Práca je dar. Úvahy nad Vergíliovym dielom
Vergílius vo svojej básni Spevy roľnícke (Georgica) ukazuje, že ľudská práca môže byť namáhavá, ale je aj božím darom.
Pravdivejšia ako skutočnosť, že je ľuďom práca nepríjemná, je fakt, že práca je pre nás veľkým darom. S týmto paradoxom sa potýka Vergíliova starorímska báseň Georgica. Hoci sa prvých 29 riadkov môže zdať ako náhodný výpočet bohov, bohýň a rôznych druhov vidieckych záležitostí, v skutočnosti ide o zhrnutie troch tém, nad ktorými bude zvyšok básne meditovať: že práca je dar, že práca je bolestivá a že táto bolesť je istým spôsobom nevyhnuyná na získanie vyšších darov.
Georgica – Spevy roľnícke, Kniha prvá (Česky)
Co žene osení ve zdárný růst, kdy vhodno je půdu
zorávat, Maecenate, kdy k jilmům vázati révu,
kterak chovati skot, jak chovat kozy a ovce,
jaké má znalosti míti, kdo šetrné včely chce chovat,
o tom zpívati počnu.
Ó zářivá vesmíru světla,
kterými roční běh jest řízen s nebeské báně;
Libere, Cerero živná, vždyť jedině milostí vaší
ze země bohatý klas nám namístě žaludu vzrostl,
vzrostl i révy dar, mok, jenž v poháru míchán je s vodou.
Vy též, faunové, přijďte, vy pomocná rolníků božstva,
pospěšte, faunové, sem, též dryády, stromové víly,
o vašich darech chci pět!
Též Neptune, kterému první
řehtaje vyskočil kůň, když trojzubem udeřils zemi,
přijď!
Též dozorce hájů, v nichž na tři sta bělostných býků
na Keu v křovinách, v houští ti spásá pastviny bujné.
Sám též opusť své háje a otcovské Lykaia stráně,
tobě-li Maenala tvá jsou na péči, ochránce ovcí,
přijď, ó arkadský Pane, pln milosti!
Neváhej přijít,
Minervo, dárkyně oliv, i ty, jenž první jsi oral.
Přijď, ó Silvane, též, jenž cypřiš i s kořenem neseš,
bozi i bohyně všecky, již polnosti v ochraně máte,
kteří dáváte růst též tomu, co beze vší setby
vzešlo, a vlažíte deštěm, co neseto, jako co seto.
Práca je dar
Báseň sa začína vymenovaním základných ľudských prác: pestovanie plodín, starostlivosť o ovocné stromy a vinič, chov zvierat a včelárstvo. Zatiaľ čo sa tieto prvé riadky týkajú toho, čo robia ľudia, nasleduje oveľa dlhšia časť opisujúca, čo robia bohovia – a čo dostávajú ľudia. Vergílius akoby sa k tomuto bodu ponáhľal. Keďže vie, že aj zmienka o práci je často odpudzujúca, robí to len preto, aby tento ľudský postoj okamžite spochybnil a potom navrhol vyššiu perspektívu.
Hovorí o kukuričných poliach, priamom výsledku tvrdej práce roľníka, a o niekoľko riadkov neskôr ďakuje Ceres, rímskej bohyni poľnohospodárstva, za to, že túto úrodu darovala ľudstvu. Nie je potrebné veriť v rímskych bohov, aby sme prijali základnú myšlienku: ľudia kukuricu nevyrábajú, iba ju pestujú. Samotná kukurica je božím darom a napodiv aj práca spojená s jej pestovaním.
To isté platí aj pre víno. Ošetrovanie viniča, lisovanie hrozna a výroba všetkého príslušenstva k vínu sú prácou, ale hrozno a proces kvasenia nie sú dielom človeka, sú mu dané, a preto je naša účasť na tomto procese darom.
To, čo bolo povedané o daroch a darcoch vína a chleba, možno aplikovať aj na zvyšok zoznamu bohov a bohýň. Kone, ovce, háje, úrodnosť zeme všeobecne, všetko a každý z týchto darov je pre nás zároveň i našou povinnosťou. Ale aj tieto povinnosti sú samy osebe darmi.
Práca je bolestivá
Hoci by ľudia mali byť za prácu vďační, Vergílius zostáva realistom. Človek predsa nemôže oceniť radosť z práce bez toho, aby si uvedomil utrpenie, ktoré so sebou prináša. Poľnohospodárstvo si vyžaduje ostražitosť a starostlivosť o to, do čoho človek toľko investoval – je to „starostlivosť“, „skúška“ a „bolesť“.
Neskôr v básni Vergílius naznačuje, že veľkú časť tejto bolesti si človek spôsobuje sám. Vo vojne ľudia ničia pôdu, ktorú potrebujú na život. Navyše nielen vojny, ale aj osobné prehrešky žnú svoj trest v podobe bolestivej práce, ako napríklad v príbehu, ktorý Georgicu uzatvára. Aristaeus, bájny roľník a včelár, spôsobí smrť nevinnej ženy. Za trest mu uhynú včely a on to musí odčiniť obetovaním časti svojho dobytka.
Avšak ľudské zlo nie je úplným vysvetlením utrpenia pri práci; práca by bola bolestivá aj tak. Hoci ľudia musia pracovať, aby sa mohli tešiť z plodov práce, tieto plody stále nie sú isté, ale podliehajú rizikám búrok, škodcov a sucha.
Bolesť, dary a vďačnosť
Život by bol oveľa lepší, keby sme všetko prijímali ako dar, ako potešenie, ako uspokojenie. Vergílius sa touto otázkou zaoberá pri vzývaní Libera (iné meno pre Bakcha, boha vína) a Ceres, keď sa odvoláva na mýtus o zlatom veku: Kedysi dávno sa ľudia živili žaluďmi a vodou (Achelous bola rieka v Grécku známa svojou čistotou) bez toho, aby museli pracovať.
Chýbal však aj chlieb a víno. Neexistovala vôbec žiadna kultivácia, a pretože neexistovala kultivácia, neexistovala ani kultúra. Ľudia si neužívali žiadne oslavy, ba ani skutočné jedlá, ktoré by sa jedli v spoločenstve. Vergílius naznačuje, že táto situácia si vyžadovala božskú pomoc, a tá prišla v podobe práce.
Vyššie dary si vyžadujú utrpenie. Keby ľudia jedli len žalude a vodu, mali by to ľahké. … Nemohli by sa však pokúsiť ani o krásnu, riskantnú a bolestnú úlohu zakladať a udržiavať spoločenstvo.
Všetko je dar, ale ľudská práca umožňuje podieľať sa na tomto obdarovaní. Práca na týchto daroch prináša väčšiu a hlbšiu radosť ako ich jednoduché prijímanie.
Paul Prezzia získal v roku 2012 titul M.A. v odbore história na University of Notre Dame. V súčasnosti pôsobí ako obchodný manažér, tréner atletiky a učiteľ latinčiny na Akadémii Gregora Veľkého a žije v mestečku Elmhurst v Pensylvánii so svojou manželkou a deťmi.
Pôvodný článok
