Piatok 22. novembra, 2024
Silvester Krčméry s pápežom Jánom Pavlom II. (Foto: Trnavská univerzita v Trnave)

Silvester Krčméry porazil komunistický režim v Československu. V pondelok by oslávil 100 rokov (Špeciálny príbeh)

Presne pred storočím – 5. augusta 1924 – sa v Trnave narodil Silvester Krčméry – osobnosť, ktorá sa zapísala do dejín Slovenska svojim neúnavným bojom za slobodu. 

MUDr. Silvester Krčméry bol lekár, skaut, politický väzeň a katolícky disident. Zohral kľúčovú rolu v organizácii tajnej cirkvi počas komunistického režimu na Slovensku spolu s tajným biskupom Jánom Korcom a Vladimírom Juklom. Počas svojho života prežil mnohé útrapy, vrátane väznenia od roku 1951 do roku 1964. Výrazne sa zapísal aj do histórie ako organizátor Sviečkovej manifestácie v marci 1988 v Bratislave.

Inšpirovaný chorvátskym kňazom Kolakovičom

Detstvo a mladosť prežil Krčméry v Banskej Bystrici. Začal tu pôsobiť v zväze katolíckych skautov a vo svojich stredoškolských rokoch sa zapojil do cirkevnej služby. Počas štúdia medicíny v Bratislave sa v roku 1943 stretol s chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom. Stretnutie malo na Krčméryho obrovský vplyv.

„U nás sa usiloval prehĺbiť inteligenciu prostredníctvom vysokoškolských krúžkov. Mával kurzy kresťanskej filozofie a teológie a podával to takým moderným štýlom. Pre nás to bolo niečo nové a úžasné,“ opísal Krčméry.

Kolakovič, vlastným menom Stjepan Poglajen, bol kňaz, so silným antifašistickým a antikomunistickým presvedčením. V rodnej Juhoslávii bol veľmi populárny, jeho prednášky navštevovali desiatky tisíce poslucháčov. Na Slovensko utiekol pred prenasledovaním Gestapa. Podobne ako Krčméry, aj on mal ambíciu evanjelizovať Rusko. 

„Čo ho ťahalo do Ruska? No láska. Láska, keď videl, koľko tam trpia ľudia a on bol človek reality. To znamená, ak počul, že tam je prenasledovanie, jemu nestačilo, že si nejakú knihu prečítal o tom alebo noviny. On si zbalil svojich minimum tých päť švestiek do ruksaku toto a za chvíľu už cestoval do neznámej krajiny. Takto prišiel aj do Číny, keď sa dozvedel, že tam je prenasledovanie, v Číne je prenasledovanie, ale v Rusku vlastne začína, tak išiel všadiaľ tam a pomalinky usiloval sa k ľuďom dostať. To bol aj ten spôsob, že sa usiloval dostať sa aj do skupín povstaleckých, a tak ďalej, aby tých ľudí, ktorí z kresťanstva sa tak veľmi rýchle prevekslovali už v Španielsku predtým na komunistickú stranu, aby si trošku vedeli rozlišovať, čo je rozdiel medzi pravým kresťanstvom, alebo tou pravou pomocou robotníckej triedy, a propagandou, hej. Lebo on vedel veľmi dobre odhaľovať tie propagandistické frázy a toto,” spomína na Kolakoviča Krčméry.

Kolakovič začal organizovať spoločenstvo Rodina, ktoré sa zameriavalo na prehlbovanie duchovného života a prípravu na prenasledovanie komunistickou ideológiou. Neskôr Rodina slúžila ako základ pre podzemnú cirkev na Slovensku. Po Kolakovičovom boku sa Krčméry vrátil do Banskej Bystrice ako účastník Slovenského národného povstania. Do bojov sa nezapájali, slúžili ako kňazi. Mnoho povstalcov si želalo zúčastniť sa omše, nemal ich však kto odslúžiť, keďže kňazov bol nedostatok.

Zatknutie ŠtB

Krčméry vo svojich štúdiách pokračoval v Prahe. Tam s Vladimírom Juklom, podobne ako za Slovenského štátu, započali vo vysokoškolskom prostredí, ako aj v prostredí robotníkov, hnutie laického apoštolátu, tzv. Katolícku akciu.

Kvôli tejto činnosti ich Štátna bezpečnosť (ŠtB) v roku 1946 na štyri týždne zatkla. „Napriek tomu, že komunistický režim u nás ešte nebol oficiálne nastolený, zatkli ich, kruto vyšetrovali a uväznili,“ píše Ústav pamäti národa. Podľa Krčméryho sa vtedy za mrežami ocitli predovšetkým kresťansky aktívni ľudia, ktorých sa vtedajší systém bál. Zápisnice boli sfalšované, obvinenia nepravdivé a nepodložené, súdne procesy vykonštruované. „Boli to právnicky nazvané notoriety, to znamená heslá, ktoré sa potom odovzdávali z jedného procesu na druhý. Všetky právne dokumenty sa falšovali na to, aby mohli týchto ľudí odstrániť. Takže bola kopa ľudí nevinne popravených, nevinne odsúdených, a nastalo veľké prenasledovanie proti cirkvi. Ovšem, ja nemôžem povedať, že by to bolo úplne len na škodu. Myslím, že to pomohlo ľuďom trošku sa rozlíšiť a vypracovať k dokonalej kresťanskej praxi, ak nie k svätosti v nebezpečí života.“

Komunistický režim v Československu Krčméryho nešetril. V roku 1951 sa ŠtB začala špeciálne zaoberať Rodinou. Juklových a Krčméryho priateľov postupne zatýkali. V noci z 26. na 27. júla 1951 ŠtB zatkla aj Krčméryho. Bol vylákaný počas svojej povinnej vojenskej služby v Kuřivodách pod zámienkou pomoci chorému. Nasledovala krutá vyšetrovacia väzba trvajúca do roku 1954. Štrnásť mesiacov strávil na samotke, pričom podstúpil rôzne druhy telesného i psychického mučenia.

„Ja som spočiatku mal také spôsoby vyšetrovania, že som mal hneď pri prvom alebo druhom vyšetrení nalomené dve rebrá a tak ďalej, a to nemôžem povedať, že to by bolo to najhoršie. Lebo ja ako lekár som vedel, ako to možno aj liečiť, ako si to možno zmierniť tým, že si človek ľahne priame na ten úsek, ktorý bol nalomený a vtedy sa tá bolesť dá hodne zmierniť.“

Silvester Krčméry vo väzbe, archív ÚPN

Hoci tvrdí, že nezažil tie najtvrdšie fyzické tresty, duševné trýznenie pokladá za omnoho ťažšie. Krčméry bol bez akéhokoľvek kontaktu s okolitým svetom, niekedy mu nedovolili sedieť a namiesto toho musel chodiť dookola v cele. Alebo musel bez spánku vydržať stáť vyše 50 hodín. Mal vtedy 26 rokov. „Ja som sa nepriznal tam absolútne k ničomu. Aj to prenasledovanie, samozrejme, vďaka tomu, že Pánboh poznal moju slabosť aj moje všetko, tak ma uložil do takého oddelenia ešte kde nebolo to tak krvavé a tak kruté, takže už som tie najhoršie veci ani nezažil, možno povedať. Ale obávam sa, že ľudia podceňujú tú druhú časť toho duševného utrpenia, a to duševné utrpenie – nie nadarmo bolo rozpoznané vedeckými skupinami, že je to veľmi rafinované. Rukavičkové metódy, kde na vás ani ruku nepoložili, ale dali do izolácie alebo do iných duchovných mučení. To bolo omnoho horšie ako fyzické mučenie. Niekedy v tých najhorších väzeniach, to boli väčšinou väzenia priamo riadené ministerstvom vnútra, my sme sa dokonca ,potešili‘, keď nás bili alebo mučili nejakým fyzickým spôsobom, lebo aj to bola zmena.“

Krčméry hľadal spôsob, ako sa s mimoriadne nepriaznivým prostredím vyrovnať. Nakoniec prišiel k porozumeniu, že pobyt vo väzení mu bol daný, aby z neho niečo získal. Nie je na to, aby bol mučený, ale aby sa niečo naučil. „Tak som si povedal: Tak musím využiť ten čas. Ja možno v živote sa viacej nedostanem na jeden týždeň alebo mesiac, alebo rok na také úžasné veci, že môžem si robiť exercície uprostred komunistického centra, keď sa tak vezme. A som si začínal exercície, a potom keď som pomaly ustával v tých meditáciách, tak som si postupne pridával veci, čo som vedel naspamäť. Teraz som videl, aké je dôležité učiť sa časti aspoň Písma naspamäť.“

Legendárna reč na súde

Nakoniec po troch rokoch vo väzbe bol v Trenčíne v roku 1954 po vykonštruovanom procese odsúdený na 14 rokov väzenia za vlastizradu. Pri výsluchoch tri roky mlčal, na súde však 24. júna 1954 predniesol hodinovú obhajobu, ktorú ukončil slovami: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.“ (Odkaz na celú reč)

Podľa spisovateľa Ľubomíra Feldeka Krčméryho obhajoba Vojenskému súdu v Trenčíne vyrazila dych a mal by ju vedieť naspamäť každý slovenský maturant aj dnes. Zápas za náboženskú slobodu bol zároveň zápasom za slobodu ako takú. „Bez jedinej korektúry by ju mohla prevziať Všeobecná deklarácia ľudských práv,“ skonštatoval spisovateľ.

František Mikloško dodal, že Krčméry si svoje myšlienky vo väzbe nemohol dopredu napísať, na súde rozprával to, čo mu v danom momente prišlo na myseľ. Krčméryho sestra neskôr uviedla, že si s rodinou mysleli, že po takejto reči bude nasledovať poprava.

Krčméry si svoj trest odpykával vo väzniciach v Banskej Bystrici, Mírove, Ostrove nad Ohří a v pracovných táboroch. Začiatkom 60. rokov začala Krčméryho rodina aktívne pracovať na jeho prepustení. Podávali žiadosti o milosť, ale Krčméry s tým nesúhlasil. Namiesto toho žiadal revíziu svojho procesu. Žiadosť o milosť podal dokonca aj náčelník väznice, v ktorej Krčméry sedel. On na to písomne odpovedal: „Podmienečne môžu byť prepustení takí ľudia, čo sa vo väzení polepšili. Ja som sa nepolepšil, zostal som taký, aký som bol. A preto odmietam amnestiu. Trvám na opätovnom prešetrení môjho prípadu.“ Krčméryho však aj tak prepustili.

Stál pri páde komunizmu v Československu

Po prepustení pôsobil dvadsať rokov ako lekár v Bratislave. V roku 1974 spoluzakladal sekulárny inštitút Spoločenstvo Fatima, ktorý sa zameriaval na vydávanie samizdatovej literatúry, organizovanie krúžkov tajnej cirkvi a pašovanie náboženskej literatúry na Slovensko i do ZSSR. V 80. rokoch minulého storočia spolu s dlhoročným priateľom V. Juklom rozvinul činnosť laického apoštolského hnutia, ktoré bolo základom pre neskoršie hnutia kresťanských spoločenstiev detí, mládeže i rodín.

V roku 1984 bol vo vysielaní Hlasu Ameriky označený za jedného z najstráženejších a najsledovanejších ľudí v ČSSR. Krčméry stál aj pri zrode Sviečkovej manifestácie v Bratislave z 25. marca 1988, ktorá vyústila až do udalostí novembra 1989 a nakoniec viedla k pádu celého bývalého režimu.

Od svojich vysokoškolských čias sa Krčméry spoločne s Vladimírom Juklom venoval evanjelizácii nielen študentov a učňov, ale aj narkomanov, alkoholikov a väzňov. Za svoje zásluhy a pevné zásady, ktoré nezradil ani pod nátlakom komunistického režimu, bol ocenený Jánom Pavlom II. Rádom sv. Silvestra. Pre mnohých sa stal vzorom v boji za slobodu.

Odkaz Silvestra Krčméryho

Silvester Krčméry zomrel 10. septembra 2013 v Bratislave. Jeho odkaz však žije ďalej, a jeho život a práca zanechali hlbokú stopu v slovenskej histórii. V roku 2021 sa na Slovensku začal sláviť 24. jún (deň, kedy v roku 1954 na trenčianskom súde predniesol svoju obhajobu) ako Deň pamiatky obetí komunistického režimu, pripomínajúci vyše 71 000 politicky odsúdených a väznených ľudí, ako aj státisíce ďalších perzekvovaných totalitným režimom.

Dominik Tatarka ho nazýval „Apoštolom“, F. Mikloško „žijúcou legendou“. 

„Ľudia sa stávajú legendami väčšinou až po smrti. Silvo Krčméry sa stal legendou už za svojho života. Svojím životným príbehom priťahoval ľudí v zahraničí, ktorí ho v čase komunizmu na Slovensku navštevovali a nadväzovali s ním spoluprácu. Pápež Ján Pavol Druhý mal k nemu osobitný vzťah plný úcty, priateľstva a rešpektu,“ poznamenal Mikloško.

„Svet, štáty, národy, no rovnako každý jeden z nás sa potrebuje oprieť o osobnosti, ktoré obstáli v čase veľkých zápasov a formovali generácie slobodných ľudí v čase neslobody. Silvo Krčméry bol a je touto osobnosťou. Tí, ktorí spoznajú jeho príbeh, pochopia korene ľudského snaženia a budú ľuďmi nádeje a budúcnosti,“ povedal historik Ústavu pamäti národa František Neupauer.

Prečítajte si aj