Rodák z Hrnčiarskych Zalužian vyhral ocenenie na prestížnej fotografickej súťaži v Londýne (Rozhovor)
Martin Babarík je rodák z Hrnčiarskych Zalužian, momentálne žije a pôsobí v Rimavskej Sobote ako grafik a fotograf na voľnej nohe. V minulosti pôsobil ako javiskový technik a fotograf v divadle Ludus či ako grafik v týždenníku Žurnál. Má za sebou množstvo realizácií ako scenárista detských relácií v RTVS. Je členom Slovenského syndikátu novinárov.
V rozhovore s Martinom Babaríkom sme sa dozvedeli viac o jeho novom ocenení v prestížnej fotografickej súťaži Fine Art Photography Awards (FAPA), ktorá sa konala v Londýne, ako aj o jeho celoživotnej vášni k fotografii.
Vaše fotografie boli nominované v prestížnej súťaži 10. ročníka Fine Art Photography Awards v dvoch kategóriách. Ako sa vám to podarilo ?
V týchto súťažiach je nominácia chápaná ako cena. Do súťaže FAPA v Londýne som poslal šesť fotografií ako profesionál, a tri z nich porota ocenila nomináciami. Dve v kategórii Architektúra a jednu v kategórii Príroda. Hlavnú cenu som síce nezískal, ale aj samotné nominácie ma veľmi potešili.
Fotografovanie je vaša záľuba a vášeň zároveň, ako ste sa k nemu dostali?
K fotografovaniu som sa dostal už ako malé dieťa, vtedy som momenty bežného života zachytával na fotoaparát Smena. Po ukončení strednej školy som začal prispievať a neskôr aj pracovať v miestnych regionálnych novinách. Vtedy som oprášil svoju vášeň z detstva – fotografovanie. Pokladám za veľkú výhodu, že som si prešiel analógovým fotografovaním a nenaskočil som hneď na digitálnu vlnu. Neskôr, po presťahovaní sa do Bratislavy, som bol fotografom divadla Ludus. Fotil som aj rockové koncerty a myslel som si, že pri tomto žánri fotenia už aj ostanem. Život to ale nakoniec zariadil inak.
Kde beriete inšpirácie na takéto zaujímavé a originálne fotografie?
Čo sa mi páči, to sa snažím zachytiť tak, aby v tom vyniklo niečo, čo možno na prvý pohľad nie je vidieť. Či už je to nejaký detail alebo uhol pohľadu…
Vaše fotografie zdobia galériu súťaže Strom roka, kde prispievate taktiež svojou tvorbou… Ktoré z týchto stromov boli práve vašimi favoritmi?
S anketou Strom roka, ktorú organizuje nadácia Ekopolis z Banskej Bystrice, spolupracujem ako fotograf už ôsmy rok. Ťažko povedať, ktorý strom bol môj favorit. Takto sa to určite nedá vyjadriť. Každý strom je niečím výnimočný.
Môžete nám povedať o niektorých vašich obľúbených projektoch alebo fotografiách, ktoré ste doteraz vytvorili?
Samozrejme je to každoročné fotenie finalistov ankety Strom roka. Na to sa vždy teším, pretože stromy sa stali mojou srdcovkou. A mimo toho asi fotografia štiavnickej kalvárie v inverzii, s ktorou som bodoval aj v tejto súťaži.
Ako táto zaujímavá fotografia vznikla?
To bolo jedno veľké šťastie a som vďačný, že si ma našlo. A našlo si ma v čase vrcholiacej pandémie. V ten deň som pracoval doma v Rimavskej Sobote. Spravil som si prestávku, a kým sa mi robila káva, zapol som si online kameru zo štiavnickej kalvárie. To, čo som uvidel, ma úplne ohromilo – len hustá hmla a oproti v diaľke kopec Predné Rosniarky v slnku. Do 5 minút som bol zbalený, káva v termoske a sedel som v aute na ceste do Štiavnice. O necelé dve hodiny som už bol hore na Rosniarkach – úplne sám, s kávou, fotoaparátom a užíval som si toto neskutočné divadlo. Neviem slovami ani opísať, ako som sa cítil.
Akú techniku pri fotografovaní uprednostňujete?
V prírode mám rád širokouhlé objektívy, často robím aj HDR fotografie, infračervené…
Máte nejaký vzor alebo umelca, ktorý vás nejakým spôsobom ovplyvnil, zaujal, inšpiroval?
Jednoznačne Dežo Hoffmann. Jeho životný príbeh je úžasný: narodí sa v domčeku v Banskej Štiavnici, vyrastá v Žiline, neskôr robí biletára v Prahe, ako vojnový kameraman je niekoľkokrát zranený a nakoniec sa stane fotografom, pred ktorým stáli asi všetky najväčšie hviezdy tej doby. Predovšetkým teda skupina Beatles.
Aké ocenenia alebo v akých projektoch vynikli vaše fotografie ?
Z posledných ocenení ma potešilo napríklad 2. miesto v Chromatic Awards práve s fotografiou kalvárie, fotografie stromov získali čestné uznania v Tokyu, Paríži… O pár týždňov by malo byť vyhlásenie výsledkov prestížnej súťaže Color Awards v Los Angeles, na čo netrpezlivo čakám každý rok a nikdy nič nevyhrám… (smiech) Teda, nie, mám už čestné uznanie.
Ak môžem, rád by som ale spomenul sériu fotografií stromu, ktoré použilo Radošinské naivné divadlo v bulletine divadelného predstavenia Pán Strom. Toto si vážim viac, než ocenenie v súťaži.
Aké miesta sú pre vás na Slovensku (alebo aj inde vo svete….) pre fotografovanie najkrajšie, poprípade máte nejakú vašu srdcovku – miesto, kde sa rád vraciate ?
Mám svoj obľúbený les, prírodnú rezerváciu s prastarými dubmi. Nakoľko je tam vyšší stupeň ochrany, vybavil som si zo životného prostredia povolenie na vstup. Tento les nielen fotím, ale vždy z neho vyzbieram aj odpadky čo mi cinknú do nosa. Rozum sa mi zastavuje, čo všetko ľudia dokážu nechať v lese. A ešte v takomto výnimočnom a chránenom území.
Aká je vaša najobľúbenejšia fotka, ktorú ste spravili?
Fotografujem jeden prastarý dub v rôznych ročných obdobiach, volám ho Ent. Vždy ma víta s otvorenou náručou a môžem si pri ňom posedieť a vyvetrať hlavu.
Aké máte plány do budúcna? Kde by ste chceli ešte s fotografiou preraziť?
Nemyslím si, že by som niekde nejako výnimočne prerazil. Snáď sa mi teda podarí spraviť záber, ktorý naozaj zarezonuje. To by ma potešilo.
Ďakujeme za rozhovor a za redakciu Epoch Times Slovensko želáme veľa pracovných aj osobných úspechov.
