Nové tváre v Európskom parlamente (od ľavice k pravici)
Keď sa vo štvrtok (18. 7.) po prvýkrát zišiel Európsky parlament (EP), bolo v ňom opäť niekoľko nových tvárí. Niektoré z nich sú nováčikmi, iné sa rozišli so svojimi starými stranami. V niektorých prípadoch získali kreslá aj extrémistickí kandidáti.
Niektorí nováčikovia v EP zostávajú nezaradení
Jedna z nováčikov už spôsobila senzáciu: Antonella Sberna, poslankyňa EKR (Európski konzervatívci a reformisiti) zvolená do EP po prvýkrát, sa stala v utorok 16. júla jednou z podpredsedníčok Európskeho parlamentu. V druhom kole hlasovania získala potrebnú väčšinu 314 hlasov potom, ako jej v prvom kole chýbalo len dvanásť hlasov.
Napríklad traja členovia španielskej platformy Se Acabó La Fiesta (Párty sa skončila) sú v parlamente tiež noví. Ich lídrom je Alvise Pérez, ktorý je považovaný za „Telegramovú celebritu“. Jeho tamojší kanál má tisíce návštevníkov a na sociálnych sieťach je prítomný takmer výlučne on. Napriek fámam, že by sa mohol pripojiť k frakcii Európa suverénnych národov (ESN) vedenej AfD, Se Acabó La Fiesta zatiaľ zostáva nezaradené.
To isté platí aj pre cyperského blogera Fidiasa Panayiotoua, ktorý chce, aby jeho fanúšikovia hlasovali o tom, koho má podporiť. Internetová celebrita s viac ako 2 milliónmi odberateľov získala vo voľbách do EÚ na Cypre 19,3 %. A to napriek tomu, že Panayiotou tvrdí, že „nemá o politike ani poňatia“.
Hip-hoperka, kritička opatrení proti koronavírusom a kapitánka
Život Niny Carberryovej bol doteraz tiež apolitický. Bývalá profesionálna jazdkyňa a televízna celebrita kandidovala za konzervatívnu stranu Fine Gael v Írsku. Bulharský hip-hoper Hristo Pretov bude v budúcnosti sedieť v Európskom parlamente za liberálnu stranu Obnovme Erópu (RE). Predtým zastával kreslo v bulharskom Národnom zhromaždení ako člen strany Zmena pokračuje.
Kontroverziu vyvolala aj rakúska klimatická aktivistka Lena Schillingová. Napriek viacerým správam o jej problematických osobnostných vlastnostiach získala druhý najvyšší počet preferenčných hlasov od vlastných voličov – a v Korutánsku dokonca najviac.
Od ľavice k pravici
Talianska europoslankyňa Ilaria Salisová bude stranu Zelených zastupovať aj v Štrasburgu. Bola vo vyšetrovacej väzby pre podozrenie z útoku na účastníka krajne pravicového zhromaždenia v Maďarsku. Mandát EÚ má zabezpečiť jej imunitu.
Do parlamentu sa podarilo dostať aj niekoľkým ľuďom z pravice. Podľa politických pozorovateľov chcela napríklad Poľská konfederácia „vyhnať“ europoslanca Grzegorza Brauna do Štrasburgu. V decembri 2023 mal hasiacim prístrojom zhasnúť sviečky na chanukovom lustri, ktorý bol postavený v parlamentnej hale. Braun už predtým vzbudil pozornosť svojimi antisemitskými výrokmi.
AfD a niekoľko ďalších členských strán sa vyslovilo proti Braunovmu začleneniu do novej parlamentnej frakcie ESN. Zostane preto nezaradený. To isté platí aj pre novozvolených poslancov Európskeho parlamentu za stranu SOS Rumunsko. Sú spájaní s odkazmi na Železnú gardu, ktorá bola spojencom národných socialistov, a s popieraním holokaustu.
EP bol pôvodne vnímaný ako domov dôchodcov pre neúspešných politikov
Skutočnosť, že sa v Štrasburgu schádza pestrá politická spoločnosť, nie je novinkou. Po prvých voľbách do EP v rokoch 1979 a 1984 sa najmä v Nemecku rozšírilo príslovie „Ak máš starčeka, pošli ho do Európy“. Malo vyjadrovať skutočnosť, že strany na svoje listiny zaraďovali najmä ľudí považovaných za politikov so skončenou domácou politickou kariérou a za tých, čo potrebovali dobre platenú prácu.
Výnimku tvorili jednotlivé osobnosti, ktoré boli obzvlášť oddané európskej myšlienke, a preto sa vedome usilovali o zastúpenie v Európskom parlamente. Patril k nim napríklad Otto von Habsburg, ktorého CSU umiestnila na voliteľné miesto už v roku 1979, alebo v roku 1995 zosnulý juhotirolský Zelený politik Alexander Langer, ktorý svoje prejavy prednášal striedavo v rôznych jazykoch.
Keďže EP spočiatku nemal takmer žiadne právomoci, záujem verejnosti o kandidátov a voľby bol pomerne nízky. Občania často využívali voľby do EÚ na vyjadrenie svojej tendencie protestovať. Z toho ťažili Národné združenie vo Francúzsku a Republikáni v Nemecku, ktorí boli úspešní v európskych voľbách v 80. rokoch.
Už vtedy sa však stalo zvykom nominovať do Európskeho parlamentu kandidátov, ktorí nepochádzali z etablovanej politickej scény. Okrem nováčikov, ktorí sa chceli zviditeľniť, boli medzi nimi aj známi prominenti.
Napríklad známy juhotirolský horolezec Reinhold Messner bol v rokoch 1999 až 2004 poslancom Európskeho parlamentu za stranu Zelených. Známa grécka speváčka Nana Moskouriová predtým v rokoch 1994 až 1999 zasadala za konzervatívnu „Novú demokraciu“.
Niektorí politici, ktorí sa vo svojej krajine rozišli so svojimi stranami, dokázali vyvolať rozruch aj v EP, a to aspoň na obdobie jedného volebného obdobia. Napríklad v Rakúsku v roku 2004 vydavateľ Andreas Mölzer, ktorý bol svojou stranou odsunutý na vedľajšiu koľaj, predbehol oficiálneho lídra kandidátky FPÖ Hansa Kronbergera vďaka pravidlu preferenčného hlasovania.
Vo Francúzsku sa podnikateľovi a prezidentovi Olympique Marseille Bernardovi Tapiemu podarilo v roku 1994 dostať do Parlamentu EÚ s vlastnou kandidátnou listinou Énergie radicale. Svojho mandátu sa však vzdal v dôsledku vyšetrovania podvodov a korupcie. Jeho strana, ktorá získala 12 % hlasov, sa tak stala bezvýznamnou.
Vyššia tendencia protestovať v údajne „bezvýznamných“ európskych voľbách
Od roku 2004 sa strana rakúskeho novinára Hansa-Petra Martina dokázala presadiť v Štrasburgu na dve volebné obdobia. Martin sa rozišiel s SPÖ, ku ktorej pôvodne patril. Najrozšírenejší rakúsky denník „Kronen Zeitung“ jemu a jeho knihe „Die Europafalle“ ponúkol širokú platformu. Občasné protesty počas volieb do EÚ umožnili jemu a jeho strane dosiahnuť dvojciferný výsledok, zatiaľ čo vo voľbách do Národnej rady v roku 2006 nedosiahol 4 %-nú hranicu. Nakoniec sa jeho projekt po vnútorných sporoch rozpadol.
Cisársky vnuk Karl von Habsburg sa síce dostal v roku 1996 do parlamentu na kandidátke ÖVP, v prvých voľbách do EÚ po vstupe, ale mal menej šťastia. Sedel v parlamentnej skupine EPP spolu so svojím starým otcom, kým ho konzervatívci pre škandály prestali nominovať. Kresťanskosociálna aliancia (CSA), ktorú inicioval Habsburg, dosiahla v roku 1999 len 1,54 %.
Neúspešný bol aj pokus bývalého politika FPÖ Ewalda Stadlera o návrat do Európskeho parlamentu v roku 2014 s reformnými konzervatívcami (REKOS). Predtým bol za pokusy o vydieranie vylúčený zo svojej strany. V roku 2011 sa mu po rozšírení podarilo dostať do Parlamentu EÚ za BZÖ. So stranou sa však tiež rozišiel.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
