Vplyv a väzby tajných spoločností na celosvetové komunistické hnutie (Historický špeciál)
Francúzska revolúcia v rokoch 1789 až 1799 mala veľký vplyv na Karla Marxa a na vznik komunizmu. Za prvého revolučného komunistu je považovaný Gracchus Babeuf, ktorý mal na Marxa priamy vplyv. Silný vplyv na Babeufa, ale aj na Vladimíra Lenina mala násilná vláda teroru Maximiliena Robespierra. Aké myšlienky však podnietili Robespierra k tomu, aby svoju vládu teroru začal? Aké bolo prostredie, ktoré vyústilo až do nenávistného protikresťanského hnutia Francúzskej revolúcie? A čo inšpirovalo nasledujúce revolúcie, ktoré pokračovali v 19. a 20. storočí?
Aby sme tomu všetkému porozumeli, musíme sa pozrieť na kultúrne a filozofické prostredie v Európe v období Francúzskej revolúcie.
Náboženstvo a politika
Komunizmus vyrástol z doby, v ktorej sa všetko prehodnocovalo. Obdobie od polovice až po koniec 17. storočia sa vyznačovalo obrovskými náboženskými a politickými zmenami.
Rozmach protestantizmu viedol v západnom svete k hnutiu Veľkého prebudenia v 30. a 40. rokoch 17. storočia a oslovil mnoho nespokojencov v katolíckej cirkvi. Zároveň americká revolúcia v rokoch 1775 až 1783 ukázala ľuďom, že k vláde kráľov existuje alternatíva.
Ľudia začali čoraz viac veriť, že môžu žiť nezávisle od existujúcej hierarchie. Hľadali nové myšlienky a alternatívy k zaužívaným náboženským a politickým systémom. Politické cesty, ktorými sa následne Európa nevyhnutne vydala, však boli opačné ako v Spojených štátoch.
Nový americký systém sa pokúsil osobné slobody založiť na limitovaní vlády. Umožňoval ľuďom budovať bohatstvo a vybrať si, ako budú žiť svoj život, pričom ponechával väčší priestor pre slobodnú vôľu.
Vznikajúce európske systémy mali za cieľ oddeliť jednotlivca od dodržiavania tradícií, nahradiť praktizovanie individuálnej viery štátom podporovanou vierou a začať sa pohrávať s myšlienkou dosiahnutia rovnosti prostredníctvom štátneho prerozdeľovania. Onedlho zistili, že tieto ciele sú možné len prostredníctvom totalitného systému, ktorý by dokázal jednotlivcovi vnútiť svoju vôľu.
Len niekoľko rokov po Leninovej boľševickej revolúcii v Rusku slávny esejista G. K. Chesterton 21. marca 1925 napísal, že nové komunistické systémy „sa nebúria proti abnormálnej tyranii; búria sa proti tomu, čo považujú za normálnu tyraniu – tyranii normálnosti“.
„Nebúria sa proti kráľovi,“ napísal. „Búria sa proti občanovi.“
Autor Michael Walsh vo svojej knihe “Diablov palác rozkoše” poznamenal, že problémy v moderných západných spoločnostiach pretrvávajú a „spočívajú takmer výlučne kvôli nášmu odmietaniu mýtov, legiend a náboženstva ako ‚nevedeckých‘ a kvôli nášmu ľpeniu na neplodných ‚metódach‘, ktoré majú priniesť riešenia na choroby sveta“.
Komunizmus nie je len politické hnutie, ale aj ideológia s vlastným zmyslom pre morálnu štruktúru a oddanosť. Walsh píše: „Počas studenej vojny kritici na Západe poznamenávali, že Sovietsky zväz a jeho doktrína marxizmu-leninizmu sa nepodobajú na nič iné, ako na nové náboženstvo.“
Povedal, že toto „nové náboženstvo“ komunizmu reflektuje štruktúry tradičných náboženstiev – s vlastným „svätým písmom“ v spisoch Marxa a Engelsa, s vodcami vyzdvihovanými ako „proroci“ systému, s klerikálnou kastou vo výbore politbyra a komunistickými apologétmi brániacimi “vieru” na Západe.
Na pochopenie okultnej a agresívnej povahy tohto nového náboženstva je dôležité pochopiť ideologické prostredie, z ktorého vzišlo.
Tajné spoločnosti
Hoci dejiny iluminátov, bohužiaľ, zatienili konšpiračné teórie a populárna literatúra, ilumináti skutočne existovali a ich úlohu pri ovplyvňovaní moderných ideológií komunizmu nemožno prehliadnuť.
Lev Trockij, popri Leninovi jeden z vodcov ruskej komunistickej strany, to spomína vo svojej autobiografii „Môj život“ z roku 1930.
Trockij napísal: „Tak ako sa slobodomurárstvo v 18. storočí prejavilo v militantnej politike osvietenstva, podobne tomu bolo aj v prípade iluminátov, ktorí boli predchodcami revolúcie.“
Uviedol, že snahy tých, ktorí boli od iluminátov naľavo, „vyvrcholili u karbonárov“. Mal na mysli tajné revolučné spolky karbonárov v Taliansku. Tieto spoločnosti boli významné počas napoleonských vojen a čiastočne sa zaslúžili o šírenie socialistických myšlienok.
Iluminizmus patril k jednej z mnohých okultných filozofií tej doby, pričom naň mali vplyv staroveké systémy, ako napríklad gnosticizmus a hermetizmus. Bol založený na nepodloženej myšlienke osobného osvietenia prostredníctvom rozumu, pričom sa silno zameriaval na materializmus a podstatu človeka – a často mal silný protináboženský a protivládny podtón.
Rád iluminátov patril k najvplyvnejším inštitúciám na poli filozofie. Založil ho okultný revolucionár Adam Weishaupt v Bavorsku v roku 1776. Jeho organizácia bola známa mnohými spismi, ktoré vyzývali na zvrhnutie náboženstva a vlády, ako aj ideologickým bojom s rozenkruciánmi, ďalšou okultnou sektou, ktorá bola v tom čase populárna.
Weishauptov rád však nemal dlhé trvanie. V roku 1786 bavorský vojvoda Karol Teodor zakázal všetky tajné spoločnosti a Weishauptovi a jeho stúpencov zabavil korešpondenciu a spisy. Vláda ich neskôr zverejnila, s cieľom ešte viac zdiskreditovať skupiny sprisahancov, ktorí sa snažili zvrhnúť vlády v Európe.
Francúzsky jezuitský kňaz Augustin Barruel vo svojej knihe “Memoáre ilustrujúce dejiny jakobínstva” z roku 1797 napísal, že Weishauptove myšlienky neskôr realizovali jakobíni – skupina, ktorá počas Francúzskej revolúcie rozpútala vládu teroru a ktorej členmi boli Robespierre a Babeuf.
Barruel uviedol, že jakobíni hlásali myšlienku, že „všetci ľudia sú si rovní a slobodní“, avšak v mene rovnosti a slobody „pošliapali aj oltár aj trón; a podnecovali všetky národy k vzbure, aby ich nakoniec uvrhli do hrôz anarchie“. Sám Weishaupt vyzýval na zrušenie všetkej usporiadanej vlády, dedičstva, súkromného vlastníctva, vlastenectva, rodiny a náboženstva. Vo Weishauptových spisoch môžeme nájsť mnohé zo základných presvedčení, ktoré neskôr hlásal Marx.
Weishaupt tiež rozvinul myšlienku civilizačných štádií, ktorú neskôr použil Marx vo svojej teórii šiestich štádií spoločnosti. Posledným štádiom malo byť komunistické zničenie kultúry a viery. Komunistickí vodcovia, ktorí nasledovali, často obhajovali, že ich myšlienky sú na dosiahnutie “vyššieho dobra”, a používali ich na ospravedlnenie ničenia všetkých ostatných tradícií a presvedčení.
Historička okultizmu Nesta Websterová vo svojej knihe “Tajné spoločnosti a podvratné hnutia” z roku 1924 napísala, že ani Francúzska revolúcia, ani boľševická revolúcia nevznikli len na základe podmienok svojej doby alebo priameho učenia svojich vodcov.
Napísala: „Obe tieto explózide spôsobili sily, ktoré, využívajúc utrpenie alebo nespokojnosť ľudu, už dlho zbierali sily na útok, a to nielen na kresťanstvo, ale na celú spoločnosť a morálny poriadok.“
Temný okultizmus
V časoch Veľkej francúzskej revolúcie sa vo Francúzsku viedli populárne diskusie o povahe a pôvode náboženstva a politiky. Počas nich sa porovnávali a diskutovali všetky ideológie z Európy a zo zahraničia.
Mnohí Francúzi začali pochybovať o cirkvi. Paradoxne, ich pochybnosti čiastočne podporila cirkev samotná, keď sa snažila pochybnosti potlačiť – najmä počas inkvizície, keď v Španielsku súdila heretikov až do roku 1834. V diskusiách o náboženstve Francúzi začali opúšťať katolicizmus v prospech iných variantov kresťanstva a obrátili sa aj k mnohým temným okultným vieram.
Vtedajšie ideológie boli ovplyvnené hermetizmom, ako aj temnými okultnými sektami gnosticizmu. Gnostické kulty do svojich učení často začlenili časti z kresťanstva a z iných vierovyznaní, ale zväčša sa stavali proti kresťanskému morálnemu poriadku. Ich základné presvedčenia zohrali kľúčovú úlohu pri formovaní morálnych filozofií počas Francúzskej revolúcie.
Niektoré z týchto presvedčení boli vo svojej podstate priamočiarejšie. Napríklad gnostická sekta nazývaná kainiti presadzovala priamu vzburu proti morálnemu poriadku a vyzývala stúpencov, aby ničili božie výtvory a priamo sa zapájali do hriechu.
Iné sa vydali menej priamou cestou a svoju podstatu maskovali závojom rozumu. Napríklad sekta známa ako karpokratiáni popierala Ježišovo božstvo a verila, že by sa nemali dodržiavať zákony ani morálka – tieto veci považovali za ľudské konštrukty.
Jacques Matter, autor cirkevných dejín 19. storočia, písal o karpokratiánoch vo svojej knihe “Kritická história gnosticizmu” z roku 1828. Uviedol, že táto sekta sa stavala proti náboženstvu a jej stúpenci verili, že zbavenie sa všetkých zábran ich robí rovnými Bohu.
Presvedčenie materialistických ideológií, že prvoradou je ľudská prirodzenosť, a nie morálne ašpirácie, si neskôr osvojil komunizmus. Ideou bolo, že ak má prednosť prirodzenosť, všetko, čo vychádza z ľudskej prirodzenosti, je potom správne – vrátane akéhokoľvek zločinu a hriechu.
Militantný ateizmus
Ruský spisovateľ a historik Alexander Solženicyn vo svojom prejave počas preberania Templetonovej ceny v roku 1983 povedal, že „vo filozofickom systéme Marxa a Lenina a v srdci ich psychológie je hlavnou hybnou silou nenávisť k Bohu, zásadnejšou než všetky ich politické a ekonomické ciele“.
Dodal, že „militantný ateizmus nie je len náhodným alebo okrajovým prvkom komunistickej politiky; nie je ani jej vedľajším účinkom, je hlavnou osou“.
Všetko sa to vracia ku koreňom komunistickej ideológie – povýšenie ľudskej prirodzenosti nad úsilie o božské naplnenie a zničenie morálnych zábran.
Zbožštenie ľudskej prirodzenosti bolo kľúčovým prvkom sociálnej filozofie a okultných inštitúcií, na ktorých stála Francúzska revolúcia.
Prvé štátne náboženstvo Francúzskej revolúcie, kult rozumu, sa nieslo v rovnakom protináboženskom zápale, keď namiesto viery v Boha zbožštilo koncept ľudského „rozumu“. V jeho mene Jacques Hébert a jeho stúpenci započali protikresťanské hnutie s cieľom očierniť a zničiť kresťanstvo.
Posadnutosť zničením kresťanstva pod zástavou kultu rozumu možno sčasti pripísať rozšíreniu Voltairových myšlienok. Voltaire bol vplyvný filozof tej doby.
Voltaire vo svojich listoch často nazýval kresťanov a Ježiša „naničhodníkmi“ a tiež často vyzýval na „rozdrvenie naničhodníkov“. Nabádal jedného zo svojich kľúčových nasledovníkov, Jeana-Baptistu le Ronda d’Alemberta, aby to dosiahol pomocou taktiky „udrieť, ale skryť svoju ruku“.
V liste z roku 1765 napísal: „Víťazstvo sa nám hlási zo všetkých strán a môžem vás ubezpečiť, že čoskoro nebude nikto, iba spodina, nasledovať zástavu našich nepriateľov a my túto spodinu tak či tak odsúdime, či už bude za nás, alebo proti nám.“ V liste z roku 1768 vyzýval, že „netvor“ náboženstva „musí padnúť, prebodnutý stovkami neviditeľných rúk; áno, nech padne pod tisíckami opakovaných úderov“.
John Robinson, prvý generálny tajomník Kráľovskej spoločnosti v Edinburghu, písal o sprisahancoch stojacich za Francúzskou revolúciou. Vo svojej knihe „Dôkazy konšpirácie“ z roku 1797 poukázal na Voltairov vplyv.
Robinson skonštatoval, že „milovaným projektom“ Voltaira a jeho stúpencov bolo „zničiť kresťanstvo a všetko náboženstvo a dosiahnuť úplnú zmenu vlády“. Napísal, že Voltaire použil prístup ideologického vplyvu a masovo produkoval spisy „presne vykalkulované na podnecovanie zmyselných chúťok u ľudí a na prekrúcanie ich úsudkov“.
Solženicyn sa domnieval, že táto koncepcia je koreňom mnohých neduhov, ktorých bol svet svedkom za komunizmu. Povedal: „Zlyhania ľudského vedomia, pozbaveného uvedomovania si prítomnosti niečoho božského, boli rozhodujúcim faktorom všetkých veľkých zločinov tohto storočia.“
Keď ľudia stratia zmysel pre morálnu zodpovednosť a keď sa ľudský rozum – s podobne nespútanou vôľou a túžbami v pozadí – stane jediným nástrojom na chápanie dobra a zla, čo potom motivuje ľudí, aby si vybrali dobro namiesto zla? Solženicyn si všimol, že toto je najzákladnejšia medzera v komunistickej ideológii.
„Keď sú vonkajšie práva úplne bez obmedzení, prečo by mal človek vyvíjať vnútorné úsilie, aby sám seba obmedzoval pred nehanebnými činmi?“ pýta sa. „Prečo by mal v sebe človek potláčať pálčivú nenávisť, bez ohľadu na to, čo je jej pôvodcom – rasovú, triednu alebo ideologickú? Takáto nenávisť dnes v skutočnosti rozožiera mnohé srdcia. Ateistickí učitelia na Západe vychovávajú mladú generáciu v duchu nenávisti voči vlastnej spoločnosti.“
Sociálna „cnosť“
Podobný ideologický zdroj sa nachádza v učení Jeana-Jacquesa Rousseaua, politického filozofa, ktorý mal veľký vplyv na Francúzsku revolúciu a moderný socializmus.
Podobne ako gnostické sekty, aj Rousseau zastával názor, že charakter a identita sa formujú postnatálne, teda po narodení. Predkladal víziu novej „cnostnej“ spoločnosti, ktorá podľa neho priblíži ľudí k “slobodnej a nespútanej” ľudskej prirodzenosti.
Medzi ťažiskové texty jeho učenia patrí „Spoločenská zmluva“ vydaná v roku 1762. Kniha obsahuje Rousseauove teórie o tom, ako vytvoriť politickú spoločnosť, ktorej cieľom bude oslobodiť ľudí od toho, čo nazýva otroctvom. Dosiahne sa to tým, že všetci ľudia sa rovnako vzdajú svojich práv.
Robespierre bol silne ovplyvnený Rousseauom, hoci Robespierrove presvedčenie o nutnosti použitia teroru sa v Rousseauových myšlienkach nenachádza.
Medzi ďalšie významné názory obdobia osvietenstva patril deizmus. Bolo to kľúčové presvedčenie Robespierrovho kultu najvyššej bytosti a filozofické náboženstvo, v ktorom sa verilo, že vesmír je rozumný a možno ho pochopiť iba ľudským rozumom bez akejkoľvek pomoci. Hoci deizmus nezachádzal tak ďaleko ako ateizmus, jeho morálne učenia sa zameriavali skôr na človeka než na “vyššie záležitosti”.
Za všetkými týmito presvedčeniami bol posun v náboženskom myslení. Namiesto tradičnej viery sa dbalo na osobný „rozum“. Z toho sa zrodila nová koncepcia zbožšťovania človeka a tolerovanie všetkého zla, ktoré vyplýva z nespútanej ľudskej túžby.
Popredný francúzsky okultista 19. storočia Éliphas Lévi vysvetlil podstatu niektorých z vtedajších siekt vo svojej knihe „História mágie“ z roku 1860. Označil ich za „vzbúrencov proti hierarchickému poriadku“ a uviedol, že namiesto usilovania sa o morálnu triezvosť tradičného náboženstva sa usilujú o „zmyselné vášne“ a „zhýralosť“, ktoré živia ich túžbu zničiť všetku spoločenskú hierarchiu až po rodinnú štruktúru, ktorá je na spodku.
Podľa Nesty Websterovej mali tieto sekty dve zamerania: ezoterické a politické. Využívali zvrátenosť na to, aby prilákali ľudí k systému, ktorý potom „všetky uznávané idey morálky a náboženstva rozmazal“.
Marxove a Engelsove spisy toto konštatovanie potvrdzovali. V Komunistickom manifeste uviedli, že ich nový systém „vyhladí všetko náboženstvo a všetku morálku“.
Solženicyn povedal, že pred komunistickou revolúciou v Rusku „bola viera formujúcou a zjednocujúcou silou národa“ a náboženská kultúra vytvárala morálny základ, ktorý držal spoločnosť pohromade.
Povedal, že keď bol ešte dieťa – „spomínam si, že som počul viacerých starších ľudí, ktorí ponúkali nasledujúce vysvetlenie veľkých katastrof, ktoré postihli Rusko: Ľudia zabudli na Boha, preto sa to všetko stalo.“
Po viac ako päťdesiatich rokoch svojho bádania, vedenia rozhovorov a písania o dejinách komunistickej revolúcie dospel k tomuto názoru: „Ak by som bol dnes požiadaný, aby som čo najstručnejšie sformuloval hlavnú príčinu zničujúcej revolúcie, ktorá zhltla asi 60 miliónov našich ľudí, nemohol by som to vyjadriť presnejšie, než zopakovať: Ľudia zabudli na Boha; preto sa to všetko stalo.“
Odhaduje sa, že komunizmus zabil najmenej 100 miliónov ľudí, ale jeho zločiny doteraz neboli úplne zosumarizované a jeho ideológia stále pretrváva. Epoch Times sa snaží odhaliť históriu a presvedčenie tohto hnutia, ktoré je od svojho vzniku zdrojom tyranie a deštrukcie. Na našej stránke si na danú tému môžete pozrieť aj 5-dielny videodokument „Temný pôvod komunizmu„.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
