Historik Róbert Letz: Totalitný režim si vytvára svoju vlastnú ideológiu, ktorá je v istom zmysle náhradou náboženstva (Rozhovor)
Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD. je slovenský historik zameriavajúci sa na politické, cirkevné a kultúrne dejiny 20. storočia. V súčasnosti je vedúcim Katedry histórie Pedagogickej fakulty UK v Bratislave. Vyštudoval filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Okrem početných monografií, edičných a knižných prác je autorom a spoluautorom učebníc dejepisu pre základné a stredné školy. Zaujímalo nás, čo ho motivuje v jeho neutíchajúcej práci pri odhaľovaní zločinov komunizmu na Slovensku a ako vníma súčasné povedomie Slovákov o tejto ére našej histórie.
Čo Vás priviedlo k tomu, aby ste sa vo svojich prácach zaoberali primárne obdobím neslobody na Slovensku?
Pri ukončení vysokoškolského štúdia histórie ma oslovila Konfederácia politických väzňov s návrhom spracovať spolu s ďalšími historikmi obdobie ohraničené rokmi 1945 – 1989. Vybral som si obdobie troch povojnových rokov, lebo ma zaujalo ako prechodné a málo spracované obdobie, kde sa zdalo, že ešte nie je všetko stratené. Prácu som napísal a vyšla knižne. Potom prišiel väčší projekt, nazvaný Zločiny komunizmu na Slovensku, kde som podrobne spracoval prenasledovanie kresťanov na Slovensku. Na to nadväzoval projekt Štruktúry moci. Obdobie neslobody ma na jednej strane až živelne odpudzovalo, na druhej magicky priťahovalo. Obsahovalo totiž veľa silných príbehov o ľuďoch, ktorým sa doslova zo dňa na deň od základu zmenil život. Obrovský tlak režimu bol ako parný valec, ktorý všetko gniavil a zrovnával. Pri výskume tohto obdobia som mohol odkrývať úplne neznáme fakty, prinášať nové poznatky a interpretácie.
Máte osobnú skúsenosť (v rodine, u blízkych) s prenasledovaním za komunizmu?
Moja najbližšia rodina zakúsila prenasledovanie, no nie v tej najtvrdšej podobe politického procesu a väzenia. Otec pre zlý kádrový profil koncom 50. rokov stratil zamestnanie a musel odísť na istý čas do výroby. Začal sa tajne venovať filozofii, podieľal sa na tvorbe samizdatov a mal tajné prednášky. V roku 1968 preložil z nemčiny veľmi úspešnú knihu Wernera Kellera „A Biblia má predsa pravdu“. Otca pre jeho aktivity v 80. rokoch niekoľkokrát vypočúvala Štátna bezpečnosť. Ako inak než prenasledovanie možno nazvať skutočnosť, že môj starý otec vydal v roku 1950 Gramatiku slovenského jazyka a krátko po vydaní ju zošrotovali a jeho degradovali z profesora na gymnáziu na učiteľa v učňovskej škole.
Myslíte, že téma komunistických zločinov je na Slovensku historikmi dostatočne pokrytá a je v dostatočnom povedomí Slovákov?
Téma zločinov, ktoré sa udiali počas komunistického režimu, stále nie je dostatočne pokrytá historiografiou. Potrebujeme nové originálne práce, ktoré by zmapovali všetky zločiny, ktoré sa udiali. Aby sme si mohli vytvoriť pravdivý obraz o minulosti. V povedomí Slovákov sú tieto témy prítomné, no čas je neúprosný a generácie sa rýchlo striedajú. Čo je zlé, vymiera generácia svedkov najväčších represií a dnes je pri moci tá generácia, ktorá bola sformovaná počas normalizácie. Povinnosťou historickej vedy je spracovať aj tieto témy a oboznámiť s nimi verejnosť.
Vnímate isté paralely komunistických perzekúcií na Slovensku so súčasným prenasledovaním kresťanov či iných náboženských a etnických skupín v dnešných komunistických krajinách ako Čína či Severná Kórea?
Paralely tu nepochybne sú. Totalitný režim si vytvára svoju vlastnú ideológiu, ktorá je v istom zmysle náhradou náboženstva. Ak náboženstvo hovorí o posledných veciach sveta a človeka, aj komunistická ideológia mala ambíciu byť viac než ideológiou, chcela byť zároveň aj svetonázorom a pôsobiť na zrod nového človeka, ktorý odvrhne svoju minulosť. Náboženstvo sa stalo jej konkurentom a nepriateľom preto, lebo si nárokovalo hovoriť o posledných veciach a súčasne bolo neprijateľné pre zdôrazňovanie tradície a kontinuity s minulosťou. Tak ako v minulosti, tak aj v súčasnosti a budúcnosti totalitné režimy budú potláčať kresťanstvo, ktorého posolstvom nie je nenávisť, ale láska k blížnemu i k nepriateľovi.
Čo je podľa Vás potrebné na to, aby sa podobné obdobia v našej histórii, ani v histórii iných krajín už neopakovali?
Každý rozumný človek sa dokáže poučiť z dejín. Poučenie sa nám teda ponúka, no je otázkou, do akej miery sa sami chceme poučiť. Ak je nám minulosť ukradnutá, tak to znamená, že nemáme záujem poučiť sa a je nám ľahostajné, čo sa s nami deje alebo bude diať. Práve nedostatočné vedomosti a ľahostajnosť viedli k etablovaniu komunizmu, ale aj iných totalitných ideológií. Agresívna menšina si potom v mene väčšiny vládla a robila, čo sa jej zachcelo. Ak nechceme recidívu, mali by sme vsadiť na hodnoty, na to, čo dáva človeku pevnejší morálny fundament. Treba potlačiť všadeprítomnú agresivitu a aj v hektickom rýchlom čase ostať sám sebou a dokázať sa obetovať za zmysluplný ideál, myslieť aj na iného. Spoločne sa potom problémy znášajú a riešia ľahšie.
Ako by ste zhodnotili súčasné obdobie na Slovensku? Je už „slobodné“?
Slovo sloboda je veľmi frekventované a často sa mi zdá, že až ošúchané. Slobodu chápem ako jednu zo základných hodnôt spoločnosti, ako priestor, v ktorom dochádza k skutočnej realizácii ľudskej osoby. Slobodu teda treba vnímať nielen ako politický, ale aj ako filozofický a etický pojem. Inak hrozí, že sa za toto vznešené slovo bude dať skryť kadečo, napríklad svojvôľa, konanie proti prirodzenosti človeka a proti ľudským právam. Keď uvažujem nad politickou slobodou, niekedy si spomeniem na obavy Milana Rastislava Štefánika, ktorý dosť kriticky uvažoval nad tým, či bude pre Slovákov prospešné, ak dostanú po vytvorení česko-slovenského štátu takú politickú slobodu, ako je napríklad vo Francúzsku. Či sú na demokraciu dostatočne pripravení a budú ju vedieť použiť vo svoj prospech. To isté bolo aktuálne aj v roku 1989. Slovensko sa vydalo cestou demokracie a muselo často doslova za pochodu prekonať za posledných 35 rokov obrovské transformačné zmeny, ktoré stáli veľa síl a obetí. Dokázalo, že vie vytvoriť priestor slobody. Otázka stále je, čím tento priestor zaplníme, aby sa nezmenil na odpadkový kôš. Sloboda nemôže existovať bez ľudí, ktorí sú na výške osobnostne a mravne. Ak sloboda speje k závislosti, prestáva byť slobodou. Ľudia by si mali viac vážiť slobodu, kultivovať ju a pestovať, aby nebola britvou, ktorá raní, ale príjemným osviežujúcim vetríkom, prinášajúcim čerstvý vzduch. Samozrejme, treba si byť vedomý, že absolútna sloboda v živote spoločnosti vo svojej plnosti neexistuje. To však neznamená, že sloboda tkvie v poznaní nevyhnutnosti. Je to vznešený ideál, bez ktorého človek stráca svoju podstatu. V náboženskom kresťanskom poňatí je to dar od Boha, dar z lásky preto, aby človek mohol milovať.
Ktoré z osudov, o ktorých ste doposiaľ písali (študovali) sa Vás osobne najviac dotkli, prípadne Vás v niečom špeciálne obohatili?
Tých osudov je veľa. Osobitne mi imponuje osud záhorského rodáka Janka Havlíka z Vlčkovian (dnes Dubovce). Bol to mladý človek, rehoľník kongregácie lazaristov, ktorý sa pripravoval na svoje povolanie. Rehole v roku 1950 násilne likvidovali a Janko nastúpil do civilného zamestnania. Neprestal však kráčať za svojim ideálom. Spolu s ďalšími mladými rehoľníkmi ďalej tajne študoval teológiu. Pobyt skupiny bol prezradený. Všetci boli zaistení. Začalo sa neľudské vyšetrovanie a nezmyselný rozsudok 10 rokov väzenia za velezradu. Janko nestrácal nádej ani presvedčenie o svojom povolaní. Trest si odpykával v povestnom Jáchymove, kde mu pridali ešte rok väzenia navyše. Ako baník a pumpár vo voľných chvíľach v hlbinách pod zemou odpísal počas nočných zmien 300-stranovú knihu Jacquesa Maritaina Integrálny humanizmus. Tam, kde bol humanizmus potlačený, bol smäd po ňom priam neuhasiteľný. Jankovi sa úspešne vyhli amnestie. Hoci mal chatrné zdravie, trápili ho, kde len mohli. Nakoniec ho prepustili až v roku 1962 – na zomretie. Fyzicky bol troska, ale vnútorne krásny a slobodný človek. Z návštevy Skalice sa už domov nevrátil. Vysilený 37 ročný muž sa oprel o smetný kôš v tichom ráne tri dni po Vianociach roku 1965 a ticho skonal – po stojačky.
Čo Vás motivuje vo Vašej práci neustále naďalej pokračovať?
Vedomie, že je toľko nespracovaných a neotvorených tém. Niekedy mám pri práci pocit, že otváram trinástu komnatu. Vstupujem s rizikom, no s pocitom, že môžem prebádať a priniesť niečo nové, neznáme. Nazdávam sa, že polovičným víťazstvom pre historika je dobre si vybrať tému.
Čo by ste si želali, aby si ľudia z Vašich prác vzali?
Moje práce sú iba výsekom z najnovších slovenských dejín. Želal by som si, aby cez tento výsek ľudia lepšie, hlbšie a živšie spoznali a pochopili dejiny.
Ďakujeme za rozhovor.
Výber z diel
- Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In: Zločiny komunizmu na Slovensku I.
- Slovensko v rokoch 1945 – 1948. Na ceste ku komunistickej totalite (1994)
- Slovenské dejiny IV (1914-1938), Slovenské dejiny V (1938 – 1945)
- Andrej Hlinka vo svetle dokumentov
- V hodine veľkej skúšky. Listy biskupa Michala Buzalku, spoločné prejavy slovenských katolíckych biskupov (2007, 1.vydanie)
- Odkaz živým. Prípad Albert Púčik a spol. (2008)
- Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol. (2009, v spolupráci s R. Letzom)
- Justícia – slúžka moci. In: Pešek, J., Letz, R.: Štruktúry moci na Slovensku 1948-1989.
Učebnice
- Slovensko v 20. storočí. Dejepis pre 8. ročník základných škôl, (1997)
- Letz, R., Tonková M.: Dejepis pre 3. ročník gymnázií a stredných škôl. Bratislava (2013)
