Svet Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu (IV): Vyvážanie revolúcie
OBSAH
1. Vyvážanie revolúcie do Ázie
a. Kórejská vojna
b. Vietnamská vojna
c. Červení Khméri
d. Vzostup a pád infiltrácie ČKS v juhovýchodnej Ázii
2. Vyvážanie revolúcie do Latinskej Ameriky a Afriky
a. Latinská Amerika
b. Afrika
3. Socializmus vo východnej Európe
a. Sovietska represia ľudových hnutí vo východnej Európe
b. Albánsko a Čína
4. Komunizmus po studenej vojne
Úvod
Kult komunizmu sa po celom svete šíri prostredníctvom násilia a klamstiev. Hoci komunistické superveľmoci, ako je Sovietsky zväz alebo Čína, používali vojenskú silu na to, aby vnútili svoj politický systém slabším krajinám, netreba zabúdať, že násilné dobývanie sveta komunistickým režimom bolo podporované – a do značnej miery umožnené – práve efektívnym využívaním propagandy. Čínska komunistická strana (ČKS) v posledných rokoch pokračovala v tejto stratégii a vlievala miliardy do svojho programu Veľkej vonkajšej propagandy.
Táto kapitola predstavuje prehľad o tom, ako komunistické režimy na východe, najmä Čínska ľudová republika (ČĽR), šírili svoju ideológiu a vplyv v Ázii, Afrike, Južnej Amerike a východnej Európe, najmä počas studenej vojny.
1. Vyvážanie revolúcie do Ázie
Čínske komunistické hnutie vďačí za svoj úspech Sovietskemu zväzu. V roku 1919 založil boľševický režim Tretiu internacionálu (tzv. Kominternu), ktorá mala slúžiť ako prostriedok na rozšírenie revolúcie do celého sveta. V apríli 1920 vycestoval do Číny jej zástupca Grigorij Vojtinskij, a krátko na to bol v Šanghaji založený úrad, ktorý mal za úlohu zriadiť Čínsku komunistickú stranu. Počas niekoľkých rokov bola ČKS úplne závislá od financovania zo strany Sovietskeho zväzu a slúžila ako orgán Sovietskeho komunistického režimu. Počas nasledujúcich troch desaťročí ČKS pokračovala v presadzovaní sovietskych záujmov v Číne.
Víťazstvo ČKS v Číne nepriamo súviselo s ľavicovým vplyvom v Spojených štátoch. Americkí úradníci na ministerstve zahraničných vecí a v iných inštitúciách, ktorí sympatizovali s čínskymi komunistami, ovplyvňovali Washington vo vnímaní politickej situácie v Číne počas druhej svetovej vojny a po nej. Ich vplyv viedol k tomu, že USA prerušilo pomoc Čankajškovej nacionalistickej vláde, zatiaľ čo Sovietsky zväz posilnil podporu ČKS.
Prezident USA Harry Truman sa po druhej svetovej vojne rozhodol stiahnuť z Ázie. V roku 1948 sa americké jednotky začali sťahovať aj z Južnej Kórey a 5. januára 1950 Truman oznámil, že Spojené štáty nebudú zasahovať do záležitostí v Taiwanskom prielive. To zahŕňalo aj zastavenie vojenskej pomoci – dokonca aj v prípade vojny – nacionalistickej Číne, ktorá sa v tom čase stiahla na ostrov Taiwan a čelila invázii komunistov z pevninskej Číny. Americký minister zahraničných vecí Dean Acheson potvrdil Trumanovu politiku a uviedol, že Kórejský polostrov leží mimo „obranného pásma“ Spojených štátov. Táto nezásahova politika poskytla komunistickej strane príležitosť na rozšírenie svojho vplyvu v celej Ázii a skončila až po tom, ako OSN v júni 1950 odhlasovala obranu Južnej Kórey po jej napadnutí Severnou Kóreou.
Čínska komunistická strana spravila z vyvážania revolúcie základ svojej zahraničnej politiky. Okrem výcviku partizánskych jednotiek v rôznych krajinách, poskytovania výzbroje a vysielania jednotiek, ktoré mali bojovať proti legitímnym vládam, poskytovala tiež významné finančné prostriedky na podporu rozličných ľavicových povstaní. V roku 1973, uprostred kultúrnej revolúcie, poskytla ČKS zahraničnú pomoc na tieto účely vo výške takmer 7 % štátneho rozpočtu.
Extravagantný projekt ČKS vyvážania revolúcie bol zaplatený majetkom – a často životmi – čínskych ľudí.
Podľa čínskeho učenca Čchien Ja-pchinga, ktorý mal prístup k dôverným dokumentom vydaným ministerstvom zahraničia, „poslala Čínska komunistická strana v roku 1960 desaťtisíc ton ryže Guinei a pätnásť tisíc ton obilia Albánsku. Od roku 1950 do konca roka 1964 predstavovali celkové výdavky na zahraničnú pomoc 10,8 miliardy jüanov, pričom väčšina výdavkov bola poskytnutá v dobe veľkého čínskeho hladomoru.“ Keď v rokoch 1958 až 1962 zomrelo počas hladomoru niekoľko desiatok miliónov Číňanov, zahraničná pomoc predstavovala sumu 2,36 miliardy jüanov. Keby sa tieto prostriedky použili na zakúpenie jedla, mohlo byť nespočítateľné množstvo Číňanov zachránených pred hladomorom.
a) Kórejská vojna
Komunistické strany sa usilujú o získanie svetovej nadvlády, pričom využívajú vodcov bažiacich po moci, ako boli Jozef Stalin, Mao Ce-tung, Kim Ir-sen a Ho Či Min, aby svojej diabolskej ideológii podriadili ďalšie územia a ešte viac ľudí.
Dňa 25. júna 1950 zaútočila Severná Kórea po dôkladnom plánovaní na Južnú Kóreu. Soul padol v priebehu troch dní, a po vyše mesiaci vojny bol takmer celý Kórejský polostrov pod okupáciou Severu. V marci 1950, ešte skôr než vypukla vojna, Mao nazhromaždil pozdĺž čínsko-kórejskej hranice veľké množstvo jednotiek pripravených na boj. Keď sily OSN prenikli hlboko na severokórejské územie, ČKS vyslala do akcie Ľudovú dobrovoľnícku armádu, a zachránila tak komunistický režim Kim Ir-Sena pred úplným zničením. Vojna trvala tri roky a vyžiadala si milióny životov na oboch stranách. Komunistická Čína zaznamenala približne milión mŕtvych.
Okrem záchrany Kimovho režimu mala ČKS aj ďalší motív na účasť v konflikte: Počas čínskej občianskej vojny zbehlo 1,7 milióna vojakov z radov Kuomintangu (čínskych nacionalistov) do radov ČKS. Kórejská vojna poskytla vhodnú príležitosť zbaviť sa týchto politicky nespoľahlivých jednotiek.
Kým čínska a sovietska komunistická strana súperili o nadvládu nad Severnou Kóreou, Sever profitoval z oboch strán. Napríklad, keď v roku 1966 Kim Ir-sen navštívil Čínu, sledoval práve prebiehajúce práce na výstavbe pekinského metra. Požiadal Maa, aby sa identické metro vybudovalo aj v Pchjongjangu – a to zadarmo. Mao okamžite rozhodol o prerušení prác na výstavbe v Pekingu a vyslal do Pchjongjangu personál aj s vybavením vrátane dvoch divízií železničných jednotiek Ľudovej oslobodeneckej armády a mnohých konštruktérov, v celkovom počte niekoľko desiatok tisíc ľudí. Severná Kórea neminula na výstavbu ani halier a dokonca na ňu nepoužila ani svojich ľudí. Namiesto toho ešte vyžadovala, aby ČKS zaručila bezpečnosť metra v čase vojny. Nakoniec sa metro v Pchjongjangu s priemernou hĺbkou 90 metrov a maximálnou hĺbkou 150 metrov stalo svojho času jedným z najhlbších na svete. Po dokončení stavby oznámil Kim Ir-sen verejnosti, že metro bolo naprojektované a postavené Kórejčanmi. Navyše, Kim neraz obišiel Peking a pre peniaze a materiál si chodil priamo do Sovietskeho zväzu. Po skončení kórejskej vojny ČKS úmyselne zanechala v Severnej Kórei niekoľko svojich zástupcov odborov, ktorých úlohou bolo udržiavať medzi Severom a ČĽR úzke vzťahy. Avšak namiesto toho tí, ktorí boli priateľskí voči ČKS, boli v rámci Kimových čistiek buď zabití, alebo uväznení, a tak ČĽR prehrala na všetkých frontoch.
Severná Kórea je stelesnením hrôz komunizmu, ktorý bol nanútený zvonku. Kimov režim je jedným z najbrutálnejších a najrepresívnejších režimov na zemi a severokórejský ľud žije v obrovskej chudobe.
Po páde Sovietskeho zväzu ČKS radikálne obmedzila svoju pomoc Severnej Kórei. V 90. rokoch 20. storočia zažili Severokórejčania ničivý hladomor. Mimovládna organizácia Združenie severokórejských utečencov v roku 2007 uviedla, že počas prvých 60-tich rokov komunistickej vlády dynastie Kimovcov zomrelo na hlad a súvisiace choroby najmenej 3,5 milióna Severokórejčanov.
b) Vietnamská vojna
Ešte pred vietnamskou vojnou pomáhala ČKS Komunistickej strane Vietnamu v boji proti francúzskej koloniálnej vláde. V roku 1954 Francúzi utrpeli veľkú porážku v Dien Bien Phu, čo vyústilo do Ženevskej konferencie a do konfrontácie medzi Severným a Južným Vietnamom. Po ústupe Francúzska z Indočíny, Severný Vietnam napadol Južný Vietnam skrz Ho Či Minovu cestu cez Laos a Kambodžu. V rokoch 1964 až 1973 sa Spojené štáty zúčastňovali na konflikte v snahe obmedziť šírenie komunizmu smerom na juh. V tom čase išlo o najväčší konflikt na jednom území po druhej svetovej vojne.
Už v roku 1950 vyslal Mao svojich „poradcov“ do Vietnamskej komunistickej strany. Najvyšším predstaviteľom poradenskej skupiny bol Wej Kuo-čching, generál Ľudovej oslobodeneckej armády. Poradenská skupina pre pozemkovú reformu vyslaná Čínskou komunistickou stranou zadržala a popravila vo Vietname niekoľko desiatok tisíc statkárov a „bohatých roľníkov“, čo viedlo k hladomoru a nepokojom roľníkov na severe. ČKS pomohla Komunistickej strane Vietnamu potlačiť povstanie a spustiť nápravné ideologické hnutia strany a armády, podobné nápravnému hnutiu v Jen-nane v rokoch 1942 – 1944. Mao vo veľkej miere pomáhal Vietnamu, zatiaľ čo v Číne umieralo niekoľko desiatok miliónov ľudí od hladu. Urobil to preto, aby konkuroval Sovietom v boji o vplyv vo Vietname, a tiež aby posilnil svoju autoritu v rámci ČKS.
Podpredseda ČKS Liou Šao-čchi v roku 1962 ukončil Maovu katastrofálnu politiku Veľkého skoku vpred na Sedemtisícovom ľudovom zhromaždení, a zároveň začal prípravy na obnovu ekonomiky. To by Maa prakticky odstavilo, a tak v snahe udržať si moc, tlačil na zvýšenie angažovanosti Číny vo vietnamskej vojne. Liou, ktorý nemal nad Ľudovou oslobodeneckou armádou žiadnu kontrolu, bol so svojím plánom na obnovu ekonomiky zatlačený do úzadia.
V roku 1963 vyslal Mao do Vietnamu najprv Luo Žuej-čchinga, a následne generála Lin Piaa. Liou Šao-čchi sľúbil Ho Či Minovi, že Čínska komunistická strana ponesie náklady súvisiace s vietnamskou vojnou, so slovami: „V prípade vojny môžete Čínu považovať za svoj domáci front.“ ČKS tento sľub splnila. Do roku 1975 dosiahla celková pomoc ČKS Vietnamu 20 miliárd dolárov a do Severného Vietnamu bolo vyslaných státisíce čínskych vojakov, ktorí slúžili v rôznych bojových a podporných úlohách.
Je iróniou, že pomoc, ktorú Komunistická strana Vietnamu požadovala od ČKS, sa neskôr stala bodom politického rozkolu medzi ČĽR a Severným Vietnamom. Aby ČKS udržala boj Severného Vietnamu proti Spojeným štátom, neustále im dodávala zbrane a iný vojnový materiál. Medzitým Vietnamská komunistická strana dúfala, že sa im podarí rýchlejšie ukončiť vojnu a v roku 1969 sa pripojila k parížskym mierovým rokovaniam pod vedením USA. Z týchto rokovaní bola Čína vylúčená, čo znamenalo, že Vietnamská komunistická strana išla proti záujmu ČKS udržať USA zaneprázdnené Vietnamom.
V roku 1970, po pokuse o útek a následnej smrti popredného vojenského vodcu ČKS Lin Piaoa, potreboval Mao naliehavo opäť posilniť svoju politickú autoritu. Okrem toho, čínsko-sovietske vzťahy po sérii vojenských stretov medzi oboma mocnosťami v roku 1969 na rieke Ussuri, výrazne ochladli. Mao, v snahe čeliť sovietskej hrozbe, spolupracoval so Spojenými štátmi a pozval amerického prezidenta Richarda Nixona na návštevu Číny.
Aby Spojené štáty vyšli v ústrety domácemu protivojnovému hnutiu (ktoré bolo v skutočnosti iniciované komunistami), stiahli v roku 1973 svoje jednotky z Vietnamu. 30. apríla 1975 obsadil Severný Vietnam Saigon a prevzal tak kontrolu nad Južným Vietnamom. Na príkaz ČKS spustila Komunistická strana Vietnamu kontrarevolučné čistky podobné kampaniam čínskych komunistov. Viac ako dva milióny obyvateľov Južného Vietnamu riskovalo svoj život, aby utiekli z krajiny. Stali sa tak najväčšou utečeneckou skupinou z Ázie počas studenej vojny.
c) Červení Khméri
Po zjednotení krajiny a podpísaní mierovej dohody s Washingtonom sa Vietnam dištancoval od vplyvu Pekingu a nadviazal pevnejšie vzťahy so Sovietskym zväzom. Táto situácia bola pre Maa nepríjemná, a tak sa rozhodol, že na Vietnam zatlačí pomocou kambodžského režimu Červených Khmérov, ktorý bol naklonený ČKS, ale mal spory s Vietnamom.
V roku 1955 začala Čínska komunistická strana podporovať Komunistickú stranu Kambodže (všeobecne známu ako Červení Khméri), pričom Vodcovia Khmérov absolvovali výcvik v Číne. V roku 1963 sa s Maovým súhlasom dostal k moci Pol Pot ako vodca Červených Khmérov. Len v roku 1970 poskytla ČKS Červeným Khmérom dostatok zbraní na vyzbrojenie tridsiatich tisícok ľudí. Kambodža, destabilizovaná vojnou vo Vietname, padla v roku 1975 do rúk Červených Khmérov.
Pol Potova vláda bola extrémne brutálna. Zrušil menu, nariadil všetkým obyvateľom miest, aby sa pripojili k oddielom nútených prác na vidieku, a nechal zavraždiť intelektuálov, aby zbavil krajinu „západného“ vplyvu. Počas približne troch rokov viac ako štvrtina kambodžskej populácie zahynula hladom alebo bola zavraždená na neslávne známych „vražedných poliach“. Červení Khméri sa neuspokojili len s terorizovaním svojich vlastných občanov, ale opakovane vysielali jednotky cez hranice do južného Vietnamu a dopustili sa viacerých masakrov vo vietnamských pohraničných dedinách. Vietnam s podporou Sovietov napadol Kambodžu v decembri 1978. Po troch rokoch života v pekle kambodžskí obyvatelia privítali vietnamskú armádu. Už po mesiaci trvajúcich bojov boli Červení Khméri vyhnaní z hlavného mesta Phnom Penhu a boli prinútení utiecť do hôr, kde bojovali ako partizáni. Vietnamská represívna vojna proti Khmérom rozzúrila vtedajšieho čínskeho vodcu Deng Xiaopinga. Začiatkom roka 1979 nariadil Deng Xiaoping Čínskej ľudovej oslobodeneckej armáde, aby zahájila „protiútok“ proti Vietnamu, čo malo za následok tri týždne trvajúcu vojnu, o ktorej mnohí historici tvrdia, že ju Vietnam definitívne vyhral. ČKS opakovane uskutočňovala útoky na Vietnam počas celého obdobia osemdesiatych rokov.
Pol Potovo nevypočítateľné správanie viedlo k rozporom v radoch Červených Khmérov a v roku 1997 bol zatknutý khmérskym veliteľom Ta Mokom. Vo verejnom súdnom procese bol odsúdený na doživotný trest odňatia slobody. O rok neskôr zomrel na zlyhanie srdca. V roku 2014, napriek opakovaným pokusom ČKS o zasahovanie do procesu, odsúdil mimoriadny súd v Kambodži dvoch vodcov Khmérov, Khieu Samphan a Nuon Chea, na doživotie.
d) Vzostup a pád infiltrácie ČKS v juhovýchodnej Ázii
Okrem svojich aktivít v bývalých francúzskych kolóniách Indočíny, vynakladala ČKS veľké úsilie na pomoc komunistickým povstaniam v celej juhovýchodnej Ázii. Tieto komunistické hnutia boli obzvlášť aktívne v 50. a 60. rokoch 20. storočia, pričom následne boli miestnymi vládami porazené alebo zatlačené do úzadia.
Vyvážanie revolúcie ČKS malo bolestivý dopad aj na čínsku populáciu mimo pevninskej Číny. Vypuklo mnoho protičínskych incidentov, v ktorých bolo zavraždených tisíce Číňanov žijúcich v zahraničí a boli im obmedzené práva na podnikanie a vzdelanie.
Typickým príkladom je Indonézia. V rokoch 1950 až 1960 poskytovala ČKS významnú finančnú aj vojenskú pomoc Komunistickej strane Indonézie (Partai Komunis Indonesia, PKI). PKI bola v tom čase najväčšou politickou skupinou, ktorá mala do roku 1965 tri milióny priamych členov. Ak k tomu prirátame jej pridružené organizácie a pobočky, celkový počet jej členov dosiahol dvadsaťdva miliónov, pričom boli rozmiestnení naprieč indonézskou vládou a celou spoločnosťou vrátane veľkého počtu členov, ktorí mali úzke väzby s prezidentom Sukarnom.
Mao v tom čase kritizoval Sovietsky zväz za podporovanie „revizionistov“, t. j. odklonu od prísnej marxistickej doktríny, a dôrazne nabádal PKI, aby sa vydala cestou násilnej revolúcie. D. N. Aidit, vodca PKI, bol Maov obdivovateľ a pripravoval sa uskutočniť vojenský puč. Tento vojenský prevrat potlačil 30. septembra 1965 vojenský vodca Suharto, prerušil vzťahy s Čínou a zbavil sa mnohých členov PKI. Dôvodom čistky straníkov bol výrok premiéra ČĽR Čou En-laja, keď počas jedného z medzinárodných zjazdov komunistických krajín prisľúbil Sovietskemu zväzu a zástupcom ďalších komunistických krajín: „V krajinách juhovýchodnej Ázie je veľa zahraničných Číňanov. Čínska vláda môže prostredníctvom týchto Číňanov realizovať vyvážanie komunizmu a dosiahnuť, aby juhovýchodná Ázia za noc zmenila farbu.“ V reakcii na pokusy ČKS podnietiť miestnu revolúciu sa v Indonézii začali rozbiehať rozsiahle protičínske hnutia.
Podobne to bolo aj s protičínskym hnutím v Barme (známej aj ako Mjanmarsko). V roku 1967, krátko po začiatku kultúrnej revolúcie, začal čínsky konzulát v Barme, ako aj miestna pobočka tlačovej agentúry Sin-chua, so silnou propagáciou kultúrnej revolúcie medzi tamojšími Číňanmi. Vyzývali študentov, aby nosili Maove odznaky, študovali jeho Červenú knižku a postavili sa Barmskej vláde. Vojenská chunta pod vedením generála Ne Wina vydala príkaz, aby bolo nosenie odznakov s Maovým vyobrazením a študovanie Maových textov postavené mimo zákon. Taktiež zatvorili miestne čínske školy. V júni 1967 sa v hlavnom meste Rangún rozpútali protičínske nepokoje, pri ktorých bolo niekoľko desiatok Číňanov ubitých na smrť a stovky zranených.
V júli 1967 vyzývali oficiálne médiá ČKS k „pevnej podpore barmského ľudu vedeného Komunistickou stranou Barmy, aby začal ozbrojený konflikt a vzburu proti vláde Ne Wina.“ Čoskoro na to vyslala ČKS vojenský poradenský tím na pomoc Komunistickej strane Barmy, ktorú barmské vládne vojská vytlačili do lesa. 1. Januára 1968 zaútočilo na Barmu z čínskej provincie Jün-nan veľké množstvo čínskych Červených gárd a jednotiek Barmskej komunistickej strany, ktoré porazili barmské vládne vojská a prevzali kontrolu nad kokangským regiónom.
V období kultúrnej revolúcie sa ČKS pokúšala o vyvážanie revolúcie, vrátane propagácie násilia a poskytovania vojenského výcviku, munície a financií. Keď sa strana prestala o vyvážanie revolúcie pokúšať, komunistické strany sa v rozličných krajinách rozpadli a neboli schopné obnovy.
V roku 1961 sa Komunistická strana Malajzie (KSM) rozhodla upustiť od ozbrojeného konfliktu, a namiesto toho sa snažila získať politickú moc prostredníctvom legálnych volieb. Teng Siao-pching si zavolal vodcu KSM, China Penga, a ďalších do Pekingu, kde ich žiadal, aby pokračovali vo svojom úsilí o násilné povstanie, pretože v tom čase ČKS verila, že príliv revolúcií koncentrovaných okolo vietnamského bojiska čoskoro zasiahne celú juhovýchodnú Áziu. KSM pokračovala v ozbrojenom boji a pokúšala sa o revolúciu počas ďalších 20 rokov. ČKS naďalej financovala KSM a umožnila jej zaobstarať si zbrane na čiernom trhu v Thajsku. V januári 1969 založila v provincii Chu-nan, konkrétne v meste I-jang, rozhlasovú stanicu Malajský zvuk revolúcie, ktorá vysielala v malajčine, čínštine, tamilčine, angličtine a v ďalších jazykoch.
Okrem vyššie spomínaných krajín sa ČKS pokúšala vyviesť revolúciu aj na Filipíny, do Nepálu, Indie, Srí Lanky, Japonska a ďalších krajín. V niektorých prípadoch poskytovala vojenský výcvik a v iných šírila propagandu. Niektoré z týchto komunistických organizácií sa neskôr stali medzinárodne známymi teroristickými skupinami. Napríklad japonská Červená armáda, založená v roku 1971, mala korene v radikálnom hnutí zo 60. rokov a neslávne sa preslávila svojou revolučnou propagandou násilia a boja proti monarchii. Bola zodpovedná za množstvo teroristických útokov vrátane niekoľkých únosov lietadiel a masakru na letisku Lod.
Koncom 70. rokov, po skončení kultúrnej revolúcie, ČKS obmedzila svoju podporu komunistickým hnutiam v juhovýchodnej Ázii. Počas stretnutí singapurského premiéra Lee Kuan Yewa s Teng Siao-pchingom, Lee požadoval, aby Teng zastavil rozhlasové vysielanie Komunistickej strany Malajzie a Komunistickej strany Indonézie. V tej dobe bola ČĽR obklopená nepriateľmi a bola izolovaná, pričom Teng sa práve ujal moci, a tak potreboval medzinárodnú podporu, takže s Leeovou žiadosťou súhlasil. Teng sa stretol s vodcom KSM Chin Pengom a stanovil dátum ukončenia vysielania agitujúceho za komunistickú revolúciu.
2. Vyvážanie revolúcie do Latinskej Ameriky a Afriky
Sovietsky zväz aj ČĽR viedli rozsiahle kampane na podporu komunistických hnutí na Blízkom východe, v južnej Ázii, Afrike a Latinskej Amerike. Koncom 60. rokov sa Sovietsky zväz ocitol pod tlakom politiky obmedzovania zo strany Spojených štátov a NATO a prijal novú ideologickú líniu zvoľňovania. Táto politika vyzývala na mierové spolužitie so západnými kapitalistickými krajinami, čo viedlo Sovietsky zväz k zníženiu podpory revolučných hnutí tretieho sveta. ČKS, ktorá kázala globálnu revolúciu, obvinila Sovietov z „revizionizmu“. Začiatkom 60. rokov navrhol podobnú politiku aj minister oddelenia medzinárodných vzťahov a bývalý veľvyslanec ČĽR v Sovietskom zväze Wang Ťia-siang, ktorú však Mao kritizoval za príliš priateľskú voči imperialistom, revizionistom a reakcionárom a označil ju za nedostatočne podporujúcu svetové revolučné hnutie.
Počas kultúrnej revolúcie ČKS často používala slogan: „Proletariát sa môže oslobodiť iba oslobodením celého ľudstva.“ V roku 1965 vtedajší minister národnej obrany Lin Piao vo svojom článku „Nech žije víťazstvo ľudovej vojny!“ tvrdil, že príliv svetovej revolúcie je bezprostredne blízko. Nasledujúc Maovu teóriu „obkľúčenia miest smerom od vidieckych oblastí“ (takto sa ČKS chopila moci v Číne), prirovnal Lin Severnú Ameriku a západnú Európu k mestám a Áziu, Afriku a Latinskú Ameriku k vidieckym oblastiam. Vyvážanie revolúcie do Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky sa teda stalo pre čínsku komunistickú stranu dôležitým politickým a ideologickým cieľom, keďže by sa tým položili základy na dobytie Západu. Preto okrem vyvážania revolúcie do Ázie súperila ČKS pod vedením Mao Ce-tunga so Sovietskym zväzom o vplyv v Afrike a Latinskej Amerike.
a) Latinská Amerika
Profesor Čcheng Jing-chung z Univerzity v Delaware je autorom článku „Vyvážanie revolúcie do sveta: Výskumná analýza vplyvu kultúrnej revolúcie v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike“, v ktorom uvádza:
V polovici 60. rokov založili maoistickí komunisti v Latinskej Amerike svoje organizácie v Brazílii, Peru, Bolívii, Kolumbii, Čile, Venezuele a Ekvádore. Hlavnými členmi boli mladí ľudia a študenti. S podporou Číny založili maoisti v roku 1967 v Latinskej Amerike dve partizánske skupiny: Ľudovú oslobodeneckú armádu Kolumbie, zahŕňajúcu ženskú družinu s názvom Jednotka María Cano, ktorá bola napodobeninou Červenej detašovanej jednotky žien. Druhou boli Bolivijskí partizáni Ñancahuazov čiže Národná oslobodenecká armáda Bolívie. V tom istom období spustili ozbrojené násilné akcie aj niektorí komunisti vo Venezuele.
Navyše, vodca Komunistickej strany Peru, Abimael Guzmán, absolvoval koncom 60. rokov výcvik v Pekingu. Okrem štúdia výbušnín a strelných zbraní bolo najdôležitejšie, aby mal správne pochopenie myšlienok Mao Ce-tunga, a to najmä myšlienky o „premene ducha na hmotu“ a o tom, že pri uplatnení správneho postupu možno prejsť od „nedostatku kádrov k ich získaniu“ a od „nedostatku zbraní až k ich získaniu“.
Guzmán bol vodcom Komunistickej strany Peru (tiež známej ako Žiarivá cesta), ktorá bola vládou USA, Japonska, Kanady, EÚ a Peru označená za teroristickú organizáciu.
Kuba bola prvou krajinou Latinskej Ameriky, ktorá nadviazala diplomatické vzťahy s ČKS. Aby si ČKS získala Kubu, a zároveň aby mohla súperiť so Sovietskym zväzom o vedúce postavenie v medzinárodnom komunistickom hnutí, poskytla Che Guevarovi pri jeho návšteve Číny v novembri 1960 pôžičku vo výške 60 miliónov dolárov. Bolo to v čase, keď čínsky ľud umieral od hladu v dôsledku kampane Veľký skok vpred. Čou En-laj zároveň Guevarovi povedal, že sa môžu dohodnúť na upustení od splatenia pôžičky. Neskôr, keď sa Fidel Castro po rozpade čínsko-sovietskych vzťahov začal prikláňať k Sovietskemu zväzu, ČKS prostredníctvom veľvyslanectva v Havane rozoslala kubánskym úradníkom a civilistom veľké množstvo propagandistických brožúr v snahe podnietiť prevrat proti Castrovmu režimu.
V roku 1972, keď Mexiko a ČKS nadviazali diplomatické vzťahy, sa stal prvým čínskym veľvyslancom v Mexiku Siung Siang-chuej, agent spravodajskej služby ČKS. Siung bol poverený zhromažďovať spravodajské informácie (vrátane informácií o Spojených štátoch) a zasahovať do mexickej vlády. Len týždeň predtým, než Siung Siang-chuej nastúpil do úradu, oznámilo Mexiko zatknutie skupiny „partizánov vycvičených v Číne“. Mexický prezident Luis Echeverría bol mimoriadne rozhorčený, pretože pri nadväzovaní diplomatických vzťahov s Čínou musel čeliť tvrdej opozícii zo strany Mexika ako aj Spojených štátov. Siung navrhol Čou En-laj-ovi, aby zmiernil incident tým, že pozve Echeverría na návštevu Číny. Echeverría pozvanie prijal a navyše od ČKS vyžadoval, aby Mexiku poskytla obchodné výhody, s čím ČKS súhlasila.
b) Afrika
Čcheng Jing-chung v článku „Vyvážanie revolúcie do sveta“ taktiež opisuje, ako ČKS ovplyvnila nezávislosť afrických krajín a akou cestou sa tieto krajiny vydali po získaní nezávislosti:
Podľa správ západných médií sa niektorí členovia africkej revolučnej mládeže z Alžírska, Angoly, Mozambiku, Guiney, Kamerunu a Konga zúčastnili v prvej polovici 60. rokov školenia v Harbine, Nan-ťingu a ďalších čínskych mestách. Člen Africkej národnej únie Zimbabwe (ZANU) opísal svoj jednoročný výcvik, ktorý absolvoval v Šanghaji. Okrem vojenského výcviku išlo predovšetkým o politické štúdie o tom, ako zmobilizovať obyvateľov vidieka a začať partizánsku vojnu s cieľom rozpútania ľudovej vojny.
Pomoc v Tanzánii a Zambii bola v šesťdesiatych rokoch minulého storočia jedným z najväčších zahraničných revolučných projektov ČKS na tomto kontinente.
Strana poslala veľkú skupinu expertov z odboru textilného priemyslu v Šanghaji, aby vybudovali textilnú továreň v Tanzánii. Vedúci skupiny vkladal do tohto pomocného projektu silný ideologický podtón. Po príchode na stavenisko vyvesil čínsku červenú vlajku ČĽR, postavil sochu Mao Ce-tunga a dosku s Maovými citátmi, púšťal hudbu z obdobia kultúrnej revolúcie a prednášal Maove citáty. Stavenisko textilnej továrne sa stalo vzorom kultúrnej revolúcie v zámorí. Okrem toho zorganizoval propagandistický tím na podporu Mao Ce-tungovej ideológie a aktívne rozširoval povstalecké názory medzi miestnymi robotníkmi. Tanzánske štátne orgány boli rozhorčené pokusmi ČKS podnietiť miestnu revolúciu.
Následne sa Mao rozhodol vybudovať železnicu na trase Tanzánia – Zambia, ktorá by zároveň prepojila východnú, strednú a južnú Afriku. Práce prebiehali v rokoch 1970 až 1976, pričom Čína vyslala päťdesiattisíc robotníkov a vynaložila takmer desať miliárd jüanov na výstavbu 320 železničných mostov a 22 tunelov. Ekvivalentné náklady na výstavbu takejto železnice by sa dnes pohybovali v stovkách miliárd čínskych jüanov alebo v desiatkach miliárd amerických dolárov. V dôsledku zlého riadenia a korupcie v Tanzánii aj v Zambii však železnica nikdy nebola zisková a jej prevádzkovanie je naďalej závislé od čínskej pomoci.
3. Socializmus vo východnej Európe
Po porážke nacistov v druhej svetovej vojne obsadil Sovietsky zväz východné Nemecko podľa dohody o rozdelení moci stanovenej na Jaltskej konferencii. Moskva zaviedla komunistické režimy vo všetkých východoeurópskych krajinách podliehajúcich jej kontrole a vytvorila vojenskú alianciu Varšavskej zmluvy.
Ako pokračovala studená vojna, Sovietsky zväz sa snažil udržať si dominantné postavenie nad svojimi satelitnými štátmi. Po rozpade čínsko-sovietskeho spojenectva si ČĽR začala podmaňovať východoeurópske režimy, najmä balkánsky štát Albánsko.
a) Sovietska represia ľudových hnutí vo východnej Európe
Vo februári 1956 sovietsky vodca Nikita Chruščov verejne odsúdil Stalina v tajnom prejave na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, čím zahájil etapu čiastočnej politickej liberalizácie. Uvoľnená atmosféra viedla k povstaniam vo východnej Európe, najprv v Poľsku, a následne v Maďarsku.
V Poľsku sa v marci 1956, po smrti diktátora Bolesława Bieruta, začali jeho nástupcovia snažiť o reformu a odklon od stalinistického dedičstva. V júni vstúpilo do štrajku desaťtisíce robotníkov v Poznani. Po brutálnom potlačení demonštrantov podniklo vedenie strany, uvedomujúc si nárast nacionalistických nálad, určité kroky na upokojenie ľudu. Za vodcu strany bol zvolený Władysław Gomułka, ktorý sa tvrdo staval voči Sovietskemu zväzu a bol ochotný postaviť sa proti Chruščovovi.
V októbri 1956 sa uskutočnil pokus o revolúciu v Maďarsku, ktorý spustila skupina študentov, keď spísali zoznam šestnástich požiadaviek vrátane stiahnutia sovietskych vojsk. Dňa 23. októbra demonštranti zvrhli bronzovú sochu Stalina a ponechali na mieste iba jeho topánky, do ktorých dav umiestnil maďarské vlajky. Odhaduje sa, že ulice zaplnilo dvestotisíc demonštrantov. Sovietske tanky a vojenské jednotky spustili paľbu do davu, pričom zabili mnoho neozbrojených demonštrantov.
Sovietsky zväz si pôvodne želal spolupracovať s novovzniknutou opozičnou stranou a vymenoval Imre Nagya za predsedu vlády a predsedu Rady ministrov. Po tom, ako sa Nagy dostal k moci, odstúpil od Varšavskej zmluvy a presadzoval liberalizáciu. V reakcii na to, Sovieti 4. novembra vyslali tanky a 60 000 vojakov, aby potlačili hnutie za nezávislosť, pričom zabili niekoľko tisíc ľudí. Nagy bol zajatý a nakoniec popravený spolu so stovkami jeho priaznivcov. Státisíce Maďarov utieklo na Západ.
Po maďarskom povstaní nasledovala v roku 1968 československá pražská jar. Po Chruščovovom príhovore v roku 1956 začala Komunistická strana Československa (KSČ) pomaly zvoľňovať obmedzenia a počas niekoľkých nasledujúcich rokov vznikala relatívne nezávislá občianska spoločnosť. Jednou z popredných osobností tej doby bol Václav Havel, ktorý sa neskôr, v roku 1993, stal prvým prezidentom dnešnej Českej republiky.
Na pozadí týchto spoločenských zmien, 5. januára 1968 nastúpil do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ reformný politik Alexander Dubček, ktorý posilnil reformy a presadzoval slogan „socializmus s ľudskou tvárou“. Čoskoro na to začal Dubček vo veľkej miere rehabilitovať osoby, ktoré boli za Stalinovej éry nespravodlivo prenasledované. Disidenti boli prepustení, uvoľnila sa kontrola médií a podporovala sa akademická sloboda, občanom sa umožnilo cestovať do zahraničia a znížil sa dohľad nad cirkvou. Najdôležitejšie bolo, že KSČ umožnila obmedzenú vnútrostranícku demokraciu.
Sovietsky zväz, pamätajúc na maďarské povstanie z roku 1956, považoval tieto reformy za zradu socialistických princípov a obával sa, že ostatné krajiny budú Československo nasledovať. Od marca do augusta 1968 sa sovietski predstavitelia vrátane generálneho tajomníka ÚV KSSZ Brežneva zúčastnili na piatich stretnutiach s Dubčekom a snažili sa naňho vyvíjať nátlak, aby upustil od demokratických reforiem. Dubček požiadavky odmietol. V auguste toho istého roku Sovietsky zväz a ďalšie štáty Varšavskej zmluvy vtrhli do Československa so stovkami tisíc vojakov, čím krajinu zaskočili. Pražská jar bola potlačená a „socializmus s ľudskou tvárou“ sa skončil.
Sovietsky zväz sa spoliehal na svoju vojenskú silu, aby vo východnej Európe nastolil komunistickú vládu a udržal si nad touto oblasťou kontrolu. Aj tie najmenšie kroky smerom k liberalizácii viedli k povstaniam proti socialistickému systému. Koncom osemdesiatych rokov sa sovietske vedenie pustilo do politických a ekonomických reforiem, ktoré viedli k ukončeniu studenej vojny, pádu Berlínskeho múra a rozpadu všetkých komunistických režimov vo východnej Európe. Keďže Sovietsky zväz už nechcel pokračovať vo finančne nákladnej politike, ktorá bola nevyhnutná na udržanie jeho dominancie, obyvatelia Poľska, Rumunska, Bulharska, Československa a východného Nemecka povstali vo všeobecne pokojnom proteste proti miestnym režimom.
4. júna 1989, v deň masakru na Námestí nebeského pokoja v Číne, sa v Poľsku uskutočnilo prvé kolo slobodných demokratických volieb. Druhé kolo, ktoré sa konalo 18. júna, vylúčilo komunistov a ich koaličných partnerov z parlamentu.
V októbri 1989 zažilo niekoľko miest vo východnom Nemecku masové demonštrácie proti vládnucej Zjednotenej Socialistickej strane Nemecka (SED). Počas tohto mesiaca navštívil Berlín sovietsky vodca Michail Gorbačov a generálnemu tajomníkovi SED Erichovi Honeckerovi povedal, že reforma je jedinou cestou vpred.
Okamžite na to východné Nemecko uvoľnilo cestovné obmedzenia do Maďarska a Československa, ktoré na základe sovietskeho príkladu prechádzali vlastnou politickou liberalizáciou. To umožnilo obrovskému počtu ľudí utiecť cez Československo do západného Nemecka a berlínsky múr už ďalej nedokázal vzdorovať náporu utekajúcich občanov. 9. novembra 1989 sa SED vzdala kontroly nad hranicou medzi Východným a Západným Nemeckom. Desiatky tisíc obyvateľov Východného Nemecka odišlo do Západného Berlína a múr bol postupne rozobraný. Symbol komunistickej železnej opony, ktorý tam stál celé desaťročia, sa stal minulosťou.
b) Albánsko a Čína
ČKS vynaložila veľké úsilie na získanie vplyvu nad Albánskom, ktoré už od začiatku kritizovalo Moskvu a vystúpilo z Varšavskej zmluvy. Mao bol potešený prerušením vzťahov medzi Albánskom a Sovietskym zväzom, a tak spustil program poskytovania „pomoci“ Albánsku bez ohľadu na vynaložené náklady.
Spravodajská agentúra Sin-chua (Xinhua, Nová Čína) uviedla, že „v rokoch 1954 až 1978 poskytla Čína finančnú pomoc albánskej Strane práce až 75-krát. Celková suma predstavovala viac ako 10 miliárd čínskych jüanov.“ V tom čase malo Albánsko len okolo dvoch miliónov obyvateľov, čo znamenalo, že každý obyvateľ dostal čiastku zodpovedajúcu päťtisíc jüanom. Na druhej strane, priemerný ročný HDP na obyvateľa v Číne v tej dobe bol len dvesto jüanov. V tom období sa Čína zmietala v hladomore v dôsledku Veľkého skoku vpred, ako aj v hospodárskom kolapse spôsobenom Maovou kultúrnou revolúciou. Počas veľkého hladomoru využila Čína svoje extrémne nízke devízové rezervy na dovoz potravín. V roku 1962 albánsky veľvyslanec Reis Malile vycestoval do Číny, aby požiadal o poľnohospodársku pomoc. Čínska loď, ktorá prevážala pšenicu zakúpenú v Kanade a smerovala do Číny, na príkaz straníckeho podpredsedu Liou Šao-čchiho zmenila kurz a vyložila celý náklad v albánskom prístave.
Čína navyše pomohla Albánsku postaviť textilnú továreň, no keďže Albánsko nedisponovalo bavlnou, Čína musela využiť svoje devízové rezervy na nákup bavlny. Pri jednej príležitosti požiadal viceprezident Albánska Adil Carcano vtedajšieho čínskeho veľvyslanca v Albánsku Tí Piaa, aby zabezpečil výmenu hlavných zariadení v továrni na výrobu hnojív a požadoval, aby zariadenie pochádzalo z Talianska. Čína následne skutočne pre Albánsko zaistila nákup strojov z Talianska a nainštalovala ich. Albánsko považovalo všetku spomínanú pomoc zo strany ČKS za samozrejmosť a neraz ňou plytvalo. Obrovské množstvo ocele, strojových zariadení a presných prístrojov zaslaných z Číny bolo ponechaných vonku napospas poveternostným vplyvom. Albánski štátni úradníci si z toho nerobili ťažkú hlavu; boli presvedčení, že ak sa materiály a zariadenia pokazia alebo stratia, Čína im jednoducho poskytne ďalšie.
V roku 1974 požadovalo Albánsko od Číny pôžičku vo výške päť miliárd jüanov. Hoci sa Čína v dôsledku kultúrnej revolúcie nachádzala v stave takmer úplného hospodárskeho kolapsu, schválila pre nich pôžičku vo výške jednej miliardy jüanov. Albánske vedenie však bolo veľmi nespokojné s výškou pôžičky a začalo na svojom území protičínske hnutie sa sloganmi: „Nikdy neskloníme hlavu pred ekonomickým tlakom cudzej krajiny.“ Zároveň odmietlo vyhovieť požiadavkám ČĽR na dodávky ropy a asfaltu.
4. Komunizmus po studenej vojne
Po revolúciách v roku 1989 prešiel drastickými politickými zmenami aj samotný Sovietsky zväz. V auguste 1991 predstavitelia tvrdej línie z KSSZ, KGB a armády, ktorí považovali Gorbačovove reformy za zradu komunizmu, uskutočnili puč, uvrhli sovietskeho vodcu do domáceho väzenia a vyslali tanky, aby obsadili Moskvu. Prevrat však nemal podporu radových členov strany ani širokej verejnosti a sprisahanci boli zatknutí alebo spáchali samovraždu. Dňa 25. decembra 1991, keď v celej krajine silneli hnutia za nezávislosť, Gorbačov oznámil rozpad Sovietskeho zväzu na pätnásť nezávislých republík.
Zdalo sa, že koniec studenej vojny, rozpad sovietskeho bloku a zavedenie hospodárskych reforiem v Číne signalizujú koniec komunistickej hrozby pre slobodný svet a ľudstvo. V skutočnosti rozpory medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom odvrátili pozornosť ľudí od intríg samotnej ČKS, čo jej poskytlo desiatky rokov na posilnenie jej totalitného systému a podkopanie slobodného sveta.
Povojnové hnutie po druhej svetovej vojne a verejné súdne procesy s nacistickými vojnovými zločincami odhalili zlo fašistickej ideológie, čo sa odrazilo vo vedomí a vzdelávaní ľudí. Avšak na rozdiel od fašizmu, komunistické zločiny neboli doteraz plne zdokumentované a odsúdené. Rusko a mnoho ďalších bývalých sovietskych republík sa nikdy neočistilo od svojej sovietskej minulosti a ani nezrušilo svoj aparát tajnej polície. Bývalý agent KGB, ktorý bol neskôr veliteľom ruskej tajnej polície, sa teraz stal prezidentom krajiny. Komunistické ideológie a ich nasledovníci sú nielenže aktívni, ale rozširujú svoj vplyv aj na Západ a do celého sveta.
Antikomunistickí aktivisti na Západe – staršia generácia, ktorá má hlbšie pochopenie komunizmu – postupne vymierajú, a členovia novej generácie nemajú o komunizme dostatočné znalosti. Komunistické a ľavicové organizácie po celom svete boli schopné pokračovať vo svojich radikálnych alebo progresívnych hnutiach, ktoré boli zamerané na zvrhnutie a zničenie tradičných hodnôt a spoločenských štruktúr.
Prvý prezident Ruskej federácie, Boris Jeľcin, síce podnikol určité kroky na zbavenie sa sovietskej ideológie – nechal prepustiť bývalých sovietskych štátnych zamestnancov, strhnúť sochy Lenina a ďalších komunistických vodcov a obnoviť pravoslávne kresťanské kostoly zničené KSSZ – no tieto kroky sa ukázali ako značne povrchné pri očisťovaní krajiny od hlboko zakorenenej straníckej kultúry, ktorá bola ľuďom a inštitúciám vštepovaná takmer sedem desaťročí. Okrem toho politické nepokoje a hospodársky kolaps, ktoré nasledovali po rozpade Sovietskeho zväzu, vyvolávali nostalgiu nad minulosťou.
Oživenie všeobecnej podpory komunizmu v Rusku viedlo k vytvoreniu Komunistickej strany Ruskej federácie (KSRF). Tá sa stala hlavnou politickou stranou, kým ju nenahradila súčasná Putinova strana Jednotné Rusko.
V októbri 1993 – iba dva roky po tom, ako občania Moskvy vyšli do ulíc, aby požadovali nezávislosť a demokraciu – demonštrovalo na Červenom námestí desaťtisíce obyvateľov Moskvy, pričom vykrikovali mená Lenina a Stalina a mávali bývalými sovietskymi vlajkami. V nedávnych prieskumoch verejnej mienky, ako napríklad prieskum uskutočnený moskovskou televíziou RBK v roku 2015, sa mnohí respondenti (približne 60 percent v prieskume RBK) vyjadrili, že Sovietsky zväz by mal byť obnovený. V máji 2017 Komunistický zväz mládeže, ktorý bol založený ako pridružená organizácia KSSZ, usporiadal na moskovskom Červenom námestí pred Leninovou hrobkou slávnostnú prísahu mladých ľudí. Na zhromaždení predseda KSRF Gennadij Zjuganov vyhlásil, že do strany nedávno vstúpilo šesťdesiattisíc nových členov a že komunistická strana aj naďalej žije a rozširuje sa.
Duch komunizmu naďalej sužuje najväčšiu krajinu sveta. Len v samotnej Moskve sa nachádza viac ako osemdesiat Leninových pamätníkov. Leninova hrobka na Červenom námestí dodnes priťahuje turistov a Leninových nasledovníkov. Zločiny KGB neboli svetu nikdy úplne odhalené a ani odsúdené. V priebehu minulého storočia sa vo vládach väčšiny krajín zmenšil otvorený komunistický vplyv. V čase najväčšieho rozmachu komunistického hnutia počas studenej vojny otvorene vládli vo viac ako dvoch desiatkach krajín komunistické režimy. V súčasnosti zostali iba štyri: Čína, Vietnam, Kuba a Laos. Hoci vládnuca strana v Severnej Kórei na povrchu od marxizmu-leninizmu upustila, v skutočnosti stále ide o komunistický totalitný štát. Komunistické strany sú zaregistrované vo viac ako sto krajinách sveta.
V 80. rokoch 20. storočia fungovalo v Latinskej Amerike viac ako päťdesiat komunistických strán, pričom celkový počet ich členov predstavoval jeden milión (z toho približne polovica pripadala na Komunistickú stranu Kuby). V prvej polovici 80. rokov Spojené štáty a Sovietsky zväz ostro súperili v nepokojných oblastiach Latinskej Ameriky a Ázie. S rozpadom východnej Európy a Sovietskeho zväzu začali postupne ubúdať komunistické strany – akou bola napr. Komunistická strana Peru – ktoré sa zameriavali na presadzovanie svojej moci násilím.
Napriek tomu sa vo väčšine latinskoamerických krajín stále uplatňovali rôzne podoby socializmu. Ľavicové politické strany prevzali názvy ako Demokratická socialistická strana a Ľudová socialistická strana. Viaceré komunistické strany v Strednej Amerike odstránili zo svojich názvov slovo „komunistická strana“, ale naďalej propagovali komunistické a socialistické ideológie, čím sa vo svojej činnosti stali ešte podvodnejšími.
Z tridsiatichtroch nezávislých krajín Latinskej Ameriky a Karibiku má väčšina z nich komunistické strany, ktoré sú akceptované ako legitímne politické subjekty. Vo Venezuele, Čile, Uruguaji a v ďalších krajinách, komunistická strana a vládnuca strana často tvoria koaličnú vládu, zatiaľ čo v iných krajinách zohrávajú komunistické strany úlohu opozície.
Na Západe a v iných regiónoch po celom svete sa komunizmus neuchýlil k násilnej revolúcii, ako sa to udialo na Východe. Namiesto toho si zvolil skryté postupy, pričom stúpenci ľavicových ideológií prenikli takmer do všetkých oblastí spoločnosti. Za niekoľko desiatok rokov sa západným formám komunizmu podarilo rozvrátiť tradičnú spoločnosť a morálku, čím zničili kultúru, ktorú ľuďom odovzdali nebesá. V tomto zmysle si duch komunizmu získal kontrolu nad celým svetom.
