Škola volá: Aké bolo školstvo kedysi a aké je teraz (+Foto)
Tento rok v decembri ubehne 250 rokov od chvíle, keď panovníčka Mária Terézia zaviedla Všeobecný školský poriadok. Vzdelávacia povinnosť platila pre všetkých obyvateľov monarchie bez rozdielu majetku, bydliska a pohlavia.
Školská dochádzka vtedy nebola povinná, počítalo sa aj s domácou výučbou. Povinnú školskú dochádzku potom uviedol do praxe ríšsky školský zákon z roku 1869. Okrem povinnej školskej dochádzky bolo možné uplatniť aj formu domáceho vzdelávania alebo individuálneho vzdelávania.
„Predtým boli viditeľné rozdiely medzi školami vo väčších mestách a na dedinách,“ uviedol pre ČTK Vladislav Knoll zo Slovanského ústavu Akadémie vied (AV ČR) a dodal, že hlavné školy mali viac predmetov.
Podľa Knolla tí úplne jednoduchí ľudia na dedine sa namiesto dejepisu učili základom poľnohospodárstva. Rozdiel sa nachádzal aj v začiatku a konci školského roka, keď školský kalendár na rok vyzeral celkom inak ako ten súčasný. Na dedinských školách bola dochádzka ovplyvňovaná poľnohospodárskym rokom.
„V tej prvej fáze sa počítalo s tým, že deti najmä strednej a vyššej vrstvy budú mať domácich učiteľov, ale poriadok zavádzal školskú povinnosť a všetci museli dosiahnuť aspoň to základné vzdelanie. Vrchnosť, farári i miestni učitelia mali povinnosť kontrolovať, aby sa žiadne dieťa, ktoré dosiahlo šesť rokov, vzdelaniu nevyhlo,“ uviedol Knoll pre ČTK.
Metodická kniha bola teoretickým spisom učebnice pre budúcich učiteľov, podľa ktorej mala byť výučba organizovaná.
Typy škôl a náboženské vyučovanie
Školy neboli jednotného typu, nedelili sa podľa veku a počet jednotlivých predmetov sa tiež líšil. Knoll uvádza, že napríklad hlavné školy v mestách mali až 15 predmetov rozdelených do skupín.
V prvom rade bolo predmetom vyučovania náboženstvo – v mestách vyučovanie začínalo omšou. Ďalej nasledovali predmety tzv. „nevyhnutné, ktorým sa hovorí dnes trivium a patrí medzi ne čítanie, písanie a počítanie“. Ďalej odborník vymenoval predmety, ktoré pripravovali žiaka na ďalšie štúdium, zatiaľ čo na dedinských školách boli iba základné predmety, učili sa hlavne poľnohospodárstvo a hospodárstvo.
Tak ako dnes máme gramatiku, predtým patrila k vyučovaniu dobrorečnosť alebo pravidlá šľachetnosti, čo bola praktická morálka, ktorá učila úctu k rôznym profesiám, pomôcť blížnemu a lojalite k nadriadeným, prezradil Knoll. Medzi ďalšími pravidlami bolo napríklad to, že dievčatá nesmeli sedieť s chlapcami v lavici.
Výučba v škole podľa Knolla väčšinou začínala o ôsmej alebo siedmej hodine. Školáci do nej museli chodiť od pondelka do soboty a mali prestávku na obed.
Hodnotenie detí sa uskutočnilo vždy raz na konci školského roka. Podľa Knolla boli namiesto vysvedčenia verejné skúšky a navyše – okrem zástupcu vrchnosti a farára – mohol do školy ktokoľvek prísť a žiakovi položiť otázku. Dnešné známkovanie prišlo až neskôr.
Obecná škola
Obecnú školu si u nás pamätajú mnohí starší ľudia, ktorí zažili školskú dochádzku ešte v Československu. Väčšina obyvateľov má o nej predstavu zo Svěrákovho filmu Obecná škola. Učiteľ bol väčšinou pre všetkých školákov úplnou autoritou. Rodičia tiež dali na slová učiteľa, pokiaľ s ich dieťaťom niečo riešil. Tí ešte starší si pamätajú, že sa vyučoval krasopis a niekde aj etika, písalo sa perom a atramentom.
Názornými predmetmi, ktoré mali učitelia k dispozícii, boli kreslené obrázky, vypchaté zvieratá, zbierkové predmety. Fotografií veľa nebolo. Vybavenie takejto starej školy máme možnosť spoznať v českej Polnej, kde je súčasťou mestského múzea.
Učitelia dostali školský byt, ktorý sa nachádzal priamo v škole alebo neďaleko. Dostali tak k malému platu aspoň miesto, kam zložiť hlavu, prípadne si mohli založiť svoju vlastnú rodinu. Pravidlom však bolo, že učiteľ nesmel vlastniť krčmu a ani hrať v krčmovej kapele.
V škole sa predtým vyučoval spev, žiaci sa učili hlavne ľudové piesne a aj štátnu hymnu. Deti si do školy nosievali desiaty. Pitný režim vtedy neexistoval. Niekedy tiež bolo nutné v zime prikladať do kachlí, aby bolo v triede teplo. Na jeseň deti chodili na pole pomôcť vyberať zemiaky alebo zbierať ľan. Učili sa ručné práce, šitie a vyšívanie. Mohli vyrobiť niečo praktické pre rodičov ako darček.
Tiež sa chodievalo na vychádzky po okolí, deti sa učili prakticky spoznávať rastliny a kamene. Počas týchto vychádzok sa tiež po ceste spievalo.
Tradičné školstvo v minulosti najviac ovplyvnili názory Jána Amosa Komenského a Johana Friedricha Herbarta.
Inklúzie, alternatívne metódy, asistencie…
Deti boli predtým rozdelené do tried podľa veku a predpokladalo sa, že výkladu učiteľa všetky deti porozumejú. Avšak ďalší vývoj ukázal, že nie každý žiak je schopný pochopiť školský výklad rovnako správne.
„Bežné spôsoby učenia sú obvykle jednostranné. Učiteľ prednáša svoje vedomosti vo vetách, pomocou obrazov a od žiakov sa potom očakáva, že si budú tieto poznatky pamätať až do doby skúšok, pri ktorých sa predpokladá, že ich zopakujú rovnakým spôsobom, aby sa ukázalo, že prenos znalostí od učiteľa prebehol úspešne,“ uvádza vo svojej záverečnej práci kurzu Asistent pedagóga Nikola Kheilová pri Masarykovej univerzite v Brne, pedagogickej fakulte, katedre sociálnej pedagogiky, a dodáva:
„Bohužiaľ, v tradičných školách je to tak, že sa nazeralo na celú triedu rovnako, nie na žiaka ako jednotlivca. Preto nie je braný úplný ohľad na pomalšie chápajúcich žiakov alebo žiakov so špecifickými poruchami učenia. Alebo tomu môže byť tak, že naopak rýchlejší žiaci sú brzdení tými pomalšími. Vďaka tomuto nie je prenos znalostí plnohodnotný.“
Ďalej Kheilová spomína alternatívu a možnosti inklúzie: „Inklúzia je totiž v súčasnej dobe veľmi spájaný pojem práve s tradičnou školou. Ide o začlenenie žiakov so špeciálnymi vzdelávacími potrebami do tradičnej školy a klasickej triedy,“ pokračuje študentka.
Ďalej spomína, že „inklúzia je cesta bytia a učenia sa navzájom, a to nielen v prostredí škôlky alebo školy. Alternatívne školy majú veľkú výhodu v tom, že sú prirodzene inkluzívne. A to tým, že dávajú možnosť zažiť úspech každému dieťaťu. Alternatívne školy majú pripravené prostredie na inklúziu aj vďaka zmiešaným vekovým skupinám“.
„Ale aby bol celý tento proces inkluzívneho vzdelávania úspešný, je veľmi kľúčová prítomnosť asistenta pedagóga v triedach,“ dodáva absolventka.
Pôvodný článok