Čestnosť je klenotom ozdobujúcim ľudskú dušu
Korene etiky siahajú až do starovekej Číny. Ľudská spoločnosť sa odjakživa zakladala na etických princípoch a povedomie o mravoch a ľudských zásadách je považované za základ prosperujúcej spoločnosti. V dnešnom svete sa často stretávame s korupciou, nečestnosťou, podvodmi a lžou, akoby sa čestnosti pripisovala menšia váha než v minulosti. Preto možno povedať, že čestnosť sa v dnešnej spoločnosti považuje za vzácny drahokam. Je to hodnota, ktorú by sme mali chrániť a podporovať, pretože bez čestnosti je ťažké budovať dôveru a rešpekt medzi jednotlivcami, ako aj v spoločnosti. Aby sme dokázali čestnosť uplatniť vo svojom živote, potrebujeme pochopiť, v čom spočíva jej význam.
Podľa antických filozofov predstavuje morálka a cnosť svetelný maják vedúci ľudské bytosti k mravnej dokonalosti a blaženosti. Prostredníctvom zušľachťovania charakteru (mysle a srdca) je možné dosiahnuť najvyšší rozkvet človeka – dokonalosť, blaženosť a duševné blaho, čo sa podľa starogréckej filozofie nazýva eudaimonia. Znamená stanie sa prototypom a príkladom človeka stelesňujúceho najvyššie hodnoty uznávané bohmi.
Univerzálne hodnoty spájajúce ľudí
Napriek tomu, že relativizmus verí, že morálne zásady sú relatívne a líšia sa od človeka k človeku, v minulosti sa všeobecne verilo, že ide o univerzálne hodnoty vlastné každej bytosti bez ohľadu na rasu, kultúru alebo náboženstvo. Presahujú akékoľvek hranice, ich dodržiavanie je bohom milé a zároveň ľudské bytosti k bohom približuje. Podobnú myšlienku vyjadril vážený čínsky filozof a vzdelanec Konfucius: „Kto vládne Cnosťou, podobá sa Severnej hviezde. Ona stojí v strede a všetky ostatné hviezdy krúžia okolo nej!“ (1)
Konfucius veril v existenciu nebies a uznával ich silu. Rozumel životu človeka ako osudu usporiadaného bohmi, pričom veril, že človek môže vlastným úsilím svoj predurčený a bohmi stanovený osud zmeniť. Podľa Anny Doležalovej Konfucius uviedol do čínskej filozofie pojem Žen 忍 (ľudskosť, znášanlivosť).
Čo znamená čestnosť?
Slovo čestnosť ako česť, poctivosť a ušľachtilosť pochádza z latinského slova probitas. Česť sa do latinčiny prekladá aj ako honestum. Je jednou z cností charakterizujúcich ľudské bytosti, ktoré rešpektujú dobré mravy, zvyky a morálne pravidlá (zásady). Čestnosť v sebe zahŕňa aj ďalšie dôležité kvality ako dôstojnosť, spravodlivosť, skromnosť a ohľaduplnosť. Keď konanie človeka nie je založené na sledovaní svojich vlastných záujmov a viac dbá o svoju povesť a dobré meno než o malé zisky, takémuto človeku velí srdce, presvedčenie a svedomie chovať sa čestne. Je dôveryhodný, nemyslí na straty alebo zisky, len na správne konanie.
Čestnosť je klenotom ozdobujúcim dušu človeka. Je to kvalita vypovedajúca o morálke a pevnom charaktere. Vyzdvihuje váhu i úroveň ľudskej bytosti. V minulosti, keď si ľudia požičiavali peniaze, dialo sa to iba za ústnej dohody a podaním rúk. Sľub, ktorý človek dal, mal váhu. Ak by niekto nesplnil, čo sľúbil, vzniesla by sa na jeho hlavu hanba. Spomeňme Konfuciovu myšlienku objasňujúcu dôležitosť vážnosti: „Ak ušľachtilý človek stratí vážnosť, stratí aj autoritu. A nech by bol čo ako učený, nič mu už nepomôže!“ (1)
Človek, ktorý kradne, klame a podvádza, sa dostáva do vnútorného konfliktu so sebou samým. Prichádza o svoj vnútorný pokoj a jeho svedomie nie je čisté. Človeka s nečistými úmyslami prezradia jeho činy a nakoniec stratí aj dôveru ľudí. Slovami Konfucia by sme mohli povedať, že „človek, ktorému nemožno dôverovať, je na nič! Veď či možno použiť voz alebo vozík, ktorému chýba oje?“ (1)
Hodnota ako čestnosť vytvára základ pre spravodlivé a harmonické fungovanie spoločnosti. Nezahŕňa len dodržiavanie pravidiel a zákonov, ale aj schopnosť robiť správne rozhodnutia v čase, keď to nikto nevidí. Nesnažíme sa získať pre seba to, čo nám nepatrí, sme féroví a dodržujeme pravidlá. Riadime sa vlastnými vnútornými hodnotami a stojíme si za svojimi rozhodnutiami, i keď nám to neprinesie žiadnu výhodu.
Čestnosť vyžaduje neustále sebazdokonaľovanie
Čestnosť je neustály proces, cesta, po ktorej sa každý z nás musí rozhodnúť ísť, a to každý deň zas a znova. Týka sa našej pravej podstaty a nabáda nás k snahe byť pravým človekom zanechávajúcim pozitívny odtlačok vo svete okolo nás. Podľa Konfucia musíme najskôr pochopiť seba samého, aby sme mohli rozumieť ostatným. Zaobchádzajme s druhými tak, ako by sme si priali, aby sa oni správali k nám.
V konečnom dôsledku je čestnosť cenným majetkom, ktorý nemôže byť ukradnutý ani skorumpovaný. Dobré mravy sú označením pre vyžadovaný spôsob chovania v spoločnosti. Spoločnosť sa však nechová vždy správne, preto sa musíme často riadiť svojou individuálnou morálkou v snahe postaviť sa zlu. I keď to nie je vždy jednoduché, slovami Konfucia „…je zbabelosť vedieť, čo je spravodlivé, a nekonať tak!“ (1)
V starom zákone sa tiež dočítame o príkaze nepridávať sa k väčšine, keď sa pácha neprávosť, a tak je to aj v mnohých učeniach po celom svete. Človek musí ostať neovplyvnený zlom a nepridávať sa k väčšine zo strachu. Často je to až hrdinská úloha. Možno preto sa čestnosť vyobrazovala ako kľúčová vlastnosť hrdinov. Počas dlhej histórie ľudských dejín sa vždy verilo, že dodržiavanie morálnych princípov prinesie človeku šťastie a dlhý život.
Nie je to inak ani v dnešnom svete, len ľudia akosi zabudli na ideály ľudskej dokonalosti. Konfucius nám zanechal významné pochopenie cieľa ľudského života a jeho zmyslu – dosiahnutie mravných princípov bytia. Pokiaľ sa to človeku podarí, naplní svoj životné poslanie. Túto hlbokú pravdu dokladá jeho myšlienka: „Ak ráno nájdem Cestu Tao, večer už môžem umrieť!“ (1)
Dokonalý človek, tzv. “šeng žen” predstavuje v čínskych predstavách ideálneho človeka, ktorý dosiahol vrchol mravnej a mentálnej dokonalosti. Dokonalý človek stojí hierarchicky vyššie ako človek ušľachtilý. Konfucius venoval celoživotné úsilie dosiahnutiu mravnej dokonalosti a staniu sa dokonalou ľudskou bytosťou v najväčšej miere, ako je to na tomto svete možné. Preto slúžia jeho myšlienky aj v dnešných časoch ako duchovné vedenie.
(1) A riekol Majster…Z klasických kníh konfuciánstva, Bratislava: Tatran, 1977.
