Americká inflácia je oveľa vyššia, ako sa uvádza. Stojíme pred inflačnou krízou globálneho meradla? (Komentár)
Inflácia v Spojených štátoch je oveľa vyššia, ako uvádzajú oficiálne ekonomické údaje zverejňované štatistickými úradmi. Je situácia podobná aj v iných častiach sveta vzhľadom na to, že väčšina štátov prešla podobným ekonomickým scenárom počas obdobia lockdownov v čase pandémie?
V článku denníka New York Times o narastajúcej kríze komerčných nehnuteľností v amerických mestách sa objavilo skryté posolstvo. V poznámke sa zmieňuje o „širších problémoch na trhu komerčných nehnuteľností, ktorý trpí následkami silných úderov zo strany vysokých úrokových sadzieb sťažujúcich refinancovanie úverov a nízkou mierou obsadenosti kancelárskych budov – čo je dôsledok pandémie“.
Lockdowny znehodnotili všetky ekonomické údaje a vytvorili kolísavé grafy všetkých ukazovateľov, aké sa v priemyselnej histórii nikdy nevyskytli. Takisto mimoriadne sťažili porovnávanie pred a po. Dôsledky budú mať odozvu ešte dlho v budúcnosti. Vysoké úrokové sadzby sú dôsledkom snahy spomaliť peňažný tok spustený v marci 2020, v ktorom sa z ničoho nič objavilo viac ako šesť biliónov dolárov novej hotovosti a bola rozdeľovaná ako z vrtuľníka.
Čo táto peňažná injekcia spôsobila? Infláciu. Akú veľkú? To, žiaľ, nevieme. Úrad pre štatistiku práce s ňou jednoducho nie je schopný držať krok, čiastočne preto, že index spotrebiteľských cien (CPI) nezohľadňuje tieto položky: úroky, dane, bývanie, zdravotné poistenie, poistenie majiteľov domov, poistenie áut, štátne služby, ako sú verejné školy, zníženie objemu tovaru za rovnakú cenu, pokles kvality, náhradky kvôli cene alebo dodatočné poplatky za služby.
To je hlavná časť toho, čo sa zvýšilo, a preto údaje o jednotlivých odvetviach vykazujú obrovský rozdiel (ceny potravín vzrástli za 4 roky o 35 %). ShadowStats odhaduje dvojcifernú infláciu 2 roky po sebe, pričom vrchol dosiahla na úrovni 17 %. Národný úrad pre ekonomický výskum odhaduje, že inflácia v roku 2023 bola až 19 %.
Rôzne štúdie ukazujú, že od roku 2019 ceny rýchleho občerstvenia – zlatý štandard na finančných trhoch na meranie skutočnej inflácie – prevyšujú oficiálny index spotrebiteľských cien o 25 až 50 %.
Chybné údaje o inflácii sú však len začiatkom problému. Vezmime si ako príklad maloobchodné tržby. Povedzme, že ste si minulý rok kúpili hamburger za 6 eur a tento týždeň ste si ho kúpili za 12 eur. Povedali by ste, že vaše maloobchodné výdavky vzrástli o 50 %? Nie, len ste za tú istú vec minuli viac. No, a hádajte čo. Všetky maloobchodné tržby sa počítajú týmto spôsobom.
Rovnako je to aj s továrenskými objednávkami. Úpravu o infláciu však musíte vykonať sami. E. J. Antoni je jedným z mála ekonómov, ktorí tieto veci skutočne sledujú, a vytvoril nasledujúce dva grafy. Prvý je rozdiel medzi nominálnymi a reálnymi maloobchodnými predajmi a druhý sú nominálne a reálne továrenské objednávky.
Antoni napísal: „Toto sú továrenské objednávky pred a po očistení o infláciu. To, čo vyzerá ako 21,1 % nárast od januára 2021 do marca 2024, je len 1,8 % nárast – zvyšok sú len vyššie ceny, nie viac fyzického tovaru; a čo je horšie, reálne objednávky klesli o 6,9 % od svojho vrcholu v júni 2022.“
Predstavte si tie isté grafy, ale s oveľa realistickejšími úpravami. Už vám je to jasné? Hlavné údaje, ktoré nám denne predkladá hospodárska tlač, sú falošné. A predstavte si tie isté grafy prepracované s dvojcifernou infláciou, ako by to malo byť. A máme vážny problém.
Teraz sa pozrime na hrubý domáci produkt (HDP). Podľa starého vzorca z 30. rokov minulého storočia vládne výdavky HDP zvyšujú, zatiaľ čo škrty ho znižujú, rovnako ako vývoz pridáva a dovoz uberá. Prečo? Je to stará teória zakorenená v akomsi keynesiánsko / merkantilistickom štýle, ktorú zrejme nikto nikdy nezmení. V dnešnej dobe explozívnych vládnych výdavkov je však táto odchýlka veľmi hlboká.
Ak chceme vypočítať, či a do akej miery sme v recesii, nepozeráme sa na nominálny HDP, ale reálny HDP, teda HDP očištený o infláciu. Za recesiu sa považujú 2 štvrťroky, kedy došlo k poklesu. Spätný prepočet naznačuje, že sme nikdy neopustili recesiu z marca 2020 a že sa všetko postupne zhoršuje.
Zdá sa, že samotní ľudia sú lepšími pozorovateľmi reality ako vládni zberači údajov a štatistici.
Doteraz sme sa stručne zaoberali infláciou, výrobou a tržbami a zistili sme, že oficiálne údaje nie sú spoľahlivé. Čo treba vedieť o financiách domácnosti? O tom vypovedá preklopenie miery úspor a dlhu na kreditných kartách. Modrá úspory, červená pôžičky.
Keď to všetko spočítate, máte zvláštny pocit, že nič z toho, čo nám štatistiky hovoria, nie je skutočné. Podľa oficiálnych údajov stratil americký dolár za posledné 4 roky približne 23 % svojej kúpnej sily. Tomu neverí absolútne nikto. V závislosti od toho, na čo skutočne míňate svoje peniaze, je skutočná odpoveď bližšie k 35 %, 50 % alebo dokonca 75 % … či viac.
Nezostáva nám nič iné, len špekulovať. A tento problém sa spája so skutočnosťou, že to nie je len problém USA. Rastúca inflácia a klesajúca výrobná produkcia je skutočne globálna. Mohli by sme to nazvať inflačnou recesiou alebo vysokou inflačnou depresiou celého sveta.
Uvedomme si, že väčšina ekonomických modelov používaných v 70. rokoch 20. storočia – a stále aj v súčasnosti – predpokladá, že existuje trvalý kompromis medzi výrobnou produkciou (so zamestnanosťou ako zástupným ukazovateľom) a infláciou, takže keď jedno rastie, druhé klesá (Phillipsova krivka).
V súčasnosti čelíme situácii, keď sú údaje o zamestnanosti výrazne ovplyvnené zlými prieskumami a úbytkom pracovných síl, údaje o výrobnej produkcii sú skreslené historicky významnou úrovňou vládnych výdavkov a dlhov a nikto sa už ani nesnaží reálne zohľadniť infláciu.
Čo sa to vlastne deje? Žijeme v dobe posadnutej dátami so zdanlivo zázračnými schopnosťami všetko vedieť a vypočítať. A napriek tomu sa zdá, že aj teraz sme slepejší ako kedykoľvek predtým. Rozdiel je v tom, že dnes máme veriť a spoliehať sa na údaje, ktorým nikto ani neverí, že sú reálne.
Ak sa vrátime k onej kríze komerčných nehnuteľností, pre správu v NY Times nechceli veľké banky s reportérmi, ktorí o nej písali, ani hovoriť. To by vám malo niečo naznačiť.
Žijeme v ekonomike „na nič sa nepýtaj a nič nehovor“. Nikto nechce vysloviť slovo hyperinflácia. Nikto nechce povedať, že ide o hospodársku depresiu. Predovšetkým si nikdy nepriznajú pravdu: zlomovým bodom v našom živote a urýchľujúcou udalosťou celej katastrofy pre svet boli samotné lockdowny. Všetko ostatné nasleduje až potom.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať názory Epoch Times.
Jeffrey A. Tucker je zakladateľom a prezidentom Brownstone Institute a autorom mnohých tisícok článkov vo vedeckej a populárnej tlači, ako aj desiatich kníh v piatich jazykoch, z ktorých posledná je „Liberty or Lockdown“. Je tiež editorom knihy „The Best of Ludwig von Mises“. Denne píše stĺpček o ekonómii pre The Epoch Times a vo veľkej miere prednáša na témy ekonómie, technológie, sociálnej filozofie a kultúry.
Peter St Onge je je pracovníkom ekonomického výskumu v Roeovom inštitúte pre štúdie hospodárskej politiky v nadácii The Heritage Foundation. Má doktorát z ekonómie z George Mason University a je bývalým profesorom na taiwanskej Feng Chia University. Bloguje na stránke ProfitsOfChaos.com.
Pôvodný článok
