Štvrtok 19. septembra, 2024
Ilustračná fotografia (bristekjegor / freepik.com)

Radosti a strasti manželského života opisujú aj známe literárne diela. Inšpirujte sa ich cenným odkazom

Tieto tri klasické diela ponúkajú úprimný pohľad na manželstvo a poskytujú nadčasové ponaučenia.

Mnohé knihy a filmy sa končia svadbou a predpokladom, že šťastný život „sa jednoducho stane“. Vo väčšine prípadov sa však skutočné dobrodružstvo začína až po svadbe. Keďže literatúra a filmy zvyčajne zobrazujú romantickú stránku randenia a dvorenia, často nevieme, ako by malo vyzerať skutočné manželské dobrodružstvo.

Našťastie sa realitou manželského života – jeho nevídanými radosťami a strastami – zaoberá celý rad literárnych diel. Skvelé literárne diela zobrazujú a destilujú aspekty ľudského života, ako je manželstvo, takže sa o nich dozvedáme bez často bolestného procesu osobnej skúsenosti.

Tu sú tri klasické literárne diela o manželstve. Prekypujú múdrosťou, ktorá je pre manželský život potešujúca a praktická.

David Copperfield od Charlesa Dickensa: Múdra voľba a život s následkami

Tento román z roku 1850 rozpráva životný príbeh Davida Copperfielda od jeho detstva až po dospelosť. David je milý, ale seriózny chlapec, ktorý dospieva a hľadá svoje šťastie vo svete. Aj v dospelosti si zachováva detskú nevinnosť – sčasti v zmysle morálnej dobroty, sčasti v zmysle naivity a nevedomosti.

Mladý David, ktorý práve skončil školu, pracuje pre obchodníka Spenlowa, obchodníka, ktorý má okúzľujúcu a pôvabnú dcéru. David sa do nej zamiluje a zrazu sa všetka jeho energia a sny, dokonca aj jeho život, točí okolo Dory. S dušou rozjatrenou rumencom a rozkvetom prvej mladej lásky ju David postaví na piedestál. „Nemyslím si, že by som mal nejakú konkrétnu predstavu o tom, odkiaľ Dora vlastne pochádza alebo do akej miery je príbuzná s bytosťami vyššieho rádu, ale som si celkom istý, že by som s hnevom a opovrhnutím odmietol domnienku, že je to rovnako obyčajný ľudský tvor ako každé iné dievča. Dora, ak sa môžem takto vyjadriť, bol som Dorou nasiaknutý.“ 

Dávid sa ožení s Dorou, akonáhle je toho schopný, a je unášaný oddanosťou, ktorú k nej cíti. Problém je v tom, že Dora, hoci je milá a dobromyseľná, je rovnaké dieťa ako David – možno ešte viac. Je ľahkomyseľná, nezodpovedná a nezrelá. Keď sa po medových týždňoch usadia v manželskom živote, David si začne uvedomovať, že nehľadal ženu s hlbokým charakterom. Hľadal románik plný krásnych úsmevov, opojného šarmu, flirtovania a nezrelosti.

V praktickej rovine napríklad Dora nedokáže viesť domácnosť ani riadiť služobníctvo. Žijú v stave chaosu. Kedykoľvek sa s ňou David pokúsi nadhodiť túto tému, vyhne sa otázke tým, že mu koketne kreslí ceruzkou po čele, a potom sa rozplače a nazve ho „krutým“.

Neskôr, keď sa o tom porozpráva s tetou, dostane od nej dobrú radu:

„To sú len prvé začiatky, Trot,“ pokračovala, „ani Rím nepostavili za deň, ba ani za rok. Vybral si si sám a slobodne,“ zdalo sa, že jej po tvári preletel letmý tieň, „a vybral si si veru krásne a skutočne láskyplné stvorenie. Bude tvojou povinnosťou aj potešením – rozumie sa, že to dobre viem, nerobím ti tu žiadne kázanie – ceniť si ju (ako si si ju vybral) podľa vlastností, ktoré má, a nie podľa vlastností, ktoré možno nemá. Tie druhé v nej musíš vypestovať, ak môžeš. A ak nemôžeš, dieťa,“ tu teta pokrčila nos, „tak si musíš zvyknúť zaobísť sa bez nich.“ 

Davidova teta tu ukazuje niekoľko vynikajúcich postrehov: David sa musí zmieriť so svojou voľbou, a hoci to nebola najmúdrejšia voľba, stále z nej môže urobiť úspešné manželstvo. Po druhé, manželstvo si vyžaduje prácu a trpezlivosť, pretože obaja manželia sa, dúfajme, snažia zdokonaľovať ku spoločnému prospechu. A po tretie, človek musí prijať svojho manžela s jeho jedinečnými silnými aj slabými stránkami a neželať si, aby bol niekým iným.

Pýcha a predsudok od Jane Austenovej: Manželstvo musí byť založené na cnosti

Jane Austenová vo svojom románe Pýcha a predsudok z roku 1813 poskytuje podrobnú štúdiu charakteru a jeho vzťahu k úspešným a neúspešným manželstvám. V románe opisuje rôzne manželstvá a komentuje, čo je v každom z nich správne a čo nie.

Manželstvo Alžbetiných rodičov je pre ňu varovaním. Pani Bennetová je povestná svojou hlúposťou, klebetami, malosťou mysle, posadnutosťou povydávať dcéry a absolútnou neschopnosťou pochopiť svojho manžela a nadviazať s ním vzťah, ktorý sa zabáva tým, že si ju doberá. Je to manželstvo rozdielnych názorov a temperamentov.

Austenová nám hovorí: „Jej [Alžbetin] otec podľahol mladosti, pôvabu a zdaniu dobrosrdečnosti, ktoré mladosť a šarm zvyčajne vyžarujú, a oženil sa so ženou, ktorej slabá inteligencia a obmedzenosť v ňom čoskoro po svadbe udusili všetku lásku, ktorú k nej mal. Úcta, rešpekt a dôvera sa nadobro rozplynuli a jeho predstavy o rodinnom šťastí vyšli navnivoč..“

Nie nepodobný Davidovi Copperfieldovi, pán Bennet podľahol poblúzneniu založenému na vonkajších rysoch, ale nie na hĺbke charakteru. Dôsledky boli pre pána Benneta ešte horšie ako pre Davida.

Sobáš pána Benneta vznikol výlučne na základe emócií, bez toho, aby uvažoval o rozumnosti manželstva medzi ním a jeho snúbenicou.

Naproti tomu Austenová ponúka príklad Alžbetinej priateľky Charlotte Lucasovej, ktorej prístup k sobášu patrí na opačný koniec spektra. Rozhodne sa pre manželstvo bez lásky a citov s flákačom menom pán Collins výlučne kvôli materiálnemu zabezpečeniu a pohodliu, ktoré jej poskytne. Falošne sa domnieva, že sa na zlepšenie šancí pre šťastie v manželstve nedá nič urobiť a nemá zmysel sa o to pokúšať: „Šťastie v manželstve je úplne vecou náhody… je lepšie vedieť čo najmenej o chybách toho, s kým má človek prežiť svoj život“.

Na základe príliš citového manželstva svojho otca a citovo neplodného manželstva svojej priateľky sa Alžbeta dozvedá, že dobré manželstvo vyvažuje cit a predvídavosť, emócie a rozum, a hlavne sa vďaka vzťahu s Darcym učí, ako dôležité je manželstvo založené na cnosti. Časť potešenia z toľko obľúbeného milostného príbehu medzi Alžbetou a Darcym pramení zo schopnosti milencov navzájom sa zdokonaľovať. Vzájomne sa vedú ku zodpovednosti – najprv zo zlosti a neskôr z lásky.

Alžbetino odmietnutie Darcyho prvej ponuky na sobáš trestá jeho prílišnú pýchu, zatiaľ čo Darcyho ušľachtilé správanie voči Alžbete a jej rodine ju prinúti uvedomiť si, ako veľmi sa v jeho povahe mýlila. Jeho pýcha aj jej predsudky sú skrotené. Tým, že si navzájom pomáhajú vidieť svoje chyby a pracujú na ich odstránení, Alžbeta a Darcy vytvárajú pevný základ pre svoje manželstvo.

Listy J. R. R. Tolkiena: Manželstvo si vyžaduje silnú vôľu

V liste svojmu synovi Michaelovi z roku 1941 majster fantasy literatúry J. R. R. Tolkien načrtol realistický pohľad na manželstvo a zoznamovanie, ktorý je presiaknutý múdrosťou muža s veľkou inteligenciou a životnými skúsenosťami. Tolkien v liste tvrdí, že mladí muži chcú v žene vidieť „vodiacu hviezdu“, takmer božstvo, nie nepodobné počiatočným citom chudáka Davida Copperfielda k Dore.

Presnejší pohľad na vzťah medzi oboma pohlaviami by však chápal tak, že muži a ženy sú „spoločníkmi pri stroskotaní“, to znamená, že obaja si nesú svoje chyby a slabosti a obaja potrebujú vyšší ideál mimo seba.

Tolkien píše o rytierskej tradícii, ktorá prevzala mužský sklon zbožňovať ženy a zakotvila ho v etickom kódexe. Tolkien v nej vidí pozitíva aj negatíva, pričom najväčším nebezpečenstvom je zbožšťovanie žien, ktoré je v konečnom dôsledku sklamaním a škodí obom pohlaviam.

Tolkien svojmu synovi hovorí, že vernosť v manželstve si vyžaduje úsilie a pevnú vôľu. Vyžaduje si sebazaprenie a utrpenie. Len vďaka tomuto úsiliu možno v manželstve dosiahnuť to najlepšie. „Žiadny muž, nech už v mladosti akokoľvek verne miloval svoju nevestu a snúbenicu, by nebol verný manželke telom aj dušou bez úmyselného vedomého cvičenia vôle, bez sebazaprenia,“ píše.

Okrem toho Tolkien hovorí, že súčasťou sebazaprenia je odolávať pokušeniu veriť, že pravá spriaznená duša je niekde inde. Vo výroku, s ktorým by Dickens pravdepodobne súhlasil, Tolkien hovorí: „Len veľmi múdry človek by mohol na sklonku života správne posúdiť, koho by si mal zo všetkých možných náhod vziať za najvhodnejšieho partnera! Takmer všetky manželstvá, dokonca aj tie šťastné, sú omyly: v tom zmysle, že takmer určite (v oveľa dokonalejšom svete alebo aj pri troche väčšej opatrnosti v tomto veľmi nedokonalom svete) si obaja partneri mohli nájsť vhodnejších partnerov. Ale skutočná spriaznená duša je tá, s ktorou ste skutočne zosobášení.“

Inými slovami, dobré manželstvo nie je založené na výbere toho správneho človeka spomedzi miliónov ľudí, ale na tom, aby ste čo najlepšie využili vzťah s partnerom, ktorého máte. To si vyžaduje pevný záväzok, ale odmena je úmerná vynaloženej práci.

Veľkí spisovatelia ako Dickens, Austenová a Tolkien nám dali vzácny dar: prenikavý pohľad do ľudského života a odvekej inštitúcie manželstva. Bolo by bláznivé nevyužiť ho.

O autorovi

Predtým, ako sa stal novinárom na voľnej nohe a spisovateľom v oblasti kultúry, Walker Larson vyučoval literatúru a históriu na súkromnej akadémii vo Wisconsine, kde žije so svojou manželkou a dcérou. Je držiteľom magisterského titulu z anglickej literatúry a jazyka a jeho texty sa objavili v časopisoch The Hemingway Review, Intellectual Takeout a v jeho Substack, The Hazelnut. Je tiež autorom dvoch románov: „Hologram“ a „Song of Spheres“.

Pôvodný článok

Prečítajte si aj