických stĺpov tiahol smerom na juh a prekračoval železnú oponu v blízkosti rakúskych hraníc.
„Zvezieme sa vozíkom po elektrickom drôte do Rakúska,“ povedal Robert Danielovi.
Ten mu odpovedal: „Ty si naozaj blázon.“
„Práve to je dôvod, prečo do toho pôjdeme,“ dodal Robert.
Druhá vzdialená veža bola za hrôzostrašnou hranicou so strážami a guľometmi. Nebola ešte celkom v Rakúsku. Stála na neutrálnej pôde, na území, ktoré nikomu nepatrilo. Odtiaľ už potom mohli dokráčať za slobodou.
Nebezpečenstvo pri spúšťaní sa po lane elektrického vedenia bolo obrovské. Stožiare sa týčili do závratných výšok 76 metrov nad poliami ako veľké železné monštrá a veľké tabule upozorňovali na drôty s elektrickým prúdom pod napätím 380 000 voltov.
Ani to ich však neodradilo. Po návrate domov skonštruovali súpravu kladkových zariadení, slúžiacich ako malé provizórne vozíky, ktoré si dokázali zložiť do ruksakov.
Počas ich cesty však bolo treba zvážiť viacej okolností. Z domu do Dukovan ich čakalo 160 kilometrov dlhé putovanie. Najpodstatnejšie však bolo nájsť si spoľahlivú výhovorku pre každý svoj krok, pretože komunisti mali oči a informátorov všade – v každom meste, dedine či na autobusovej stanici.
„Už len dostať sa nepozorovane z autobusovej alebo železničnej stanice bolo takmer nemožné,“ povedal Daniel a dodal, že to bolo naozaj ako „Mission Impossible“ (nesplniteľná misia).
Človek verzus „Mission Impossible“
Nič nezastaví ľudského ducha, ktorý túži po slobode, povedal Daniel. Tak to bolo aj s ich veľkým útekom. Keď nastal deň D, zahájili svoj odchod. Prebehlo to asi takto:
Vlak z Litomyšle ich odviezol na sever. Predstierali výlet do hôr neďaleko Poľska a vyhýbali sa informátorom, ktorých bolo neúrekom.
Pri každom, o kom tušili, že patrí k tajnej polícii, sa správali ako opilci. „Moja žena ma zabije,“ povedal Robert a naďalej predstieral opitosť.
Autobusom sa presunuli na juh do Znojma, mesta, ktoré bolo najbližšie k Dukovanom a železnej opone. Nemohli však len tak odísť do lesa; potrebovali mať čo najvierohodnejšie alibi.
V meste sa nachádzala krčma, ktorá bola plná príslušníkov pohraničnej stráže. Dvojica priateľov vstúpila dnu, pričom sa nesnažili stratiť v tienistom kúte, ale podišli rovno k najväčšiemu stolu a zaplatili za všetkých. Hrali to presvedčivo, popíjali, rozprávali hulvátske vtipy a búchali päsťami do stolov.
Nakoniec v krčme zbalili dve dámy, ktoré sa stali ich alibi, aby mohli po zotmení ujsť do lesa. Potom sa pod nejakou zámienkou dievčat zbavili a zmizli do noci.
A napokon ju zbadali – vežu. Blížili sa k cieľu. Museli sa ukryť v jedinom neudržiavanom poraste v okolí, v tŕňových kríkoch blízko veže, kde čakali, kým nadíde správny čas.
Železná opona bola len kúsok od nich. Vedeli, že čo i len najmenšie cinknutie kovu by bolo počuť na míle ďaleko a upozornilo by strážnikov so zbraňami.
Vďaka dôkladnému plánovaniu sa dostali až takto ďaleko, ale keď sa teraz pripravovali na svoj veľký výstup, potrebovali nejaký zázrak. Vedeli, že jediná vec, ktorá by mohla prekryť ich hluk, je búrka – a to poriadna. Nezostávalo im nič iné, len sa modliť.
Čakali tri dni. Jedlo a voda sa im už minuli, a tak vyprahnutí, vyhladovaní, doštípaní od komárov, začali uvažovať o tom, že sa vzdajú, aby tam nezomreli od hladu. Na tretí deň, tesne pred polnocou, však ucítili prvé dažďové kvapky.
„Začalo mrholiť,“ povedal Daniel. „Viac sme už nemohli čakať, tak sme to celé riskli.“
Robert išiel ako prvý. Začali liezť na vežu a po prekonaní 9 metrov sa mrholenie zmenilo na mohutný lejak.
Keď liezli, Robertovi vypadol z topánky kus blata a zasiahol Daniela do oka. „Paráda,“ zamrmlal a snažil sa očistiť si tvár, stále sa držiac veže.
Povedať, že sa spustili po drôtoch vysokého napätia, nie je celkom presné. Okolo týchto praskajúcich vysokonapäťových vedení iba prešli. V daždi pripomínali zúriace peklo. Dostali sa až k uzemňovacím drôtom na vrchole veže, vďaka ktorým sa mohli vyhnúť zásahu elektrickým prúdom. Jediný háčik spočíval v tom, že sa rozpútala naozaj divoká búrka. Mohli sa z nich stať ľudské bleskozvody.
Hromy burácali, aj keď vybaľovali provizórne vozíky a snažili sa ich poskladať a zavesiť. Dúfali, že sa im podarí preniesť ich premočenú ťažkú váhu a plné batohy na slobodu.
Napriek tomu sa podľa Daniela dopustili jednej chyby. Nepočítali totiž s váhou dvoch mokrých mužov naraz na jednom drôte.
Robert bol prvý, kto sa rozhodol riskovať svoj život. Daniel ho nasledoval. Ich spoločná váha spôsobila, že sa drôt prehol. Nachádzali sa tak len niekoľko desiatok metrov od drôtov vysokého napätia. Navôkol sa rozleteli iskry.
„Konce mojich dlhých vlasov začali svetielkovať, ako keď sa snažíte vymeniť fluorescenčnú žiarovku,“ povedal Daniel.
Neleteli presne tým spôsobom, ako vidíme vo videách na YouTube. Zvuk kladky na drôte by bol príliš hlasný. Pohľad na blízke strážne veže, kotúče ostnatého drôtu a líniu plota pod nimi, ich znervózňoval. Pomaly a únavne sa ako artisti zakrádali po vedení, až sa napokon dostali k veži na opačnej strane.
Dostať sa od jednej veže k druhej im trvalo štyri a pol hodiny. Keď sa bezpečne dostali na druhú stranu a zliezli na zem, od vyčerpania odpadli.
Konečne slobodní. Teda takmer.
„Robert sa na mňa pozrel a potriasol mi rukou,“ povedal Daniel pre Epoch Times.
„Aj keby nás chytili, túto skúsenosť mi nikto nevezme,“ vyhlásil fúzatý muž.
Zvyšok cesty plánovali prejsť pešo. Avšak keďže už nemali dosť síl, už sa len potácali, potkýnali a ťahali svoje vyčerpané telá. Až nakoniec dorazili do prvej rakúskej dediny Haugsdorf.
Legenda v zipline mieri do Las Vegas
Cesta Daniela Pohla sa týmto ani zďaleka nekončí. Rakúska polícia v Haugsdorfe bola odvážnym útekom dvoch kamarátov ohromená. Poniektorí Rakúšania boli československí agenti a snažili sa im na každom kroku prekaziť plány. Po dvoch rokoch v Rakúsku sa im však konečne podarilo získať víza.
Robert Oswald zostal v Rakúsku, zatiaľ čo Daniel v roku 1988 zavítal do Ameriky. Tam ďalšie desaťročia pracoval ako šofér kamiónu, letiskovej kyvadlovej dopravy a limuzíny. Na žiadosť svojho českého inštruktora karate napísal svoj životopis. V roku 1993 sa presťahoval do Las Vegas, kde pracoval pre sieť hotelov MGM Grand a robil taxikára. V Las Vegas sa tiež zoznámil so svojou manželkou Deliou Schloaxovou.
„Vlastne som sa s ňou prvýkrát stretol na súde,“ povedal Daniel. Dostal sa tam kvôli tomu, že nezastavil na stopke, zatiaľ čo ona tam bola preto, že šla na červenú. A ostatné je už minulosťou.
Príbeh Daniela Pohla obsahuje všetko – detstvo zmarené autoritárskym režimom, problémy mladého muža, riskantný a hrdinský útek za slobodou i hľadanie lepšieho života v novom svete. A na šťastnom konci nájde pravú lásku.
V súčasnosti, keď sa Daniel chystá do dôchodku, nám prezradil, čo ho ešte čaká. „Vážne uvažujeme o tom, že sa presťahujeme do Ekvádoru,“ povedal. Práve odtiaľ pochádza jeho manželka Delia. Avšak súčasná vojna drogových kartelov v krajine a incident, keď zastrelili prezidentského kandidáta, ich nateraz pribrzdili v sťahovaní a rozhdli sa počkať.
Kostarika a Portoriko sú tiež na stole, povedal Daniel. Dodal, že sa „pohráva s viacerými možnosťami príjmu“.
O úteku Daniela Zdeňka Pohla na Západ sa môžete dozvedieť viac na webovej stránke www.extremezipliner.com/cs.
Pôvodný článok
