Pod krutou hviezdou: príbeh ženy z Československa, ktorá sa postavila dvom diktatúram (Špeciálny príbeh)
Príbeh jednej československej ženy, ktorá prežila nacistický a sovietsky režim.
Posledných sto rokov prinieslo ľudstvu trpké ovocie totalitných režimov. Sovietske Rusko, nacistické Nemecko, komunistická Čína, Kambodža, Kuba a mnohé ďalšie miesta slúžili – a niektoré ešte stále slúžia – ako popraviská krutej ideológie. Dachau, Osvienčim a Gulag sú názvy, ktoré pozná väčšina z nás, ale na každý z týchto táborov smrti pripadá tisíc ďalších, z ktorých mnohé poznajú len popravení a ich kati.
Tieto režimy vraždili nielen telá, ale aj duše tých, ktorým vládli. Pošliapali ľudské ambície a dobrotu. Lásku k Bohu, tradíciám a kultúre nahradili úplnou podriadenosťou voči štátu a jeho pokriveným dogmám. Napríklad, v mnohých prípadoch sa z obyčajných ľudí stali špióni, ktorí udávali susedov a dokonca aj členov rodiny za to, čo považovali za zradu alebo nedostatok lojality voči štátu.
V množstve literatúry, ktorej neustále pribúda, sa už dlho objavujú varovné signály o týchto strašných násilnostiach a zločincoch, ktorí ich spáchali. Anna Franková, Elie Wiesel či Alexander Solženicyn sú len traja zo spisovateľov, ktorých diela zaznamenali masakre, zatýkanie, mučenie a potláčanie slobôd a práv. Za nimi stoja mnohí ďalší, ktorí prešli týmito nemilosrdnými udalosťami a prežili, aby podali svedectvo o totalitnej krutosti.
Medzi nimi je aj Heda Margoliová- Kovályová (1919-2010).
Hlas, ktorý bol pre mňa nový
Koncom júla mi kamarátka odporučila Kovályovej knihu Pod krutou hviezdou: Život v Prahe 1941-1968, ktorú jej predtým odporučila jej dcéra, nedávna absolventka vysokej školy. Prekvapilo ma, že knižnica vlastní výtlačok tejto biografie; samotná kniha ma ohromila.
Knihu Pod krutou hviezdou som prečítal za necelé dva dni, čítal som ju počas prestávok v práci a dlho do noci. Z určitého hľadiska je to ľahké čítanie. Kniha je relatívne krátka, Kovályová vie, ako udržať plynulosť príbehu a je v nej veľa napätia, hoci nie takého, aké nájdeme v dnešných narýchlo vyrobených trileroch.
Ale rýchlosť, s akou som knihu Kovályovej čítal, nemala s týmito podnetmi veľa spoločného. Namiesto toho ma motivovalo samotné posolstvo knihy Pod krutou hviezdou, posolstvo z minulosti poslané do prítomnosti, ako odkaz vo fľaši, ktorú more vyplavilo na breh. Uchvátilo ma a poháňalo vpred.
Roky strachu a teroru
Prvá strana týchto memoárov nás prenesie priamo do jesene 1942 a do pražskej Výstavnej siene, kde nacisti začali s masovými deportáciami Židov, ako bola aj Kovályová, a kde to vo vnútri siene vyzeralo „ako v stredovekom blázinci“. Odviezli ju do poľskej Lodže, a tam ju spolu s ďalšími hodili do schátraných uličiek geta, kde hladujúci obyvatelia žili ako zvieratá.
Neskôr Kovályová dostala prácu v tehelni, kde ju jej šéf po výbuchu sťažností, ktoré by za normálnych okolností mohli viesť k jej smrti, posadil do zatemnenej miestnosti a povedal: „Tak rozprávaj.“ Muž si bol očividne vedomý skromných potravinových prídelov a chorôb väzňov, ale mlčky počúval, keď mu opisovala mnohé hrôzy, ktorých bola svedkom: úmrtia, vraždy tehotných dievčat a starých mužov, plynové komory. Keď na konci jej dlhej, tichej litánie o zabíjaní a týraní odchádzala, šéf zostal sedieť s hlavou v dlaniach. „Tento muž žil v nacistickom Nemecku,“ napísala, „a denne prichádzal do kontaktu s koncentračným táborom a jeho väzňami, a predsa o ničom nevedel. Som si celkom istá, že to nevedel.“
Neskôr Kovályová s niekoľkými priateľmi utiekla, keď Nemci odvádzali svojich zajatcov pred blížiacimi sa Rusmi, a po mnohých krátkych zastávkach sa dostala späť do Prahy. Tu jej priateľ za priateľom, v strachu z odhalenia, odmietali poskytnúť úkryt a pomoc. Nakoniec ju kontaktoval jeden člen odboja a podarilo sa jej zachrániť.
Ale len od nacistov. Kovályová venuje zvyšok svojich memoárov rýchlemu nástupu komunizmu v Československu podporovaného Sovietskym zväzom a zjavnému koncu akejkoľvek nádeje na slobodu. Rudolf, muž, ktorého dlhé roky milovala a za ktorého sa po vojne vydala, vstúpil do strany a presvedčil ju, aby tak urobila tiež. Bol idealista a veril, že komunizmus prinesie mier, blahobyt a ľudské bratstvo. Kovályová tu zachytáva pocity, ktoré by sa dnes pravdepodobne považovali za politicky nekorektné:
To, že som sama nepodľahla vábeniu ideológie, určite nebolo preto, že by som bola múdrejšia ako Rudolf, ale preto, že som bola žena, bytosť, ktorá má oveľa bližšie k realite a základným stránkam života ako on. … Rudolf sa mohol na základe štatistík – samozrejme, väčšinou sfalšovaných – rozhodnúť, že za komunizmu sa ľuďom žije lepšie a šťastnejšie. Ja som z bezprostrednej blízkosti a na vlastné oči videla, že to vôbec nie je pravda.
Nakoniec sa aj Rudolfovi otvorili oči a rozpoznal zlo. Napriek tomu, že bol schopný, pracovitý a zastával funkciu vládneho úradníka, bol spolu s ďalšími na základe falošného obvinenia z vlastizrady zatknutý, označený za vinného a obesený. Jeho smrť zbavila jeho manželku a malého syna všetkých sociálnych istôt, a tak sa sťahovala z miesta na miesto, kde si hľadala prácu – byť nezamestnanou bolo totiž trestné – a to všetko v tieni lží, ktoré štát šíril o jej manželovi.
Heda Kovályová končí svoju kroniku spomienkou na niektoré udalosti, ktorých bola svedkom na jeseň v roku 1968, keď sovietske vojská vstúpili do Československa a brutálne potlačili rastúce reformné hnutie. Keďže jej syn žil v Anglicku a jej druhý manžel bol na prednáškovom turné v Spojených štátoch, podarilo sa jej z okupovanej krajiny prekĺznuť vlakom a utiecť.
Kniha sa končí týmto odstavcom:
Na hraniciach vlak nestál dlho, a keď sa dal do pohybu, vyklonila som sa z okna, ako sa len dalo, a obzrela som sa späť. Posledné, čo som uvidela, bol ruský vojak, ktorý stál na stráži s nasadeným bajonetom.
Môže sa to stať tu… alebo kdekoľvek inde
Kovályová napísala: „Keď naši učitelia dejepisu hovorili o mučení alebo prenasledovaní nevinných ľudí, počúvali sme len na pol ucha. Tieto veci sa predsa mohli stať len veľmi dávno, v temnom stredoveku. Keď sa to dialo v našej dobe a v oveľa horšej podobe, než sme si vedeli predstaviť, pripadalo nám to ako naozajstný koniec sveta.“
Keď som kedysi na seminároch pre študentov v rámci domáceho vzdelávania vyučoval svetové a európske dejiny, aj oni boli často zhrození, keď sa dozvedeli o masakroch počas križiackych výprav alebo o popravách počas reformácie. Väčšina z nich si myslela, že ľudia v našom modernom svete nie sú schopní takéhoto zla, nič netušiac, až kým som im nepripomenul, že sme práve ukončili najkrvavejšie storočie v dejinách ľudstva. Dnes ľutujem, že som sa o knihe „Pod krutou hviezdou“ nedozvedel skôr, aby sme si ju mohli spolu prečítať.
Američania často hovoria: „To by sa tu nikdy nemohlo stať.“ Kovályová však prináša poznatky, ktoré by sa dnes dali ľahko aplikovať aj na Spojené štáty. Tu je len niekoľko z nich:
O komunistoch Kovályová poznamenáva: „Pre totalitný režim nie je ťažké udržať ľudí v nevedomosti. Keď sa raz vzdáte svojej slobody v záujme “nevyhnutnej potreby“… vzdáte sa svojho nároku na pravdu… dobrovoľne ste sa odsúdili na bezmocnosť.“
Preniknutie komunistickej ideológie do domácnosti a rodiny zmenil spôsob myslenia mnohých ľudí. „Nevedela som nič o politike a ešte menej o ekonomike. Ale začala som chápať, že život sa stal politikou a politika sa stala životom,“ napísala Kovályová. Výstižne to charakterizuje mnohých dnešných Američanov, ktorí uprednostňujú politiku pred priateľstvom, či dokonca rodinnými väzbami.
Dvadsať rokov po manželovej poprave sa Kovályová dozvedela o osude jeho pozostatkov. Jeho popol, ako aj popol ďalších trinástich osôb, viezli na likvidáciu na vidiek. „Niekoľko kilometrov za Prahou sa limuzína začala šmýkať na zľadovatenej ceste. Agenti tajnej služby vystúpili a rozsypali popol pod jej kolesá.“ Rovnako sme znehodnotili život aj v našej krajine, a to eutanáziou a potratmi. Niektorí dokonca použili ľudské pozostatky – zatiaľ so súhlasom mŕtvych – ako kompost.
Kovályová pri rozprávaní o živote v komunizme zdôrazňuje schopnosť režimu udusiť aj obyčajný rozhovor, keďže akékoľvek neuvážené slovo by sa mohlo nahlásiť úradom. A dodáva: „Stranícka disciplína vyžadovala, aby sme sa neustále podrobovali analýze samých seba, svojich myšlienok, želaní, postojov.“ Mnohí ľudia v západnej spoločnosti dnes pociťujú okovy tých istých obmedzení, obávajú sa ostrakizmu alebo, čo je horšie, problémov s úradnou mocou, ak by sme povedali alebo napísali niečo neprijateľné.
Odvaha je kľúčovým prvkom
Počas pražského povstania v roku 1968 prešla Kovályová okolo sochy Jána Husa, popraveného počas protestantskej reformácie. Na podstavci sochy sú slová „Pravda víťazí“. Potom sa pýta: „Je to naozaj tak? Pravda sama o sebe nezvíťazí. Keď sa stretne s mocou, pravda často prehráva. Zvíťazí len vtedy, keď sú ľudia dostatočne silní, aby ju bránili.“
Kniha Pod krutou hviezdou je aj napriek jej pochmúrnym udalostiam a hrôzam svedectvom o takomto hrdinstve. Keď Kovályová žiada spravodlivosť pre svojho manžela od tých, ktorí ho pomohli poslať na smrť, zachová sa skutočne odvážne. Niektorí z priateľov, ktorí jej pomáhajú v jej útrapách pod týmito diktátorskými režimami, konajú proti vlastným osobným záujmom a riskujú väzenie alebo smrť v záujme dobročinnosti.
Ešte posledný odkaz pre nás od Hedy Kovályovej: V knihe Pod krutou hviezdou si niekoľkokrát želá „obyčajný, pokojný život“, ale nakoniec dospeje k záveru: „V skorumpovanej spoločnosti sa nedá vybudovať šťastný súkromný život, rovnako ako sa nedá postaviť dom v bahnitom jarku. Najprv musíte položiť základy.“
Základ jej viery tvorili ľudské práva, sloboda a spravodlivosť. Ak sú toto tie stavebné kamene, ktoré si želáme zachovať aj my, musíme v sebe nájsť silu, dôstojnosť a vytrvalosť Hedy Kovályovej.
Poznámka na záver: Heda Kovályová sa dostala do Spojených štátov, kde na dôchodku pracovala ako knihovníčka v knižnici Harvard Law School Library a pred smrťou sa vrátila do Českej republiky.
Kniha Hedy Kovályovej Pod krutou hviezdou: (Holmes & Meier Publishers, 1986, 192 strán).
Pôvodný článok
Deväť komentárov ku komunistickej strane (Kniha redakcie The Epoch Times)ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
