Piatok 22. novembra, 2024
Vyliahnuté sokolie mláďatá (foto: Patrícia Fehér)

Príbeh sokolích mláďat, ktoré sa vyliahli v centre mesta Nitry (Rozhovor + Video)

V úzkych medzerách medzi betónovými stenami a na okrajoch vysokých okien nájdeme príbehy, ktoré by sme možno najmenej očakávali.  Pozrite sa s nami bližšie na tento fascinujúci svet, kde sa stretávajú betónové džungle s divou prírodou, a spoznajte príbeh sokolov, ktorí volajú mestá svojím domovom.

V dnešnom uponáhľanom svete, kde ruch a zhon mestského života ovláda každodennosť, príroda často nájde svoj spôsob, ako nám pripomenúť svoju existenciu. Jedným z najpozoruhodnejších príkladov je prítomnosť sokolov, kráľov nebies. Ich hniezda nájdeme nielen na vysokých skalných stenách, ale prekvapujúco často aj v mestských prostrediach, kde sa zdá, že príroda a moderný život sú dva oddelené svety.

A práve v tých najneobvyklejších miestach, ako sú kvetináče na balkónoch a oknách bytoviek, sa rodí nový život. Zastavme sa na okamih a ponorme sa do príbehu sokolieho páru, ktorí si za miesto hniezdenia vybrali práve kvetináče za oknom pani Fehér z Nitry.

Ako ste prišli na to, že sa vo vašom kvetináči vyliahli sokoly?

Všetko sa udialo na jar. Za oknom v byte som mala kvetináče so zeminou. Chystala som sa na to, že si do nich pomaly začnem vysádzať jarné kvety. Nestihla som to, pretože som si všimla, že v kvetináčoch sa začínajú robiť jamky. Niekto tam chodil a hrabal do zeminy. Potom som počula vtáčie piskoty a prvýkrát som zazrela sokola, ako sedí na kvetináči.

Predtým som nevedela, že sokoly môžu hniezdiť aj v kvetináčoch, že nemajú vlastné hniezda  a že si robia hniezda kdekoľvek. Vôbec by som si nemyslela, že v centre mesta, na treťom poschodí za oknom zahniezdi sokol.

Tento párik tam teda pravidelne chodil. Keď sa objavilo prvé vajíčko, už som vedela, o čo ide.

Aký bol váš prvý dojem z toho, že sokoly si pripravili hniezdo za vaším oknom?

Potešilo ma to, lebo mám veľmi rada zvieratá. Začalo to svadobnými náletmi na balkóne, takže som videla celý proces párenia, hniezdenia a odletu mláďat. Všetko som si to zdokumentovala.

Máte nejakú zábavnú príhodu z pozorovania sokolov?

Asi mesiac sa samec a samička striedali na vajíčkach. Vajíčok bolo na začiatku päť. Keď na vajíčkach sedela samička, samček ju kŕmil. Toto dianie som mala celý čas za chrbtom a pozorovala som to celý deň, keďže sa to udialo ešte v covidovom období, kedy som pracovala z domu.

Sokoly väčšinou jedia hrabošov alebo myši. Samček raz priniesol samičke veľkú zelenú jaštericu a ona začala veľmi pískať, pretože sa jej toto menu nepáčilo. A tak odišiel aj s jaštericou. Doniesol jej hraboša a toho si už zobrala.

Nebáli sa vašej prítomnosti?

Vzhľadom k tomu, že prvoradá bola pre nich ochrana hniezda, neodleteli a nebáli sa mojej prítomnosti. Postupom času som dokonca dokázala rozoznať samca od samičky. Samček má sivšiu hlavičku a samička ju má skôr hnedú.

Foto: Sokolica s mláďatami, Autor: Patrícia Fehér

Ako ste reagovali, keď sa vyliahlo prvé mláďatko?

Bola som prekvapená, lebo predtým som vôbec netušila, ako taký malý sokol vyzerá. Potešilo ma, že sa niečo také udialo na mojom balkóne v meste.

Vajíčok bolo pôvodne päť, ale vyliahli sa tri. Nakoniec prežili iba dve mláďatá. Príroda si vie nájsť svoju cestu a prirodzene regulovať počty. Z týchto dvoch mláďat vyrástli naozaj pekné a silné jedince.

Najzaujímavejšie bolo to, že počas liahnutia mláďat nám začali robiť fasádu a samozrejme robotníci chodili po lešení. Jeden deň začal robotník robiť obklad na mojom poschodí. Jeden robotník si zmýlil sokolov s holubmi a zložil kvetináč dolu.

Objavil sa vo mne ochranársky pud a vysvetlila som mu, že to nie je holub, ale sokol – zákonom chránený vták. Nakoniec som zavolala aj ochranárov, aby sa na nich prišli pozrieť.

Ako postupovali ochranári?

Najskôr som si myslela, že sokolov budú krúžkovať. Ochranári si iba spravili nejaké fotky, pýtali sa ma na celý priebeh a tiež mi povedali, že takéto hniezdenie sokolov v mestách je bežná záležitosť.

Pamätáte si na nejaký zaujímavý moment?

Jedného dňa veľmi pršalo a bola silná búrka. Celý čas nad mláďatami stála sokolica s roztiahnutými krídlami a chránila ich pred dažďom.

Vtedy som sa aj trochu bála, či prežijú. Bola to veľmi silná búrka, ale nič sa nestalo. To nám ukazuje, že zvieratá sú naozaj pripravené bez problémov prežiť vo voľnej prírode.

Aké zaujímavé správanie ste pozorovali u mláďat?

Všimla som si, že mali od začiatku dravý inštinkt. Keď trochu podrástli, začali otvárať zobáčiky a prejavovali obranný inštinkt.

Čo vás najviac prekvapilo?

Ako mláďatá rástli, kvetináče im začali byť malé. Raz jedno z mláďat vypadlo z kvetináča a zaseklo sa v medzierke medzi kvetináčom a múrom. Robotník bol tiež znepokojený a pýtal sa ma, čo robiť.

Zobrala som kvetináč, vytiahla som ho rukami a vložila som ho späť do kvetináča. To bol pre mňa taký silný moment. Viem ešte od otca poľovníka, že mláďatká by sa nemali chytať a preto som nejaký čas váhala. Nakoniec som ho vytiahla.

Inak som všetkému nechala prirodzený priebeh a do ničoho som nezasahovala.

Ako ste sa cítili, keď sokoly odleteli?

Tešila som sa, lebo prešla dosť dlhá doba a všetko som to s nimi prežívala. Odlet bol veľmi pekný a silný moment. Ešte pár dní ostali v blízkosti hniezda, poletovali dookola a sedeli na okolitých stromoch.

Najsilnejší moment z tohto obdobia bol ten, že po pár dňoch od odletu malých sokolov z hniezda sa so mnou matka sokolica prišla rozlúčiť. Sedela na lešení. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Otvorila som okno a boli sme od seba menej než meter vzdialené. Asi desať minút sme sa na seba pozerali. Nehybne tam sedela a lúčila sa so mnou. Vnímala som to ako také „ďakujemˮ. 

Máte pocit, že tento zážitok so sokolmi nejako ovplyvnil váš postoj k prírode?

Bol to naozaj veľký zážitok, vidieť prírodu zblízka. Vážila som si, že mi boli ukázané také intímne momenty z prírody. Zanechalo to vo mne silnú spomienku, že príroda ponúka mnoho pekných okamihov, ktoré vedia človeka niečo naučiť. Mali by sme si vážiť prírodu a nechať jej ten prirodzený priebeh.

Naučila som sa tiež veľa poznatkov o sokoloch, keďže som si počas tohto obdobia o ňom veľa naštudovala. Vypestovala som si taký bližší vzťah k fungovaniu prírody.

S odstupom času to vnímam tak, že zvieratá berú každú situáciu veľmi prirodzene. Napríklad, keď jedno mláďa zomrelo, matka ho z hniezda vyhodila. Akoby u nich absentovali emócie a vedeli byť cielenejší a priebojnejší. Takto z nich vyrastú silné jedince, ktoré dokážu v prírode prežiť. Nič ich nemohlo vyviesť z rovnováhy prírody a sústredili sa iba na to podstatné.

Máte v pláne aj nejaké ďalšie pozorovanie prírody, alebo toto bola taká výnimočná udalosť?

Nechávam tomu prirodzený priebeh, aby príroda sama ukázala  svoje krásy a príbehy.

Ďakujeme za rozhovor!

Prečítajte si aj