Sobota 23. novembra, 2024
Pohľad na železničnú trať v bývalom nacistickom koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau v poľskom Osvienčime na Deň holokaustu 27. januára 2014. (Foto: Janek Skarzynski/AFP/Getty Images)

Žena pôvodom z Československa, ktorá utiekla z plynovej komory v Osvienčime, sa zastala Trumpa (Špeciálny príbeh)

Piri Katzová, rodným menom Grossová, sa narodila 18. novembra 1927 v malej horskej dedinke Tybava v Československu na území dnešnej Podkarpatskej Ukrajiny pri slovenských hraniciach. Bola siedmym z 11 detí ortodoxných židovských rodičov Volfa Hersha a Chayi Blimy Grossovej. Dnes obyvateľka Kalifornie sa rozhodla podeliť o svoj neuveriteľný príbeh a tiež o názory na súčasné dianie.

„Vadí mi, keď ľudia nesprávne posudzujú iných bez toho, aby ich poznali. Nie je správne len tak bezdôvodne odsudzovať a hovoriť rôzne nenávistné veci,“ povedala Katzová pre The Epoch Times.

„Ako sa opovažujú prirovnávať Trumpa k nacistom alebo k Hitlerovi? Nemajú predstavu, aké to bolo byť pod Hitlerovým nacistickým režimom. Keď vidím ako nadávajú Trumpovi takýmito pomenovaniami a zhadzujú ho, jednoducho ma to veľmi hnevá.“

Nacistická okupácia a únos

V roku 1944, počas nacistickej okupácie Československa, bol národ rozdelený na dve skupiny. Židovská komunita bola nacistickými silami neustále prenasledovaná.

„Boli sme obyčajná rodina. Mali sme veľa hektárov pôdy a dva vodné mlyny. V piatkové večery sme mali šabat [večeru] pri veľkom stole, kde jedli všetky deti. Jednej noci prišli nacisti. Stiahli obrus a všetko padlo na zem: jedlo, sviečky, všetko. Dostali sme strach, tak otec povedal: „Ticho, ticho. Choďte do svojich izieb, nebojte sa.“

Pokračovala: „Rodičia sa s nimi rozprávali a snažili sa ich zbaviť, ale oni sa proste snažili zničiť všetko, čo sa dalo. Potom nakoniec odišli. Takto to pokračovalo nejaký čas. Stále prichádzali. Vždy, keď sa dozvedeli, že tu je židovská rodina, snažili sa ničiť veci, rozbíjať veci, brať vám veci, aby ste nemali nič.“

Katzovej dve najstaršie sestry mali nežidovských priateľov, ktorí ich pravidelne dohovárali, aby si schovali svoje veci, v prípade keď prídu nacisti.

„Hovorili: ‚Zatiahnite závesy a všetko zatvorte, aby nikto nevedel, že ste Židia,’“ povedala.

V tomto období Katzovej bratranci, ktorí boli z Poľska, utiekli pred tamojšou okupáciou a ukryli sa u nich v stodole, aby sa vyhli zajatiu.

Jej bratrancov nakoniec úrady našli. Jedného odvliekli na smrť a druhého zastrelili nemeckí vojaci. Nikto z tejto rodiny neprežil.

Neustále prenasledovanie sa jedného dňa skončilo. Bolo to počas židovského sviatku Pesach. Vojská zhromaždili v tom čase 14-ročnú Katzovú spoločne so zvyškom jej rodiny.

„Jedného dňa prišli a povedali, že musíme odísť, musíme sa pripraviť na odchod. [Pýtali sme sa], kam ideme? Nepovedali kam, prečo ani ako,“ skonštatovala.

Katzovú a jej rodinu odviedli nacistickí vojaci s pomocou miestnych orgánov do mukačevského geta.

„Nemohli sme si toho veľa vziať. Mali sme nejaké pomaranče, jablká, ale nič viac. Čo môžete spraviť? Veľa ste si toho nemohli vziať,“ povedala.

Geto v Mukačeve

Keď Katzovej rodina prišla na miesto, na ulici už boli mŕtvi a umierajúci ľudia. Museli spať na svojich kufroch. Nemali žiadne jedlo, vodu ani kúpeľňu. Katzovej matka a vydatá sestra si našťastie zbalili obmedzené množstvo potravín, ktoré rodine vystačili na tri mesiace.

„Keď nás odviedli do geta, bola to továreň na tehly. Museli sme nosiť tehly a zoraďovať ich,“ povedala.

Väzňov nacistickí dozorcovia neustále bili a zabíjali. Ľudí strieľali za to, že sa na strážcov pozreli nesprávnym spôsobom. Ak sa niekto pýtal, prečo sú tam alebo prečo musia robiť prácu, zastrelili ho.

„Všetci mali na koncoch svojich zbraní bajonety. Často sa stávalo, že chodili za malými deťmi. Tie plakali, [pretože] boli hladné, vyhladované, a oni ich tými bajonetmi jednoducho bodali, ako by ste bodali do kúska steaku, [kým] dieťa nezomrelo. [Tiež] deti vyhadzovali do vzduchu a strieľali [do nich],“ povedala Katzová.

Po mesiacoch strávených v Mukačeve ich poslali do Osvienčimu.

Koncentračný tábor Osvienčim

Katzová a jej rodina boli spolu s ostatnými väzňami v gete naložení do dobytčích vagónov. Nemali okná ani miesta na sedenie a dvere sa nedali otvoriť. Spolu s rodinou zostali vo vlaku týždeň.

Väzni boli nútení stáť vo vlastných výkaloch a zvratkoch počas celej cesty, bez jedla a vody. Viacerí väzni z niekoľkodňového státia omdleli a dokonca zomreli ešte pred príchodom do Osvienčimu. Jedinou formou kúpeľne pre väzňov bol hrniec v rohu dobytčieho vagóna.

Po vyčerpávajúcej jazde sa dvere vlaku otvorili. Nacistickí pohlavári začali prežívších väzňov biť, strkať a vytláčať von a rozdeľovať ich do skupín.

Katzová situáciu opísala ako chaotickú. Ľudí strkali, sácali, strieľali a bili. Dozorcovia dokonca pustili na väzňov svojich nemeckých ovčiakov, ktorí niekoľkých roztrhali. Udalosť bola natoľko traumatizujúca, že odvtedy Katzová nikdy nechcela mať v dome psa.

„Boli tam muži so zbraňami a kričali: ‚Ty choď tu a ty choď tam! Zobrali moje dve staršie sestry s deťmi. Mojich rodičov odviedli jedným smerom. Ja a moja mladšia sestra sme išli iným smerom. Všetkým hovorili, ktorým smerom majú ísť. Kto bude žiť a kto má zomrieť,“ povedala.

Dozorcovia v Osvienčime kontrolovali väzňov, aby zistili, kto je schopný pracovať, pričom tých, ktorí nemohli, okamžite popravovali. Katzovú a jej mladšiu sestru Ruchel uznali za schopné pracovať, zatiaľ čo jej rodičia, väčšina mladších súrodencov, najstaršie vydaté sestry a ich deti išli do plynu.

Katzovej otec sa tesne pred odlúčením rozplakal kvôli tomu, že jej mladší brat, ktorý mal necelých 13 rokov, nemohol prejsť obradom Bar micva. Katzovej poslednou spomienkou na rodičov bolo, že ju od nich pred bránami Osvienčimu odtrhli.

Katzovú, Ruchel a ich tri kamarátky Ruchele zo Žikavy, Katz a Lily odviedli, oholili im hlavy, odobrali šperky a ukradli všetko, čo malo nejakú hodnotu.

„Mala som taký malý náhrdelník a oni mi ho jednoducho strhli. Niektorí [ľudia] sa zadusili, keď im všetko [strhli], jednoducho omdleli. Jednoducho sa snažili všetko vyzliecť. Čokoľvek, čo ste mali,“ povedala.

Každé ráno sa väzni museli rýchlo postaviť do pozoru a vykonať apel, inak ich zastrelili alebo zbili. Katzovej číslo bolo 20 444.

Katzovej mladšia sestra bola veľmi slabá. Keď Katzová pokúšala sestre pomôcť stáť, dozorcovia ju za to zbili.

„Držala som ju, aby neomdlela, a oni ma bili a nedostala som tri dni jedlo, pretože som nestála ako vojak.“

Keď jedlo dostali, často to bol malý, zatuchnutý kúsok chleba, niekedy spolu s pohárom vody. Dievčatá sa vždy museli rozhodnúť, či vodu vypijú, alebo sa s ňou pokúsia umyť.

„Len sme sa na seba pozerali [a pýtali sa], či sa máme napiť alebo si umyť tvár. Ale koho zaujíma tvár? Robili sme len to, aby sme mohli žiť, aby sme mohli prežiť.“

Plynová komora

Katzová spomína, že väzni v Osvienčime nevydržali dlho. Ľudí buď premiestnili do iného tábora, alebo ich zabili.

Nacistickí dozorcovia často varovali väzňov, pričom ukazovali na dym vychádzajúci z krematória, že ak sa nebudú správať slušne, skončia v peciach rovnako ako ich rodičia a rodiny.

Dievčatá vedeli, že nakoniec skončia v plynových komorách aj ony. Jedného dňa bolo päť dievčat v rámci veľkej skupiny odvedených na splyňovanie. Priviedli ich do miestnosti na nižšom poschodí, kde ich mali pred vstupom do komory vyzliecť. Na stene v hornej časti miestnosti bolo malé okienko, ktoré na ne zhora hľadelo. Toto bola ich cesta von, ich cesta k prežitiu. Päť dievčat si vyliezlo na plecia, podarilo sa im rozbiť okno a navzájom sa vytiahli, čím unikli svojej záhube.

Päť dievčat potom utieklo k skupine, ktorá opúšťala Osvienčim a smerovala do Geislingenu, pracovného tábora v Nemecku. Dievčatá si uvedomili, že ak pôjdu na koniec radu, chytia ich a pošlú späť do tábora, kde ich určite popravia. Preto namiesto toho utekali do stredu. Keď dozorcovia spočítali väzňov, zistili, že ich je o päť viac, a posledných päť ľudí v rade odviedli späť do Osvienčimu.

Napriek všetkému päť odvážnych dievčat uniklo z najznámejšieho tábora smrti v moderných dejinách ľudstva. Avšak ich príbeh sa tým neskončil.

Pracovný tábor Geislingen

Po príchode do Geislingenu dievčatá pracovali ako otroci. Na fúrikoch nosili ťažké kamene pre rôzne stavby. Dozorcovia robili všetko pre to, aby väzňov ponížili. Takmer nespali a nemali takmer nič na jedenie. Väzenkyne znásilňovali a niektorým odrezali prsia.

Katzová opísal jeden incident v Geislingene ako obzvlášť srdcervúci.

„V našom baraku bola žena, ktorá bola tehotná. Nikto nevedel, že je tehotná, ale porodila v tábore. A pretože dieťa plakalo, museli ho udusiť. Keby nacisti vedeli, že má dieťa, zabili by celú skupinu,“ povedala.

Mnohým Katzovej priateľom, ktorí prežili, dávali v táboroch do jedla jed, aby boli neplodní – išlo o súčasť nacistického plánu na vyhladenie židovskej rasy.

Cherol, Katzovej dcéra, vysvetlila, že až oveľa neskôr sa dozvedela, že mnohé deti matkiných priateľov sú adoptované.

„Vyrastala som s mnohými ľuďmi v našej synagóge. Až o mnoho rokov neskôr som sa dozvedela, že mnohé z detí, s ktorými som chodila do školy, boli väčšinou adoptované,“ povedala.

Transfer do Dachau

V roku 1945, ku koncu vojny, keď Nemci v boji proti spojeneckým silám strácali pôdu pod nohami, boli Katzová, jej sestra a jej kamarátky prevezené do Dachau.

Po príchode všetci vedeli, že toto je konečná stanica a že odtiaľto neodídu živí. Pravidelne ich brali na pochody v snehu, kde mnohí väzni našli smrť. U iných sa pre nedostatok lekárskej starostlivosti a podvýživu objavil týfus a iné smrteľné choroby.

Katzovej sestra Ruchel zomierala od hladu. Katzová a ostatné dievčatá sa rozhodli vkradnúť do skladu potravín v koncentračnom tábore a ukradnúť pre sestru zemiaky. Zatiaľ čo ostatným dievčatám sa podarilo újsť, Katzovú chytili po tom, ako sa pošmykla a spadla na zemiaky.

Katzová bola potrestaná tým, že musela 72 hodín stáť na snehu, zatiaľ čo ju ozbrojení strážcovia so psami bili a kričali na ňu. Ak len pohla hlavou, strážcovia k nej priblížili rozzúrené psy, aby jej nahnali strach.

Kruté zaobchádzanie pokračovalo celé týždne, kým ich opäť nenaložili do ďalšieho dobytčieho vagóna, tentoraz na vražedné pole.

Americká záchrana

Rozšírila sa správa, že väzňov majú odviezť na pole, aby si tam vykopali hroby a nacisti ich zastrelia samopalmi. Modlili sa a dúfali, že nejaký boží zásah ich zachráni pred tým, čo malo prísť.

Cestou na pole počuli výstrely a vlak náhle zastavil. Vagóny sa otvorili a na ich prekvapenie muži čakajúci na druhej strane neboli nacistickí strážnici pripravení ich popraviť, ale americkí vojaci.

Dospelí vo vlaku začali kričať: „Američania! Američania!“ Väzni vo vlaku začali objímať amerických vojakov a bozkávať ich.

„Zľakli sa, pretože sme im bozkávali nohy a ďakovali im za to, že nás oslobodili. Keď otvorili dobytčie vagóny a uvideli množstvo mŕtvych ľudí, zmĺkli a nemohli uveriť [pohľadu] na smrť,“ povedala Katzová.

Povedala, že sa naučila svoju prvú americkú frázu, keď vojaci kričali: „Let’s go, let’s go!” (Poďme, poďme!), aby dostali všetkých väzňov z vlaku.

Americké jednotky nevedeli, čo majú so všetkými preživšími robiť, a tak ich odviezli späť do Dachau, ktoré sa zmenilo na tábor pre vysídlené osoby. Preživším väzňom začali rozdávať prídely. Niektorí z nich sa prejedli a od prejedania po takom dlhom hladovaní im praskol žalúdok, čo ich zabilo.

Katzová sa pokúsila vrátiť do svojho rodného mesta, aby zistila, či niekto z jej príbuzných alebo susedov prežil vojnu. Na svoje zdesenie zistila, že do jej domu sa nasťahovali iní ľudia a zobrali jej rodinné veci. Katzovej kamarátka z detstva, s ktorou si bola veľmi blízka, si vzala jej obľúbené šaty. Keď videla, že sa Katzová vrátila, dievča bolo v šoku, ale šaty vrátiť odmietlo.

„Bola mojou najlepšou kamarátkou a keď sme sa kamarátili, obom sa nám páčil ten istý chlapec. Keď som prišla domov, pozrela sa na mňa a povedala: ‚Čože? Teba nezabili nacisti? No tak to ti [už] nevrátia. Už to nie je tvoje. Nosila moje šaty a topánky. Rozplakala som sa. Povedala som: ‚Je mi to jedno. Môžeš si vziať, čo chceš.‘ Podľa toho, ako sa rozprávali, som sa bála, že ma zabijú, a tak som rýchlo odišla. Bála som sa, že mi ublížia v mojom vlastnom dome,“ povedala.

V sovietskom väzení

Katzová žila takmer päť rokov v rôznych táboroch pre vysídlencov, než sa presťahoval do Spojených štátov. Mala dvoch súrodencov, ktorých jej otec poslal k tete do Spojených štátov ešte pred vypuknutím vojny. Napriek tomu, že jej teta a súrodenci žiadali o pomoc mnohé židovské skupiny, aby mohli Katzovú a jej mladšiu sestru do USA dostať, museli čakať. Počas tohto obdobia sa jej rodný región dostal pod kontrolu Sovietskeho zväzu.

Počas tohto obdobia sa Katzová zúfalo snažila dostať svoju rodinu z komunistického územia a získala viacero nepovolených pasov, ktoré nakoniec upútali pozornosť úradov. Následne ju spolu s jej priateľkou Belle uvrhli do väzenia, kde bola nútená drhnúť podlahy. Katzová sa začala báť jedného z väzenských dozorcov, ktorý si ju neustále prezeral.

„Myslela som si, že ma chce znásilniť. Povedal svoje meno a ja som sa na neho pozrela. On [mi povedal], že je jedným z priateľov mojej sestry a pozná moju staršiu sestru. Povedal: ‚Počúvaj, pošlem ťa k studni po vodu a obrátim sa. Ak zmizneš, nepôjdem po tebe, ale ak ťa chytia, bude to iba na teba,’“ povedala.

Katzová a jej kamarátka vyšli v noci k studni, nechali tam vedrá a utekali. Neďaleko väzenia sa nachádzalo zemiakové pole, kde sa obe pod hľúzami zemiakov ukryli pred pátraním. Nakoniec sa im podarilo dostať sa na okoloidúci vlak, ktorý ich odviezol do iného tábora pre vysídlencov.

Konečne v Amerike

Po rokoch lobovania Katzovej príbuzných sa dostala do Spojených štátov a nakoniec sa usadila v Detroite v štáte Michigan. Prišla za svojou sestrou Roselyn a bratom Sydneym, ktorí tu žili od vypuknutia vojny. Katzová chodila do večernej školy, aby sa naučila po anglicky, a pracovala ako krajčírka pri výrobe závesov. Neskôr sa zoznámila so svojím manželom, doktorom Miltonom Katzom, ktorý slúžil v 10. pešej rote americkej armády v bitke o Ardény.

Po Miltonovej smrti v roku 1968 Katzová naďalej pracovala na tom, aby do USA prišiel aj zbytok jej rodiny. Jej brat Zalman, sestra Sheindl a sestra Ruchel napokon dorazili začiatkom 70. rokov.

Katzová bude mať v novembri 97 rokov a je vďačná, že má deti a vnúčatá, ktoré môžu pokračovať v rozprávaní príbehu holokaustu. Dúfa, že ľudia v Spojených štátoch si budú vážiť slobodu.

„Človek nevie, čo znamená sloboda, kým ju nestratí,“ povedala.

Na otázku, čo si myslí o mnohých politikoch a lídroch v krajine, ktorí sa hlásia k socializmu, Katzová, ktorá žila v nacizme aj komunizme, vyjadrila svoj ostrý nesúhlas s touto ideológiou.

„Socializmus je hrozný. Neviem, kto v neho verí, ale je veľmi zlý. Socializmus znamená, že ‚čo je tvoje, je aj moje‘ a to jednoducho nie je správne,“ povedala.

Podporujem prezidenta Donalda Trumpa. Jeho činy v prospech všetkých občanov USA, ich židovských spoluobčanov a štátu Izrael sú dôvodom, prečo ho budem podporovať aj naďalej.

Katzová dodala, že dúfa, že Američania budú tolerantní aj k iným ľuďom bez ohľadu na ich rasu alebo náboženské presvedčenie.

„Chcela by som len, aby spolu všetci vychádzali, aby sa navzájom rešpektovali bez ohľadu na náboženstvo, farbu pleti. Všetci sme ľudské bytosti. To je najdôležitejšia vec. Je mi jedno, či niekto hovorí, že toto je jeho Boh. Kto som ja, aby som ho súdil? Všetci sme ľudské bytosti a mali by sme sa navzájom rešpektovať ako ľudské bytosti,“ uzavrela.

Pôvodný článok bol edične skrátený

Prečítajte si aj