Americký pár sa vzdal pohodlného zamestnania v Európe, aby zachránil krachujúci rodinný ranč. Dnes už je ziskový
Rodinné farmy na chov dobytka vyšli z módy. V Spojených štátoch sú dnes na pokraji zániku ako dohasínajúce uhlíky táborového ohňa.
Na ich záchranu však ešte nemusí byť neskoro, verí tridsaťročná Avery Claireová, ktorá na jednej z nich vyrastala, kým sa presťahovala na britský ostrov Jersey pri francúzskom pobreží. Tu pracovala vo finančníctve a nakoniec stretla svojho manžela, tridsaťdvaročného Marca. Žili tam až do chvíle, keď jej zavolal otec Needham Mallory a oznámil jej, že farma, na ktorej vyrastala, je na predaj. Avery to nechcela dopustiť.
„Každý deň prichádzame v Spojených štátoch o približne 2 000 akrov poľnohospodárskej a rančerskej pôdy. Odmietala som dopustiť, aby sa naša rodinná farma stala súčasťou tejto štatistiky,“ zverila sa Avery denníku The Epoch Times. Aby zachránili ranč, urobili s Marcom rozhodnutie, ktoré im zmenilo život: v roku 2019 dali výpoveď v práci a presťahovali sa do LaGrange v štáte Georgia. „Hnacím motorom bola záchrana rodinnej farmy pre budúce generácie,“ hovorí Avery.
To sa ale ľahšie povie, ako uskutoční. Čelili výzvam na viacerých frontoch. Po prvé, hoci jej otec a starý otec boli pastiermi dobytka, ona bola vyškolená v anglickom jazdectve a balete a tieto zručnosti nemuseli byť nápomocné pri premiestňovaní dobytka a chove hospodárskych zvierat.
Po druhé, otcovo stádo, ktoré kedyi pozostávala z 500 kusov, kleslo počtom na80 kusov (bez teliat). Museli by ho obnoviť na udržateľný počet a dokúpiť ďalšie.
A aj keď by sa im to podarilo, toto podnikanie sa ukázalo ako nerentabilné, nielen pre tých, ktorí sú starší (ako jej otec) a nezvládajú náročný životný štýl, ale aj ako obchodný model pre rodinné ranče všeobecne v celej krajine. Preto jej otec začal rozpredávať svoje stádo, aby pokryl náklady, čo uvrhlo podnik do ďalšieho úpadku.
„Bol vo veku, keď už pre neho bolo naozaj ťažké pokračovať v každodennej prevádzkovej činnosti, a tiež to už z finančného hľadiska neprinášalo zisk. Stav stáda poklesol na 80 kusov, čo bolo veľmi málo na veľkosť pôdy, ktorú máme. Podnikanie jednoducho nepokrývalo náklady na údržbu pôdy. Každý rok vykazovalo stratu,“ vysvetľuje Avery.
Preto museli s Marcom najprv prehodnotiť biznisový model rodinného ranča. Najprv museli opäť zväčšiť stádo. To sa začalo investíciou v roku 2020: začali nakupovať dobytok od renomovaného chovateľa, najprv 100 kusov, potom ďalších 200 kusov, čím obnovili stádo. „Potrebovali sme získať späť kritické množstvo, aby sme pokryli niektoré náklady na údržbu pôdy a prevádzku, ktoré s infláciou prudko zvrástli,“ hovorí Avery.
„Vtedy sme mohli farmu skutočne posunúť na vyššiu úroveň, pretože sme dostali pod kontrolu genetiku. Následne sme mohli skutočne začať so zlepšovaním kvality mäsa a efektívnosťou nášho hovädzieho dobytka.“
Problém bol v tom, že postupovali podľa Malloryho praxe komerčného predaja teliat do výkrmní, tie potom mäso posielali baliarňam, ktoré ho nakoniec distribuovali do supermarketov. To sa ukázalo ako finančne nevýhodné. Cenu určovali sprostredkovatelia, čo farmárov ničilo.
Dva roky pokračovali v budovaní stáda a predaji dobytka týmto spôsobom bez toho, aby dosiahli nejaký pokrok. „Nedokázali sme to utiahnuť. Skúšali sme najrôznejšie matematické kombinácie, ale aj pri 300 kusoch sme v najlepšom prípade predávali dobytok za 1 000 dolárov za kus,“ hovorí Avery.
Museli konať rázne, inak by farmu museli zatvoriť. Dali hlavy dokopy a vytýčili si nový, moderný smer, o akom sa Mallorymu a predchádzajúcim generáciám ani nesnívalo. V auguste 2022 začali predávať hovädzie mäso priamo.
Vďaka internetu sa im podarilo vynechať sprostredkovateľov vo veľkochovoch a mäsokombinátoch a vrhnúť sa priamo do maloobchodu, kde si cenu určujú sami. Využili sociálne médiá, zdieľali svoj príbeh na Instagrame a spustili webovú stránku svojej novej spoločnosti Lily Hill Cattle. Takto mohli priamo osloviť konečných spotrebiteľov a dodávať im porcované mäso nielen na lokálnej úrovni, ale aj v celej krajine.
Základom prevádzky však zostala tradícia, ktorú chcela Avery primárne zachrániť. Vďaka plynulému prepojeniu nového so starým sa im podarilo začleniť dômyselné spôsoby pasenia, ktoré Mallory zaviedol už pred rokmi. Napríklad techniku „rotačného pasenia“, ktorá sa líši od štandardnej metódy „kontinuálneho pasenia“, pri ktorej dobytok zostáva a vyčerpáva ten istý pozemok počas celého roka. Marc a Avery majú niečo vyše 30 samostatných pasienkov, na ktorých počas roka striedajú dobytok.
„Je to oveľa udržateľnejšie, pretože všetky živiny dokážeme recyklovať tým, že ich necháme na pastvinách. Pripomína to bizónov, ktoré sa kedysi každý deň presúvali po pastvinách, aby sa napásli. Nezostávali na jednom mieste,“ hovorí Avery.
Ako žena sa chystá osedlať koňa a naučiť sa tradičnému kovbojskému remeslu. „Máme pár koní, s ktorými pracujeme, aby sme prešli na spôsob práce zo starej školy. Na konskom chrbte porozumiete dobytku oveľa lepšie,“ domnieva sa rančerka.
Odkedy prevzali stádo, zvýšili jeho počet na 300 kusov (bez teliat), väčšinoučierneho angusa z Virgínii. Nechcú sa dostať na predchádzajúcipočet 500 kusov, pretože majú pocit, že našli optimálnu rovnováhu, pri ktorej počet dobytka prospieva pastvinám a naopak, bez nadmerného spásania. Okrem toho, že hovädzí dobytok hnojí pastviny svojím trusom, šliape a prevzdušňuje pôdu, čím ju robí sviežou a úrodnou. Aby sa tento cyklus rotačného pasenia udržal počas celého roka, manželia zaviedli techniku zimnej pastvy.
Nielenže pokračovali v tom, čo Mallory začal, ale pridali aj šesť nových pasienkov.
Vyplatila sa im teda investícia? Vyšla im stávka na záchranu farmy prostredníctvom priameho predaja a šikovného využívania sociálnych médií? Áno, stala sa ziskovou, ale stále nie sú z najhoršieho vonku.
Avery nedávno pre denník The Epoch Times povedala, že december bol prvým mesiacom, keď dosiahli zisk a mali „mimoriadne veľa práce“. „To nám naozaj dalo nádej,“ hovorí a dodáva, že hoci z nich farma nikdy nespraví boháčov, môže ich rodine poskytnúť istotu a príjemný život.
Dúfa, že ich úspech povzbudí ďalších rodinných rančerov, aby pokračovali v tradícii, ktorá
im bola odovzdaná. Napriek tomu pripúšťa, že v dnešnom svete industrializovanej výroby mäsa a technologického pokroku je systém nastavený proti rodinným farmárom.
Developeri a priemysel zaplatia za poľnohospodársku pôdu „šialené peniaze“. „Buď ju súčasní farmári, ktorí odchádzajú do dôchodku, predajú, alebo ak sa odovzdá, zdedia ju ďalšie generácie. Ak by všetky tie deti jednoducho povedali: „Áno, predáme ju [developerovi], zarobíme na nej milión.“ Potom je navždy stratená. Niektoré z týchto pozemkov sa nedajú premeniť späť na poľnohospodársku pôdu, resp. by to bolo prinajmenšom veľmi ťažké,“ hovorí Avery.
