Čechoslovák rusínskeho pôvodu utekal pred fašizmom. Skončil v pekle na zemi (Špeciálny príbeh, 2. časť)
Štefan Luťanský, Čechoslovák rusínskeho pôvodu, sa narodil 3. augusta 1916 na Podkarpatskej Rusi, kde vyštudoval a pracoval ako učiteľ. Potom čo Maďarsko zabralo časť jej územia, sa Luťanský zo strachu, že bude odvedený do maďarskej armády rozhodol utiecť do Sovietskeho zväzu, kde dúfal vo vysnívaný život bez vykorisťovania a neslobody. Namiesto toho však zažil krutú realitu režimu, ktorý jeho útek pred fašizmom zmenil na zápas o prežitie. O hrôzostrašných zážitkoch z väzníc, transportov a pracovných táborov známych pod skratkou GULAG rozpráva Luťanského kniha Pečorlag. Útek do raja (1939 – 1942), ktorá vyšla po autorovej smrti.
(Pokračovanie 1. čast)
Hygienické podmienky boli nepredstaviteľné. Pila sa prevarená voda z močiarov, robil sa odvar z ihličia. Kvôli nedostatku vitamínu C mali väzni skorbut, tiež úplavicu a iné choroby. Umierali od hladu a vyčerpania. „Jedinou očistou našej spodnej bielizne je to, že ju večer vyzlečieme a nad ohňom z nej vytrasieme vši, ktoré praskajú ako strelný prach. Vďaka za každú voš, ktorá vypadne, o to ich bude menej. Telo mám samý vred, hlavne na krku a pod pazuchami či na bruchu, kde sa týmto odporným cudzopasníkom najlepšie vysáva naša krv. Spíme na holej guľatine v rovnakom oblečení, v ktorom sme celý deň robili. Môžeme si pod hlavu dať kotlík, ktorý neustále nosíme so sebou ako najdôležitejší predmet pre život. Do kotlíka dostaneme polievku, rybu alebo si v ňom uvaríme zo suchej kôrky čaj. Miesto vody nám poslúži špinavý sneh,“ charakterizuje Luťanský hygienické podmienky v GULAGu.
A opisuje ďalšie neuveriteľné pomery: „Ruky máme neumývané, so špinou pod nechtami, ktoré si lámeme a obrusujeme o kameň alebo obhrýzame, a tými rukami berieme všetko, aj jedlo – a jeme. Niekedy, keď už sú veľmi špinavé, utrieme si ich špinavým snehom, ak nám v tom nebráni veľký mráz. Košeľu mám stále tú istú, v ktorej som prekročil hranice.“
Luťanský raz dozorcovi tábora povedal, že smrť by bola oproti tamojším podmienkam lepšou voľbou. Na to mu dozorca odvetil: „Prečo vás strieľať? Vy tu zdochnete sami. Ale medzitým nám urobíte kus práce. My budujeme novú spoločnosť a vy zločinci nám len prekážate.“ Väzni boli pokladaní za spodinu spoločnosti, v GULAGu ich oslovovali pán, zatiaľ čo právoplatných členov sovietskej spoločnosti oslovovali súdruh.
Tiež spomína, ako mal raz šťastie a podarilo sa mu dostať k ľahšej práci – maľovaniu propagandistických hesiel. Vtedy si mohol viac oddýchnuť a rovnalo sa to možno až záchrane jeho života. Píše: „Jedno z hesiel hlásalo, že budujeme novú spoločnosť a nový svet! Ochraňuj nás, Pane Bože, a nedaj nám zahynúť, to som si pomyslel, ako som si to prečítal.“
V roku 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz a táto geopolitická zmena ovplyvnila aj životy ľudí s niekdajším československým občianstvom v GULAGu. Moskva nakoniec súhlasila s návrhom československej exilovej vlády Edvarda Beneša, aby sa na území Ruska vytvorila československá vojenská jednotka. Keď sa Luťanský dopočul o možnosti prihlásiť sa do jednotky, okamžite zacítil šancu, ako sa z tábora dostať. Narazil však na problém, ktorý vystihuje podmienky v GULAGu. Žiadosť nemal kde napísať, keďže nevedel zohnať papier. A tak ju napísal na roztrhané papierové vrecko.
Žiadosti bolo vyhovené. Keď sa s ním veliteľ tábora lúčil, zaželal mu: „Tak šťastnú cestu, mladý muž, cez bojisko až do Prahy! A tam na nás nespomínajte v zlom, taká už je dnešná doba. Než dôjdete do Prahy, veľa sa zmení. Najskôr nám pomôžete vyhnať Nemcov od nás, a potom pomôžeme my vám vyhnať ich od vás. Budete bojovať za to, čo je u nás, aby to potom bolo aj u vás!“
Luťanský bol šokovaný, že by podobný režim mal vládnuť po vojne aj v Československu, kde by do táborov boli zatváraní nevinní ľudia ako on. Veliteľ mu vysvetlil: „Ste ešte naivný, aj keď dobrý človek, ani my by sme nechceli všetko zlé spájať so socializmom, ale doterajšie skúsenosti sú také, aké sú! Ja osobne si myslím, že socializmus je vyššia forma ľudskej spoločnosti, preto musí byť lepší a atraktívnejší ako kapitalizmus.“
17. decembra 1942 s desiatkami ďalších československých väzňov Luťanský zamieril vlakom k československej vojenskej jednotke v Buzuluku na juhu Ruska. Ďalšia hrôzostrašná cesta trvala viac ako mesiac a jeden z Čechoslovákov počas nej zomrel. Podobný osud ako Luťanský malo podľa odhadov asi 10 až 20-tisíc občanov Podkarpatskej Rusi a niekoľko tisíc z iných častí Československa. Podľa historika Jozefa Bystrického tvorili Rusíni v septembri 1943 ešte stále dve tretiny z 3,5-tisícovej československej jednotky.
Luťanský bojoval na Dukle a zúčastnil sa na oslobodzovaní Československa. V roku 1946 po vojne nastúpil na ministerstvo vnútra, kde až do dôchodku pracoval ako účtovník.
O svojich zážitkoch z GULAGu napísal prvýkrát knihu už v 50. rokoch, avšak po tom, čo ho raz navštívili kolegovia z ministerstva a takmer rukopis našli, sa ho rozhodol zničiť. Druhýkrát spomienky spísal v 60. rokoch, ale zakrátko nastalo obdobie normalizácie a tak opäť zo strachu pred domovou prehliadkou texty zničil. Kniha „Pečorlag. Útek do raja (1939 – 1942)“ nakoniec vyšla až dva roky po Luťanského smrti. Konečnú verziu napísal už v 80. rokoch a po páde režimu sa neúspešne pokúšal o jej publikáciu.
Dovtedy nevyšli žiadne iné autentické spomienky československého väzňa na sovietske pracovné tábory. Dodnes ide o jedny z najkvalitnejších a najrozsiahlejších pamätí, aké boli napísané. Luťanského text však vydavateľstvá v 90. rokoch odmietali s rôznymi zdôvodneniami.
Tu je ukážka posudku knihy od Nakladateľstva Lidové Noviny z roku 1993: „… Rukopis sa nám ale bohužiaľ dostáva do rúk v dobe, kedy čitateľský záujem o túto „väzenskú“ tému je, obávám sa, už nasýtený, podobných kníh vyšiel už celý rad /námatkovo: Solženicyn, Ginsburgová, Pecka, Stránský, Kantůrková, Marčenko, Mucha…/. Naznačené sympatie pre rukopis /ako aj pochopiteľná solidarita so životnými osudmi pána Luťanského/ sa tak dostáva do známeho sporu s našimi vydavateľskými možnosťami – nie je totiž pochýb o tom, že by išlo o titul jednoznačne stratový…“
Štefan Luťanský zomrel 22. februára 1997 v Prahe.
Zaujímavosťou na záver tohto príbehu je skutočnosť, že keď sa známy český gitarový virtuóz Štěpán Rak pokúšal vyhľadať svojich pravých rodičov (bol adoptovaný) podarilo sa mu nájsť meno svojej matky. Bola to istá Vasilina Slivková, vojačka sovietskej armády. V liste od jej matky Márie je ako biologický otec uvedený dôstojník československých jednotiek Štěpán Zakolanský. Vysvitlo však, že nikto taký neexistuje a naozajstné meno otca je Štefan Luťanský.
Obaja rodičia mali veľmi podobný osud. Pocházali z Podkarpatskej Rusi a počas maďarskej okupácie utiekli do Sovietskeho zväzu, aby bojovali za socializmus proti fašizmu. Obaja nakoniec skončili v pracovných táboroch. Ich životy sa prepojili v československej jednotke v Rusku v roku 1944. Štěpán Rak sa už narodil v „oslobodenej“ Prahe v auguste 1945. S matkou žil necelý rok a cestovali po celej republike. Potom sa rozhodla dať ho na adopciu.
Zdroje:
Štěpán Luťanský – Pečorlag
Jozef Hajko – Krvavá cesta do raja
Adam Hradilek – Perzekuce uprchlíků z území Podkarpatské Rusi do SSSR v letech 1939–1945 (Diplomová práca)
Mečislav Borák – České stopy v Gulagu
