75 rokov NATO: ochranná aliancia alebo hrozba? (Komentár)
NATO bolo založené vo Washingtone D.C. pred 75 rokmi, 4. apríla 1949. Pred 25 rokmi, 24. marca 1999, začala táto najsilnejšia vojenská aliancia na svete svoju prvú vojnu proti Srbsku. Išlo o Kosovo, ktoré je dodnes okupované vojskami NATO. Nasledovali ďalšie vojnové misie.
Najničivejšou vojenskou operáciou bola misia Medzinárodných síl pre podporu bezpečnosti (ISAF) v Afganistane. Niekoľkokrát premenovaná misia NATO sa v auguste 2021 skončila neúspechom v dôsledku opätovného ovládnutia krajiny Talibanom.
O šesť mesiacov neskôr NATO opäť čelilo výzve v podobe ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022. Tentoraz nie všetky krajiny Severoatlantickej aliancie boli také jednotné ako predtým.
Dvojpercentný cieľ
Nemci sú obviňovaní z toho, že už desaťročia neplatia členský príspevok vo výške dvoch percent svojho hrubého domáceho produktu (HDP), čím oslabujú alianciu.
Toto obvinenie nie je prvé: William S. Cohen, minister obrany USA za vlády prezidenta Billa Clintona, už v roku 1999 za to Nemcov odsúdil. Kancelári Kohl, Schröder a Merkelová však mali iný názor.
Na čo sa teraz v tejto súvislosti zabúda je, že Nemci skutočne prispeli veľkými miliardovými sumami na udržanie mieru v Európe, napríklad na zabránenie kolapsu štátov východného bloku, najmä Ruska, po roku 1989.
Wolfgang Ischinger, vtedajší štátny tajomník spolkového ministerstva zahraničných vecí, v 90. rokoch opakovane zdôrazňoval, že Nemecko významne prispelo k nastoleniu mieru a demokracie a k podpore prosperity vo východoeurópskych štátoch miliardovými platbami.
Išlo aj o príspevok na udržiavanie mieru, nie vždy len o vojenské výdavky. Len za stiahnutie 550 000 sovietskych vojakov z Nemecka zaplatila nemecká vláda dvanásť miliárd nemeckých mariek a poskytla aj bezúročnú pôžičku vo výške troch miliárd.
Iné krajiny ako Nemecko by možno tento typ udržiavania mieru definovali ako „príspevok NATO“. V tomto ohľade bolo Nemecko pravdepodobne príliš opatrné. Vytvorilo tak skreslený obraz o príspevkoch do Severoatlantickej aliancie.
Teraz, keď sa zdá, že Donald Trump bude opätovne zvolený za prezidenta USA, však súčasná nemecká vláda reaguje triezvejšie. Trump totiž počas svojej volebnej kampane vyhlásil, že v prípade svojho zvolenia odmietne chrániť pred Ruskom tie krajiny NATO, ktoré si neplnia svoje finančné záväzky voči NATO.
Túto dvojpercentnú hranicu dosahuje len dvanásť z 32 členov NATO (vrátane Nemecka) od februára tohto roku.
Ukrajina, problémové dieťa
Ďalšou novinkou je nový pohľad na svet niektorých amerických republikánov. Približne polovica z nich už niekoľko mesiacov v Kongrese bráni ďalšej finančnej a vojenskej podpore Ukrajiny.
Jedným z ich argumentov je, že tentoraz je na Európanoch, aby sa zapojili. Avšak nielen americkí republikáni, ale aj Európania sa nezhodujú v tom, akú formu by mala mať pomoc Ukrajine.
Napríklad nemecký kancelár Olaf Scholz je v Nemecku i na medzinárodnej úrovni od začiatku vojny považovaný za „váhavého a zdržovača“. Obáva sa, že ak Nemecko poskytne príliš veľkú zbrojnú podporu, Rusko by ho mohlo vnímať ako účastníka vojny.
Na druhej strane francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý v roku 2019 označil NATO za „mŕtvy mozog“, je teraz dokonca za vyslanie jednotiek NATO na Ukrajinu.
Strach z Ruska od samého začiatku
V akej situácii sa teda NATO v skutočnosti nachádza dnes? Ako sa vyvíjalo za posledných 75 rokov? Je aliancia skutočne stále zárukou ochrany pre svojich členov, alebo článok 5 Zmluvy o NATO, ktorý stanovuje bezpodmienečnú povinnosť všetkých členov poskytnúť pomoc, vedie ku katastrofe?
Keď pred 75 rokmi ministri zahraničných vecí USA, Kanady a desiatich európskych krajín – Dánska, Belgicka, Francúzska, Veľkej Británie, Islandu, Talianska, Luxemburska, Holandska, Nórska a Portugalska – podpísali zmluvu o založení Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO), Nemecko pri tom nebolo.
Dnes je však práve táto krajina po USA finančne a vojensky najsilnejším členom NATO a vďaka svojej geografickej polohe aj najdôležitejším. A do najsilnejšej vojenskej aliancie na svete teraz vstúpili aj predtým vždy neutrálne škandinávske krajiny Fínsko (v apríli 2023) a Švédsko (v marci 2024) ako 31. a 32. člen – zo strachu pred Ruskom.
Strach z Ruska bol motiváciou zakladajúcich krajín NATO v roku 1949, aby vytvorili protiváhu Moskve. V tom čase sa protivník nazýval „Sovietsky zväz“ a okrem Ruska ho tvorili Ukrajina, Bielorusko a dvanásť ďalších štátov, ktoré boli pod komunistickou vládou alebo cudzou nadvládou z Moskvy.
Podľa preambuly zmluvy o NATO je jedným z hlavných cieľov aliancie „podporovať vnútornú stabilitu a blahobyt severoatlantického priestoru“ a udržiavať mier a bezpečnosť všetkých členských štátov, a to aj vojenskými prostriedkami.
Počas „studenej vojny“ (1949 až 1989) boli všetky stratégie NATO založené na základnej myšlienke odstrašovania. Okrem toho sa mal prípadný sovietsky útok zastaviť čo najskôr. Dňa 6. mája 1955 sa Spolková republika Nemecko stala členom aliancie NATO.
O niekoľko dní neskôr, 14. mája 1955, bola založená obdoba NATO – Varšavská zmluva, ktorej členom sa popri mnohých socialistických štátoch východnej Európy stala aj NDR. O rok neskôr Sovietsky zväz násilne potlačil ľudové povstanie v Maďarsku.
V dôsledku toho NATO zmenilo svoju stratégiu. Predpokladalo okamžitý protiútok jadrovými zbraňami proti Sovietskemu zväzu, ak by vojská Varšavskej zmluvy postúpili na územie NATO. V dôsledku tzv. pražskej jari v auguste 1968, ktorú tiež potlačil Sovietsky zväz, NATO túto stratégiu upravilo tak, aby mohlo jadrovými zbraňami zasiahnuť ktorúkoľvek časť krajín Varšavskej zmluvy.
Zároveň sa v NATO zaviedla myšlienka politiky uvoľňovania napätia so Sovietskym zväzom, ktorá viedla k sérii zmlúv o jadrovom odzbrojení medzi USA a Sovietskym zväzom v 70. a 80. rokoch.
„Obklopení len priateľmi“
Po rozpade Sovietskeho zväzu a rozpustení Varšavskej zmluvy NATO úplne upustilo od myšlienky odstrašovania. V Nemecku sa v 90. rokoch dokonca objavila otázka, či má NATO ešte zmysel, keďže Nemecko je „obklopené len priateľmi“.
V roku 1997 pri príležitosti spomienky na zavraždenie ministra zahraničných vecí Weimarskej republiky Walthera Rathenaua pred 75 rokmi sa vtedajší minister zahraničných vecí Klaus Kinkel (FDP) odvolával na jeho „víziu“ – „zblíženia Ruska s okruhom najlepších národov“.
Jedným dychom sa K. Kinkel zmienil aj o novej dohode NATO: „So ,Zakladajúcim aktom NATO – Rusko‘ […] sme na ceste k mierovej, nerozdelenej a demokratickej Európe – Európe s Ruskom.“
Dňa 27. mája 1997 bol v Paríži podpísaný Zakladajúci akt NATO-Rusko, ktorého hlavným vyhlásením bolo: „NATO a Rusko sa navzájom nepovažujú za nepriateľov.“
Chcel Putin v roku 2000 vstúpiť do NATO?
Ako sa verejnosť dozvedela až v novembri 2021 z anglického denníka The Guardian, Putin sa vraj pred svojím prvým zvolením za ruského prezidenta opýtal vtedajšieho generálneho tajomníka NATO Georgea Robertsona, či by sa Rusko mohlo stať členom NATO.
Angličan G. Robertson v roku 2021 pripomenul, že Vladimir Putin má v úmysle vstúpiť do NATO spolu s Ruskom. „Nechcel však, aby jeho krajina musela prejsť obvyklým procesom podávania prihlášok“. Putin dal na stretnutí v roku 1999 jasne najavo, že Rusko považuje za súčasť západnej Európy.
Denník Guardian v tejto súvislosti poukázal na pozoruhodný rozhovor, ktorý Putin poskytol BBC v marci 2000. V. Putin v ňom výslovne nevylúčil vstup do NATO „za predpokladu, že sa zohľadnia názory Ruska ako rovnocenného partnera“. A dodal, že je preňho ťažké predstaviť si NATO ako nepriateľa, ako sa možno dočítať v prepise rozhovoru BBC.
Zostáva záhadou, prečo NATO vtedy Putinovu ochotu rokovať nezachytilo a široko o nej neinformovalo. Namiesto toho NATO uprednostňovalo rozširovanie na východ bez Ruska. Poľsko, Česká republika a Maďarsko boli prvými krajinami, ktoré vstúpili do NATO v roku 1999. Rumunsko, Bulharsko, Slovensko, Slovinsko, Lotyšsko, Estónsko a Litva nasledovali v roku 2004 a Ukrajine bolo členstvo prisľúbené v roku 2008. Toto rozširovanie NATO Putina rozhnevalo a vyvolalo v ňom čoraz väčšiu nedôveru, uvádza The Guardian.
Operácie mimo územia Aliancie
V tom istom čase, keď chcel Putin otvoriť Rusko Západu, sa NATO sústredilo na úplne iné ciele. V roku 1999 rozhodlo o operáciách mimo oblasti, t. j. vojenských akciách mimo územia Aliancie, ktoré sa môžu uskutočniť aj bez mandátu OSN.
To viedlo k misiám NATO v Kosove (1999), Afganistane (2001), Líbyi (2011) a proti IS v severnom Iraku.
Pokiaľ ide o Afganistan, ide o osobitný prípad. Pripomeňme si, že letecké útoky islamskej teroristickej organizácie Al-Káida na civilné ciele v New Yorku (Svetové obchodné centrum) a Washingtone (Pentagon) 11. septembra 2001 v skutočnosti znamenali začiatok novej éry NATO.
V reakcii na útoky z 11. septembra NATO 4. októbra 2001 prvýkrát aktivovalo článok 5 Severoatlantickej zmluvy.
Od krízy v NATO…
Najmä po tom, čo sa v Afganistane nedosiahol trvalý úspech, sa čoraz hlasnejšie diskutuje o zmysluplnosti misie a vojenskej aliancie. Keď francúzsky prezident Macron v novembri 2019 v rozhovore pre The Economist vykreslil pochmúrny obraz stavu NATO, na druhej strane Atlantiku sa už objavili náznaky, že aj Američania sa na NATO pozerajú kriticky.
Vtedajší prezident USA Donald Trump sa 2. apríla 2019 sťažoval najmä na to, že druhý najväčší spojenec, Nemecko, si odmieta plniť svoje platobné záväzky. Trump to vtedy označil za „veľmi nespravodlivé“. Macrona zasa pri kritike NATO zaujali iné aspekty.
Ostro kritizoval člena NATO Turecko. Pokiaľ ide o situáciu v severnej Sýrii, dvaja členovia NATO, USA a Turecko, konali „bez akejkoľvek konzultácie“. Najmä Turecko prejavovalo „nekoordinovaný, agresívny“ prístup – ten pretrváva dodnes.
E. Macron však kritizoval aj Nemecko. Európa sa musí „viac vnímať ako jednotná politická sila“. Celkovo obvinil Nemecko z malomeštiackeho myslenia a správania, a preto vyhlásil, že NATO má „mŕtvy mozog“.
Aktuálne hrozby
Od ruského útoku na Ukrajinu 24. februára 2022 sa však zrazu opäť ukázala zmysluplnosť a dôležitosť NATO ako bezpečnostnej aliancie. Dve predtým neutrálne krajiny sa tak zľakli, že okamžite požiadali o vstup do NATO: obyvatelia Fínska a Švédska sa zhodli na tom, že Rusko útokom na Ukrajinu prekročilo červenú čiaru.
Fínsko sa bojí ešte viac ako Švédsko; má 1 300 km dlhú hranicu s Ruskom, ktorú je ťažké zabezpečiť. A po druhej svetovej vojne, v ktorej Fínsko bojovalo po boku nacistického Nemecka, je Rusko stále nepriateľom. Švédsko sa cíti ohrozené, najmä v Baltskom mori. Obe krajiny vidia svoju budúcnosť v Severoatlantickej bezpečnostnej aliancii.
Z európskych dejín je známe, že v júni 1914 vypukla svetová vojna, ktorú si údajne nikto neželal. Naopak, všetky zúčastnené štáty sa do nej cítili byť „zatiahnuté“, najmä prostredníctvom spojenectiev a tajných dohôd. Ešte pred niekoľkými rokmi sa historici a politológovia držali neotrasiteľnej zásady, že hlavnú zodpovednosť za vypuknutie prvej svetovej vojny nesie Nemecké cisárstvo, a to kvôli snom o veľmocenskom postavení.
Renomovaný britský historik Christopher Clark v roku 2013 dôkladne vyvrátil toto údajne všeobecné presvedčenie. Vo svojom dnes už klasickom diele o prvej svetovej vojne „Námesačníci: Ako Európa išla do vojny“ (The Sleepwalkers: How Europe Went to War) dospel k inému záveru.
Ch. Clark vykresľuje obraz zložitého sveta, v ktorom vzájomná nedôvera, nesprávne odhady, arogancia, expanzionistické plány a nacionalistické ašpirácie viedli k situácii, v ktorej stačila iskra v Sarajeve na rozpútanie vojny. Po zavraždení rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho manželky Žofie srbskými nacionalistami v Sarajeve 28. júna 1914 Rakúsko pripomenulo Nemeckému cisárstvu povinnosť spojenectva.
Takzvaná „dvojitá aliancia“ bola tajná obranná zmluva z roku 1879, v ktorej sa Nemecko a Rakúsko navzájom ubezpečovali o vzájomnej ochrane pred ruským útokom. Keďže Srbsko bolo v roku 1914 podporované Ruskom, spojenectvo vstúpilo do platnosti, hoci Nemecké cisárstvo nemalo s ruským cárstvom žiadne konfliktné vzťahy.
Nemecko ani dnes nie je v konfliktnej pozícii s Ruskom ako takým. Tie ukončil bývalý nemecký kancelár Willy Brandt zmluvou v Moskve v roku 1970. Odvtedy sa spolkovým vládam v posledných piatich desaťročiach podarilo potvrdiť dôveru Moskvy v neagresívne Nemecko.
Keby to nebola „koloniálna vojna“ Ruska proti Ukrajine, ako Putinov útok nazýva Inštitút humanitných vied (IWM) vo Viedni: „Keď Vladimir Putin popiera existenciu ukrajinského štátu, používa jazyk impéria,“ píše pre IWM Timothy Snyder, profesor histórie na Yaleovej univerzite.
Pokračuje: „V eseji ,O historickej jednote Rusov a Ukrajincov‘, ktorá bola uverejnená v roku 2021, Putin tvrdil, že Ukrajina a Rusko majú rovnaké korene, a preto sú jednou krajinou. Podľa jeho názoru je potrebné násilne zjednotiť rozbitý svet.“
Keď ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj neúnavne vyhlasuje, že sloboda Európy sa bráni aj na Ukrajine, pripomína tento výrok bývalého nemeckého ministra obrany Petra Strucka, ktorý v roku 2004 vyhlásil, že „sloboda Nemecka sa bráni v Hindúkuši“.
Fatálny výsledok tohto „obranného opatrenia“ je dobre známy. A známe sú aj dôsledky aliančnej zmluvy z roku 1914. V tomto ohľade môže NATO ako „aliancia proti Rusku“ veľmi dobre poskytovať ochranu 32 členským štátom. Článok 5 zmluvy o NATO, ktorý obsahuje automatickú povinnosť poskytovať si vzájomnú pomoc, však v sebe skrýva aj riziko, že sa história o sto rokov neskôr zopakuje a súčasní „námesačníci“ sa potknú vo vojne, ktorú nakoniec opäť nikto nebude chcieť.
Preto je vhodné pripomenúť misiu NATO z roku 1968, ktorá hovorí nielen o odstrašovaní, ale aj o politike uvoľňovania vzťahov. Ktorý západný štátnik má toľko odvahy ako bývalý nemecký kancelár Willy Brandt, aby v tejto veci inicioval rokovania s Moskvou?
O autorovi:
Tom Goeller je novinár, amerikanista a politológ. Pracoval ako korešpondent vo Washingtone, D.C. a v Berlíne, okrem iného pre noviny „The Washington Times“. Od apríla 2024 píše okrem iných pre denník Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
