Traktát o láske z 11. storočia vám pomôže pochopiť jej čistotu a vážiť si jej vznešené vlastnosti
Vzdelanci a učenci minulosti nám zanechali široké poznanie odhaľujúce podstatu lásky, jej prednosti, čistotu a chvályhodné vlastnosti. Pozrime sa bližšie na dielo moslimského učenca Ibn Hazma, ktorý svoj slávny Traktát o láske napísal okolo roku 1022 v španielskej Játive. Ide o antológiu ľúbostných veršov, zbierku galantných príbehov zaľúbených. Oslavuje dvornú lásku a zároveň je súborom úvah moralizátora a teológa. Jeho mladícke dielo Holubičkin náhrdelník (Tawk al-Hamáma) vyšlo na Slovensku v roku 1984 vďaka prekladu Ladislava Drozdíka.
Holubičkin náhrdelník z pera veľkého učenca, teológa, moralizátora, právnika a básnika Abú Muhammada Alího ibn Ahmada ibn Sa’ida Ibn Hazma (ďalej len Ibn Hazm), nás prenesie do 11. storočia, v ktorom autor zozbieral dôverné zážitky rôznych ľudí a cez svoje rozprávanie nám približuje arabsko moslimský svet a jeho kultúru.
Ibn Hazm sa narodil v španielskej Córdobe roku 994 n.l. Pochádzal z významnej andalúzskej rodiny a dostalo sa mu vynikajúceho a všestranného vzdelania. Jeho otec bol vezírom za vlády kalifa Hišáma II. al-Mu´ajjada a Ibn Hazm sa okrem profesionálnych učiteľov stretával nielen s básnikmi a inými učencami, ale aj predstaviteľmi mocenskej hierarchie. Učil sa tradíciám, rétorike, lexikografii, teológii, právu a tajomstvám archaickej poézie.
Keď roku 1013 dobyli Córdobu Berberi, zrovnali so zemou sídlo Hazmovcov, čo poznačilo Ibn Hazmov pohľad na svet aj jeho tvorbu. Keďže hájil záujmy Ummajovcov (dynastia kalifov), bol väznený a po prepustení sa stal nakrátko vezírom ummajovských kalifov. Neistota na politickej scéne ho však natoľko znechutila, že sa nakoniec rozhodol zasvätiť svoj život štúdiu a vede. Ako prívrženec Ummajovcov a sunnitského islámu si však po rozpade córdobského kalifátu r. 1031 získal mnoho nepriateľov. Zomrel v španielskom meste Manta Líšam roku 1064 a zanechal po sebe asi 400 spisov, z ktorých bola veľká časť kvôli jeho nepriaznivcom zničená.
Odkiaľ pochádza láska
Podľa učenca Ibn Hazma spočíva láska v spojení čiastočiek duše, ktoré sú v bytostiach rozdelené na základe vyššieho princípu živelnosti. Ich sily sú v nadpozemskom svete vyvážené a sú si zložením blízke. Svet duše je čistý a vo svojej podstate smeruje nahor k rovnováhe. Láska má korene v samotnej duši, preto Ibn Hazm veril, že pretrvá iba vtedy, ak je jej príčinou existencie láska samotná. Ak však vzplanie z nejakej inej príčiny alebo kvôli nejakej veci, pominie, len čo tie zaniknú. Potvrdzuje to básňou:
Ak jedinou príčinou jestvovania niečoho je ono samé,
tak toto jestvovanie nikdy nezanikne.
Ak však vidíme, že príčina tkvie v inej veci, keď táto zanikne,
pominie i to, čo kvôli nej vzišlo.
Najznamenitejšou láskou je podľa Hazma láska tých, ktorí sa do seba zaľúbili v mene vznešeného boha, kvôli spoločnému úsiliu v práci, zhode vo svojej viere či kvôli vedomostiam.
Cudnosť
Človek si počína najlepšie vtedy, keď je zdržanlivý v láske a zanechá všetko hanebné. Boh stvoril pre ľudí raj, no prístup k nemu majú iba na základe svojich dobrých skutkov. „Kto pozná svojho Pána a mieru jeho láskavosti i hnevu, pohŕda prchavými rozkošami a pominuteľnými svetskými márnosťami.“
Vernosť
„Vernosť je najpresvedčivejším dôkazom a najjasnejším svedectvom dobrého pôvodu a ušľachtilej prirodzenosti…“
Vernosť patrí medzi chvályhodné vlastnosti lásky. Človek by mal byť vždy verný tomu, kto je verný jemu. Je to povinnosť i právo milujúceho a milovaného. Upiera ho len nehodný človek. Podľa I. Hazma si vernosť vyžaduje zachovávanie týchto podmienok: plniť sľuby, správať sa v súkromí rovnako ako na verejnosti, zamlčovať zlé vlastností druhého a spomínať iba tie dobré, skrývať chyby milovanej osoby a prikrášľovať jej skutky. Vo vzťahu by sa nemali klásť žiadne podmienky ani by človek nemal druhého nútiť do niečoho, čo sám nechce. Treba sa uspokojiť s tým, čo nám druhý dáva a ponúka.
Tak, ako radíme vernosť k ušľachtilým vlastnostiam, zrada patrí k tým zavrhnutiahodným.
Poslušnosť
Láska má rôzne podivné sily a nie je to inak ani s poslušnosťou voči milovnej osobe. Často sa surový, neskrotný a neposlušný človek stane pod vplyvom lásky nežným, krotkým a odovzdaným.
Trpezlivosť, s ktorou zaľúbený znáša urážky od milovanej osoby, nesvedčí o nedostatku hrdosti. Zaľúbený neodpláca urážky urážkou. Nikto sa ešte hrubosťou a výčitkami nezapísal do ľudskej pamäte nadlho.
„Poníženosť v láske sa neodsudzuje.
Veď v láske sa i pyšný správa pokorne.“
Mrzkosť hriechu
Ibn Hazm píše, že je nevyhnutné, aby sa človek zdokonaľoval a preto je správne, že majú ľudia zákazy, príkazy, odmenu i trest. Inak by ľudia neustále išli za svojimi vášňami, nevzdávali by sa hriechov a nebojovali by proti svojim túžbam.
V ľuďoch existujú dve protichodné vlastnosti. Jedna ukazuje na všetko dobré a vedie človeka ku konaniu dobra. Je to rozum a poháňa ho spravodlivosť. Druhou vlastnosťou je vášeň nabádajúca k zlu a vedie človeka do záhuby. Keď v človeku získa prevahu rozum nad túžbou, človek potláča nedobré vlastnosti, pridŕža sa spravodlivosti a stáva sa zdržanlivým.
Keď však preváži túžba, človek prestane rozlišovať medzi dobrým a zlým, prekročí hranice poslušnosti a je náchylný k hriešnemu konaniu. Človek by si nemal nikdy myslieť, že je sám, pretože ho vždy vidí ten, ktorý stojí nad nami. Niet tajného rozhovoru, ktorý by Boh nepoznal.
Cudzoložstvo
O cudzoložstve sa vie, že je považované za strašný hriech. Sám Ibn Hazm o ňom píše ako o odpornej a ohavnej veci, najmä keď sa jej dopúšťa človek žijúci v manželstve. Kedysi prislúchal každému, kto mu podľahol, krutý trest v podobe ukameňovania.
Žiadny rozumný človek by nemal brať cudzoložstvo na ľahkú váhu. V minulosti bolo zakázané, aby sa človek oddával akýmkoľvek nemravnostiam.
„Rozumný človek má mnoho spôsobov, ako sa vyhnúť hriechu.“
Podľa učenca možno rozlišovať 4 spôsoby, akými môže láska vzniknúť. Je to láska na prvý pohľad, láska podľa opisu, zaľúbenie v spánku a po dlhšom čase.
Lásku často vyvolá pekný vzhľad a telesná krása. Učenec to vysvetľuje tým, že samotná duša je krásna, preto ju nadchýnajú pekné tvary. Keďže v kráse nájde duša zaľúbenie, hlboko ju preskúma. Pokiaľ za vonkajším vzhľadom rozpozná niečo jej vlastné a podobné, spojí to a vznikne skutočná láska. Ak však za pekným vzhľadom nenájde nič hlbšie, čo by sa jej podobalo, láska neprekročí hranice vonkajšej formy a vzniká iba vášeň.
Rovnako je potrebné rozlíšiť predstavy mysle a jej priania. Neexistujúce predstavy treba podľa Hazma posudzovať ako výplody duše a jej zmätených snov. Opisuje príbeh priateľa, ktorý sa zaľúbil počas spánku a dlho chodil zarmútený kvôli neexistujúcej láske. Nemožno milovať človeka, ktorý sa nikdy nenarodil, preto patrí tento druh lásky iba do úrovne želaní a predstáv mysle.
Neraz sa prihodilo, že sa človek zaľúbil do vonkajšej podoby muža či ženy. Tento druh lásky je však podľa Hazma odsúdený na pozvoľné odumieranie, pretože je veľmi nestály. Zaľúbiť sa do podoby človeka veští skoré vytriezvenie. Je to tak, že čo rýchlo rastie, rýchlo hynie, ale čo pomaly vzniká, pomalšie zaniká. Básnik považuje lásku na prvý pohľad za určitý druh vášne. Nemôže preniknúť do srdca a ovládnuť hĺbku duše. Povrchová a telesná príťažlivosť vyvoláva iba vášeň. Skutočná láska vzniká vďaka duševnému zblíženiu a zhode povahových vlastností.
Opakom lásky na prvý pohľad je láska tých, čo sa zaľúbili po dlhom čase ľúbostného závanu a po pretrvávajúcom priateľstve. Iba to, čo ťažko vošlo dnu, nevyjde ľahko von. Najhlbšie zapustí korene taká láska, ktorá dlho vznikala. Iba tá má pevné základy.
Opravdivá láska nie je dcérou jednej chvíle
a ani kresadlo nedá vždy iskru, keď sa ti zažiada.
Prichádza pomaly a rodí sa z dlhého splývania,
až potom sa upevnia jej oporné stĺpy.
Nie je jej blízke ani vzďaľovanie ani zmenšovanie,
a nie je jej vzdialené večné trvanie a vždy rastúca sila.
Dokazom toho je i to, čo vidíme: každý výhonok,
ktorý rýchlo vyrastie, čoskoro uhynie.
Ja som však zem pevná a nepoddajná
a ťažko sa podrobujem každej novej siatbe.
A do tejto pôdy nepreniknú jej korene
a nepohne ňou ani najštedrejší dážď.
K spojeniu duší dochádza iba vtedy, keď je duša pripravená a dospela k poznaniu, že sa jej vlastnosti zhodujú a podobajú vlastnostiam milovanej osoby. Rovnaké volá vždy po rovnakom.
Možno budú tieto vznešené myšlienky vzdelaného učenca 11. storočia inšpiráciou k tomu, ako si aj dnes vážiť to, čo je v láske vznešené a chvályhodné, a zavrhnúť to, čo je neslušné a nemorálne.
Zdroj: Ibn Hazm. Holubičkin náhrdelník. Bratislava: Slovenský spisovateľ, zväzok edície SPKK, 1984.
