Piatok 22. novembra, 2024
Cestovateľ a dobrodruh Miloš Šiška (Foto: Katarína Tomanová)

„Akákoľvek skúsenosť z cestovania mi otvorila obzory, či už bola dobrá alebo zlá.“ (Rozhovor s cestovateľom M. Šiškom)

Miloš Šiška – cestovateľ a dobrodruh s veľkým srdcom a neskrývanou pokorou, je bývalý chatár spod Tatier. V súčasnosti pracuje v rekreačnom areáli blízko Banskej Štiavnice. Popri svojej práci sa venuje cestovaniu. Pýtali sme sa ho na jeho dobrodružné expedície do Južnej Ameriky, Mexika, Maroka a pripravované cesty do Nepálu, Vietnamu či Indie.

Ako začala vaša vášeň pre cestovanie a dobrodružstvo ?

Knihami v detstve – v encyklopédiách, ktoré ma fascinovali. Lákala ma aj tá inakosť, môj vzťah k antropológii, nie iba k vývoju ľudstva, ale aj k spiritualite, duchovnu a tiež ma zaujímajú odlišné etniká a jednotlivé kultúry. 

Bol som očarený z toho, že človek precestuje 12 hodín lietadlom a zrazu tam inak plynie čas a ocitne sa niekde v 17. storočí, alebo akoby na inej planéte. Akákoľvek skúsenosť z cestovania mi otvorila obzory, či bola pozitívna alebo negatívna.

Veľakrát som mal aj ťažké chvíle, musel som siahnuť na dno svojich síl. Ale to ma tiež posunulo.

Kde ste to mali ťažké, resp. kde ste zažili najhoršie podmienky?

V horách, púštnych horách vysokých cez 3000 metrov nad morom. Tam boli veľmi drsné podmienky. Bolo to v Mexiku, tam sme boli veľmi motivovaní nájdením vzácneho druhu kaktusu s názvom lophophora williamsii. V Mexiku sa tento tradičný kaktus využíva tisíce rokov. Môžeme ho vidieť v architektúre, na krojoch, na odevoch či keramike. V dobe Kolumba ho mali v úcte bežní ľudia aj ľudoví liečitelia a toto bola jedna vec, ktorá sa používala v domácom liečiteľstve.

V Mexiku som bol na pozvanie kamaráta, ktorý je botanicky vzdelaný. Plán dobrodružnej cesty sme si urobili počas izolácie, počas covidu, potrebovali sme vypadnúť – takto začalo moje dobrodružné cestovanie. Niekoľko rokov sme sa pripravovali na túto cestu, to bola hlavná vec nášho dobrodružstva, nájsť vzácny kaktus, čo sa nám aj podarilo. Z Mexika som cestoval ďalej do Guatemaly a Kolumbie.

Čím vás prekvapili tieto dve krajiny?

Guatemala je celoročne tropická krajina. Úžasná káva, krásna krajina. Vôňa kávy sprevádza turistov na každom mieste. 

Ale viac ma zaujala Kolumbia – tam som mal možnosť vidieť malých indiánov, z kmeňa Kogi, ktorí tu voľne žijú. Iba som ich pozoroval, nechcel som ich vyrušovať alebo sledovať ako opičky. Občas som mal s nimi rozhovor, ale všimol som si, ako žijú v symbióze s modernými ľuďmi. Neriešili také závažné veci, skôr jednoduché. Myseľ nemali tak zamestnanú ako dnešní ľudia tu. Netrápila ich politika alebo starosť ako zbohatnúť. Kolumbia ma veľmi očarila. Pláže sú tam nádherné. Kolumbijská časť Karibiku je nádherná. Tá biodiverzita je tam ako v pralese… 

Je to raj na zemi. Zaskočila ma aj láskavosť ľudí. Veľakrát je Kolumbia spájaná s kriminalitou, ale ľudia tam žijú naplno a necítiť tam nebezpečie. Sú tam omnoho srdečnejší ako u nás. Napríklad v autobuse si k vám sadne neznámy človek, opýta sa, ako sa máte, bez dôvodu či flirtu. Tu na Slovensku toto neexistuje, každý chce sedieť sám a pozerá sa do mobilu. Ale sú určite aj výnimky.

Koľkokrát ste boli v Južnej Amerike?

To je taká moja srdcovka, bol som tam štyrikrát. Navštívil som Čile, Peru, Bolíviu, ako aj spomínanú Kolumbiu. Čile mi pripomína vyspelé Nemecko. Ľudia sa obliekajú trendovo – moderne, ale je to nasiaknuté aj kultúrou, no nie tak ako v Bolívii či Kolumbii.

Severná Amerika vás neláka? Aké sú vaše plány do budúcna v cestovaní?

Aj tá je prenádherná, aj tam sú krásne miesta, ale najviac ma láka Južná Amerika. Ale aj Čína, keďže tam študuje môj syn. Chcem cestovať najprv do Pakistanu alebo Nepálu. Tiež ma láka Vietnam. Keďže som milovník hôr, tak ma láka India – Nepál. Nie som religiózne ladený. Každé náboženstvo ma zaujalo – v jadre majú rovnaké veci. Ale filozofia budhizmu mi príde láskavá a krásna, a nie je taká dogmatizovaná ako iné náboženstvá. Dáva návody, školu meditácie, ako sa dať do pokoja, preto mi je bližšia.  Mne to dosť pomohlo – keď som cítil v sebe stopy agresie, tak som pochopil, že sa dá transformovať v niečo iné – napríklad prácou.  

Cez budhizmus chápem aj slovo využiť a zneužiť. Ak chcem využiť, môžem dať protihodnotu na vyrovnanie. Kdežto zneužiť je niečo zlé a prináša odplatu. Dá sa to zhrnúť aj tak, že vlastne najlepšia odpoveď na všetko je súcit. Takže z toho dôvodu Nepál –  bude to tam nasiaknuté duchovnom. 

Tiež ma lákajú aj pakistanské hory, Blízky východ, Irán. To všetko sú zatiaľ plány v mojej hlave. Je to vždy ako cesta na inú planétu. Pripomína mi to seriál Miazgovci, ako cestovali na iné planéty… (smiech)

Za akým účelom cestujete? Máte nejaký plán či trasu?

Väčšinou ma niekto zavolá. Keďže som robil chatára v Tatrách, bolo aj hluché obdobie, kedy som nemal toľko práce. Tam sa mi naskytlo ísť za dobrodružstvom. Niekedy som sa naučil novú reč, videl som iné kultúry, zvyky – dalo mi to veľa. Pri cestovaní do Južnej Ameriky používam väčšinou španielčinu. Počas ciest nachádzam odpovede na mnohé svoje nespracované veci. V samote, ktorej rád čelím na svojich cestách, rozjímam nad životnými traumami, ktoré ma ťažia, pomáha mi to situácie rozobrať  a odpustiť si…

Čo iné vám ešte prinieslo cestovanie?

Keďže hory sú mi predurčené, myslím si, že moje cestovanie je spojené hlavne s turistikou a že aj ten pohyb je veľmi potrebný. Najviac ľuďom pomáha práve pohyb. Oddávna ľudia pracovali a boli zdraví. Naši predkovia boli vitálnejší, boli iné choroby, nie takéto civilizačné ako teraz. 

Raz som bol na kurze z horskej služby a tam nám lekár hovoril, že ľudia majú infarkty nie kvôli genetike alebo životnému štýlu, ktorý vedú, ale spúšťačom je stres. Človek má v hlave nastavenie a očakávanie a tento stres spôsobuje infarkty ľudom aj v mladšom veku. Takže cvičenia sú veľmi dôležité a nájsť v sebe balans – rovnováhu v živote.

Čo by ste chceli odkázať našim čitateľom?

Veci sú vo svete teraz už iné, ale to nevadí, majú byť iné, to je vývoj –  ako aj voda sa mení – nie je stále čistá a stojatá… Dúfam, že aj tento rozhovor môže niekomu zmeniť pohľad na život. Môže to niekoho inšpirovať, dodať odvahu, niečo sa mu rúti – rodinný život, pracovný, ale hlavu hore, zajtra môže prísť niečo inšpiratívne, pekné… Takže nepanikárme, žime ten život.

Tu v Európe má človek všetko, nové veci, nové smartfóny, stále nové handry – nie je to moderné, tak vymením všetko, atď… V tých chudobnejších krajinách to tak nie je. Keď som bol v Bolívii, boli tam deti, čo sa hrajú s dreveným koníkom, ktorý nemá nohu a majú v očiach toľko radosti, že ma to veľmi dojalo. Toto sú krásy v živote, ktoré ma dobíjajú a dodávajú mi silu…

Ďakujeme za rozhovor!

Prečítajte si aj