Starovekí architekti používali tento „božský matematický“ koeficient na vnesenie prirodzenej krásy do svojich diel
Starovekí Gréci, renesanční umelci, astronómovia 17. storočia a architekti 21. storočia majú jedno spoločné – všetci používali zlatý pomer, známy aj ako zlatý rez alebo božská proporcia. Konkrétne ide o číslo 1,61803399 – reprezentované gréckym písmenom fí – ktoré sa považuje za skutočne jedinečné pre svoje matematické vlastnosti, rozšírenosť v prírode a schopnosť dosiahnuť dokonalú estetickú kompozíciu.
Astrofyzik Mario Livi komentuje tento božský pomer nasledovne: „Najvýznamnejšie matematické mozgy všetkých čias, od Pytagora a Euklida v starovekom Grécku cez stredovekého talianskeho matematika Leonarda z Pisy a renesančného astronóma Johannesa Keplera až po súčasné vedecké osobnosti, ako je oxfordský fyzik Roger Penrose, sa nad týmto jednoduchým pomerom a jeho vlastnosťami zamýšľali nekonečné hodiny.“
„Fascinácia zlatým rezom sa však neobmedzuje len na matematikov. Biológovia, umelci, hudobníci, historici, architekti, psychológovia a dokonca aj mystici premýšľali a diskutovali o dôvodoch jeho všadeprítomnosti a príťažlivosti. V skutočnosti možno pravdepodobne povedať, že zlatý rez inšpiroval mysliteľov všetkých odborov ako žiadne iné číslo v histórii matematiky.“
V matematike a umení sú v zlatom reze dve veličiny, ak je ich pomer rovnaký ako pomer ich súčtu k väčšej z nich. Keď sa zlatý stred chápe v dvoch rozmeroch, zvyčajne sa znázorňuje ako pravidelná špirála, definovaná radom štvorcov a oblúkov, z ktorých každý tvorí „zlaté obdĺžniky“.
Toto symbolické posolstvo vzniká vďaka tomu, že špirálovitý tvar stredu pripomína zákony vývoja pozorované v prírode a jeho proporcionalita sa podobá proporciám ľudských tiel. Preto sa tieto jednoduché špirály a obdĺžniky slúžiace k naznačeniu prítomnosti univerzálneho poriadku ležiaceho v pozadí sveta nazývali „zlatými“ alebo „božskými“.
Zlatý rez vzniká rozdelením úsečky na dve časti tak, že pomer väčšej časti k menšej je rovnaký ako pomer celej úsečky k väčšej časti. Hodnota tohto pomeru sa rovná nekonečnému číslu, ktoré bolo zaokrúhlené na hodnotu 1,618. Toto číslo je matematicky známe ako fí, slangovo „zlato“ alebo „zlatý“.
Zlatý rez v histórii
Zlatý rez fascinuje rôznych západných intelektuálov už najmenej 2 400 rokov. Najstaršími známymi pamiatkami, o ktorých sa predpokladá, že boli postavené podľa tohto lákavého čísla, sú sochy Panteónu v Grécku pochádzajúce z rokov 490 až 430 pred Kristom. Mnohí však tvrdia, že jeho história siaha oveľa ďalej a že Egypťania sa vo vlastnostiach tohto jedinečného čísla dobre vyznali.
Podľa niektorých historikov Egypťania považovali zlatý rez za posvätný. V ich náboženstve bol preto veľmi dôležitý. Zlatý rez sa používal pri stavbe chrámov a miest pre mŕtvych. Okrem toho Egypťania považovali zlatý rez za príjemný pre oko. Používali ho vo svojom systéme písma a v usporiadaní chrámov. Egypťania si boli vedomí, že používajú zlatý rez, ale nazývali ho „posvätný rez“.
Historicky prvá doložená zmienka o zlatom reze pochádza z čias, keď grécky matematik Euklides (asi 325 – 265 pred Kr.) opísal tzv. krajný a stredný pomer. Jeho jedinečné vlastnosti sa však stali populárne až v 15. storočí, keď sa estetika stala dôležitou súčasťou renesančného umenia a geometria slúžila praktickým aj symbolickým účelom.
Ako napísal slávny matematik, astronóm a astrológ Johannes Kepler (1571-1630): „Geometria má dva veľké poklady: jedným je Pytagorova veta a druhým je rozdelenie priamky na krajný a stredný pomer; prvý možno prirovnať k zlatej miere, zatiaľ čo druhý možno nazvať drahokamom.“
Zlatý rez v architektúre
Mnohí umelci a architekti vytvárajú svoje diela tak, aby sa priblížili zlatému rezu, pretože veria, že výsledok bude vďaka tomu estetickejší. Na základe tohto pomeru môže architekt navrhnúť kľučku dverí s doplnkovým vzťahom k dverám a tie majú zase podobný vzťah k stene, ktorá ich obklopuje, a tak ďalej. Zlatý rez sa však nepoužíva iba pre fasády veľkých budov, vidíme ho v najznámejších stavbách sveta – od Panteónu cez Veľkú mešitu v Kairouane až po moderné pamiatky ako je Opera v Sydney alebo Národná galéria v Londýne.
Zlatý rez v prírode
Najprekvapujúcejší na zlatom reze je asi fakt, že ho možno považovať za prirodzene sa vyskytujúci jav v prírode. Zlatý rez sa prejavuje v usporiadaní vetiev pozdĺž stoniek rastlín a v žilkách na listoch. Možno ho pozorovať v ľudských a zvieracích kostrách, ako aj v rozvetvení žíl a nervov.
Možno ho pozorovať aj v pomeroch chemických zlúčenín a geometrii kryštálov. V skutočnosti je všade okolo nás a v nás, preto ho nemecký psychológ Adolf Zeising (1810 – 1876) označil za „zákon vesmíru“:
„Je v ňom obsiahnutý základný princíp všetkého tvorivého úsilia o krásu a plnosť v prírode a umení, ktorý ako najvyšší duchovný ideál preniká všetkými štruktúrami, formami a proporciami, či už kozmickými alebo individuálnymi, organickými alebo anorganickými, akustickými alebo optickými; ale ktorý nachádza svoju najplnšiu realizáciu v ľudskej podobe,“ vyhlásil nemecký psychológ Adolf Zeising.
Vďaka jedinečným vlastnostiam zlatého rezu ho mnohí považujú za posvätný alebo božský a za bránu k hlbšiemu pochopeniu krásy a duchovnosti života, pričom odhaľuje skrytú harmóniu a vzájomnú prepojenosť mnohých vecí, ktoré vidíme.
Uverejnené so súhlasom autora. Prečítajte si pôvodný text na stránke Ancient Origins.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Pôvodný článok
