Digitálna závislosť: tichá epidémia, ktorá rozleptáva myseľ našich detí (Špeciálny report)
Náhla a bezprecedentná zmena v oblasti duševných porúch vyvoláva u vedcov obavy.
Billy bol bystrý desaťročný chlapec, ktorého rodičia študovali na prestížnych univerzitách. Bol inteligentný – v škole mal samé jedničky – ale chýbala mu sociálna inteligencia.
Bol tiež slabý športovec. Billy často klamal a podvádzal, keď hral stolové hry alebo v rámci tímových aktivít, a keď prehral, úplne sa zrútil. Jeho kamaráti, ktorí s ním boli od škôlky, začali strácať trpezlivosť. Jeho rodičia si uvedomili, že treba niečo urobiť.
Billyho rodičia ho teda priviedli k dr. Victorii Dunckleyovej, detskej psychiatričke, ktorá sa špecializuje na závislosť od internetu.
Po štvortýždňovom „pôste bez obrazoviek“, ktorý mu predpísala a počas ktorého sa vylúčil akýkoľvek prístup k televízoru, telefónom a videohrám, sa Billyho problémy zázračne odstránili. Jeho rodičia boli takí spokojní, že sa rozhodli pokračovať v pôste.
Uplynulo šesť mesiacov a Billyho kamaráti sa mu už nevyhýbali; jeho športové správanie sa výrazne zlepšilo. Billy sa rozhodol kandidovať na predsedu triedy a predniesol prejav, čo by ho predtým vydesilo.
Billy je jedným z mnohých pacientov dr. Dunckleyovej, ktorých psychické problémy a problémy so správaním zmizli, keď vylúčili alebo výrazne obmedzili čas strávený pri obrazovke.
Nadmerné používanie internetu sa stalo epidémiou, ktorá potichu a bez väčšieho odporu ničí životy. V prieskume Gallupu z roku 2012 sa zistilo, že približne 60% mladých dospelých priznalo, že trávia príliš veľa času na internete; v ďalšom prieskume v roku 2022 83% používateľov smartfónov uviedlo, že majú svoj telefón v blízkosti „takmer neustále, keď sú hore“.
Ľudia, ktorí trávia veľa času na internete mimo práce, si zvyčajne užívajú krátke videá, filmy a televízne programy, sociálne médiá alebo videohry. Všetky tieto formy zábavy ponúkajú podobný emocionálny zážitok novosti, objavovania a okamžitej odmeny. Tento proces je stresujúci a zároveň napĺňajúci.
Problémom je, že internet môže nadmerne stimulovať náš mozog, čo má za následok neustály stres, známy aj ako stav boja alebo úteku. Tento stav zaťažuje mozog a telo a spôsobuje, že sme náchylní na zrútenie, depresiu a úzkosť, keď sa vyskytnú aj malé zmeny v prostredí.
Narastajúci problém
Prvotnú súvislosť medzi časom stráveným pri obrazovke a zlým duševným zdravím zistila Jean Twengeová, profesorka na Štátnej univerzite v San Diegu s doktorátom z psychológie, na základe generačných štúdií.
„Zvykla som si na zmeny, ktoré narastali pomaly a postupne,“ povedala J. Twengeová v prednáške na TEDx. „[Po roku 2010] som začala pozorovať zmeny, ktoré boli oveľa náhlejšie – naozaj som nikdy nič podobné nevidela.“
Približne v roku 2010 došlo k dramatickému nárastu používania sociálnych médií a internetu a následnému nárastu ťažkých depresií (The Epoch Times)
V rokoch 2005 až 2012 zmena v počte depresií u dospievajúcich vo veku 12 až 17 rokov sotva presiahla 1%. V rokoch 2012 až 2017 však došlo k nárastu o takmer 4%.
Okrem toho menej tínedžerov chodí von alebo číta knihy, zatiaľ čo ich čas strávený na sociálnych sieťach a internete výrazne stúpa.
V roku 2008 psychoterapeut Tom Kersting, ktorý 25 rokov pracoval ako školský poradca, zaznamenal nárast počtu diagnóz poruchy pozornosti a hyperaktivity (ADHD) u detí starších ako 8 rokov.
ADHD sa zvyčajne zisťuje v ranom detstve potom, ako dieťa začne chodiť do školy. Uviedol však, že bol svedkom rastúceho počtu tejto diagnózy u tínedžerov a dospelých. Hoci je možné, že u niektorých z nich si v mladosti ich diagnózu lekári nevšimli, T. Kersting má podozrenie, že u mnohýchz nich sa príznaky ADHD vyvinuli v dôsledku používania internetu.
Počet diagnóz ADHD stúpa (The Epoch Times)
Približne v roku 2012, keď malo smartfón 30% tínedžerov, začal u detí pozorovať čoraz častejšie vzdorovité správanie a úzkostné poruchy. Mladí dospelí a dospievajúci, ktorí vyrastajú v súčasnosti, majú tiež tendenciu byť viac asociálni a majú zníženú emocionálnu odolnosť, čo môže súvisieť s nedostatočnou osobnou socializáciou, pretože väčšinu času trávia pred obrazovkami.
„Nejde len o množstvo času stráveného v kybernetickom svete,“ povedal Kersting pre Epoch Times, „ale aj o to, o čo im chýba: hra vonku a sociálne učenie.“
Počas pandémie covid-19 sa čas strávený na internete u dospievajúcich zdvojnásobil.
Len málo štúdií skúmalo závislosť od internetu u detí počas pandémie COVID-19, ale rozsiahla štúdia u dospelých v roku 2021 ukázala, že u tých, ktorí boli považovaní za ohrozených závislosťou od internetu, bola 2,3-krát vyššia pravdepodobnosť depresie a 1,9-krát vyššia pravdepodobnosť úzkosti ako u celkovej populácie. Navyše u ľudí so závažnou závislosťou bola 13-krát vyššia pravdepodobnosť, že budú mať depresiu a úzkosť.
V čase po pandémii Covid-19 učitelia hlásili, že príslušníci najnovšej generácie – generácie Alfa, známej aj ako „iPadové deti“ – majú tendenciu byť agresívni a nedisciplinovaní a v triede zle regulujú emócie.
Dr. Clifford Sussman, psychiater špecializujúci sa na závislosť od internetu, zameral svoju prax na liečbu tohto stavu, pretože je čoraz potrebnejší. Najmä po pandémii covid-19 „dopyt po pomoci s týmto problémom prudko vzrástol“, povedal pre Epoch Times.
Ako vás obrazovky vťahujú
Aktivity na digitálnych zariadeniach – či už ide o videohry, sociálne siete, surfovanie po internete alebo streamovanie videa – ponúkajú únik. Tieto činnosti sú pre mozog vysoko stimulujúce aj vďaka jasným farbám a bezproblémovému začleneniu do virtuálneho sveta, povedal pre Epoch Times Dr. David Rosenfeld, psychoterapeut a profesor medicíny na univerzite v Buenos Aires.
Pri prezentácii čohokoľvek nového a vzrušujúceho mozog uvoľňuje dopamín a všetko, čo vyvoláva uvoľňovanie dopamínu, môže byť návykové. Dopamín vyvoláva pocity potešenia, zatiaľ čo jeho pokles sa spája s podráždenosťou a zlou náladou.
Dopamín vyvoláva pocit potešenia, zatiaľ čo jeho pokles sa spája s podráždenosťou a zlou náladou. (Ilustračné foto: The Epoch Times, Shutterstock)
Aktivity na digitálnych zariadeniach boli navrhnuté tak, aby upútali našu pozornosť a dodávali nám pravidelné dávky dopamínu. Tak ako pri hraní strhujúcej videohry, ktorá vám poskytne vzrušenie, keď prejdete novým levelom, porazíte súpera alebo nájdete nový predmet, obrazovky vás lákajú, aby ste vo virtuálnom svete strávili viac času.
„Videohry sa riadia mikroskopickými pravidlami,“ citoval Bennett Foddy vyučujúci herný dizajn na Centre hier na Newyorskej univerzite z knihy Adama Altera „Neodolateľné: Vzostup návykovej technológie a biznis, ktorý nás udržiava v závislosti“. Jej časť uverejnil aj denník The Guardian.
Tieto mikropravidlá môžu mať podobu zvuku „cinknutia“ alebo bieleho záblesku, kedykoľvek sa postava pohne po určitom políčku, a sú synchronizované s činmi hráča, takže má pocit, že to bol on, kto ich spôsobil. Táto mikro spätná väzba vytvára pocit odmeny a núti ľudí neustále hrať hru.
To vysvetľuje, prečo interaktívne činnosti na obrazovke môžu byť pre deti problematickejšie ako pasívne činnosti, ako je sledovanie televízie.
Dr. Dunckley zistil, že sledovanie televízie je u detí spojené s príznakmi dysregulácie už po dvoch hodinách, no pri interaktívnych aktivitách na obrazovke sa tieto príznaky objavia už po 30 minútach.
Mnohé videohry využívajú aj stratégie používané v hazardných hrách, ako napríklad odmeny v podobe odmien, v ktorých sú hráči odmeňovaní v náhodných intervaloch počas hry. Keďže hráči nevedia, kedy príde ďalšia odmena, sú ešte viac nútení hrať hru – aj keď ich to nebaví.
Táto stratégia vychádza z práce psychológa Burrhusa Frederica Skinnera. Skinner umiestnil holuby do krabice s tlačidlom a odmeňoval ich jedlom vždy, keď ho stlačili. Zistil, že holuby, ktoré boli odmeňované nepravidelne, mali väčšiu motiváciu stláčať tlačidlo ako tie, ktoré boli odmeňované pri každom stlačení tlačidla.
Toto nutkanie existuje aj u ľudí. Príspevky na sociálnych médiách rozdeľujú informácie na kúsky a dodávajú užívateľom dávku dopamínu pri každom príspevku, lajku alebo komentári.
Sociálne médiá boli navyše vytvorené tak, aby neobsahovali prirodzené signály konca, ktoré sú vlastné mnohým aspektom života.
Či už ide o novinový článok, knihu alebo film, vždy je tam koniec. Človek teda nemá na výber a po skončení článku, kapitoly alebo filmu si musí vybrať inú činnosť. V prípade sociálnych médií však človek môže skrolovať donekonečna bez toho, aby sa obsah skončil – tento jav sa označuje aj ako osudové skrolovanie.
Pri surfovaní na internete to nie je inak. Keď do vyhľadávača zadáte nejaké slovo, objaví sa nekonečné množstvo výsledkov a súvisiacich odkazov, ktoré vás zavedú do králičej nory.
Pôvodný článok
