Nedeľa 24. novembra, 2024
Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj (vľavo) a turecký prezident Recep Tayyip Erdogan si podávajú ruky po spoločnej tlačovej konferencii 08. marca 2024 v Istanbule. (Foto: Chris McGrath/Getty Images)

Erdogan oznámil koniec kariéry – a chce viesť kampaň za mier na Ukrajine

Po viac ako 20 rokoch sa v Turecku končí jedna éra. Recep Tayyip Erdogan riadil osud krajiny od roku 2003 do roku 2014 ako predseda vlády a potom ako prezident. V piatok 8. marca na stretnutí Združenia mladých Turkov (TÜGVA) vyhlásil, že nadchádzajúce komunálne voľby „budú moje posledné“.

„Pracujem bez prestávky. Bežíme so zatajeným dychom, pretože pre mňa je to finále,“ citovala prezidenta tlačová agentúra Anadolu. „Podľa mandátu, ktorý mi bol daný zákonom, sú to moje posledné voľby. Výsledok zanechá dedičstvo pre mojich nástupcov, ktorí prídu po mne.“

Mestá a okresy v celej krajine si 31. marca zvolia svojich lídrov a vyberú nových komunálnych zástupcov. Vládnuca AKP je so 742 starostami a 10 173 komunálnymi poslancami jednoznačne vedúcou silou v krajine.

CHP, ktorá je najväčšou opozičnou stranou, má 240 starostov a 4 613 obecných poslancov. Ich hlavným cieľom je obhájiť kreslo primátora Istanbulu, ktoré získali v roku 2019. Táto pozícia je považovaná za mimoriadne prestížnu – a súčasný primátor Ekrem Imamoğlu je prvým politikom CHP, ktorý zastáva túto funkciu od roku 1980. Za AKP kandiduje Murat Kurum, minister životného prostredia a rozvoja miest v rokoch 2018 až 2023.

Komunálne voľby budú prvou skúškou aj pre Özgüra Özela. Lekárnik a podpredseda Socialistickej internacionály prevzal vedenie CHP v novembri 2023. Tú predtým 13 rokov viedol expert na sociálne zabezpečenie Kemal Kılıçdaroğlu. Jeho pôsobenie vo funkcii charakterizovala séria volebných porážok – vlani prehral druhé kolo prezidentských volieb s Erdoganom.

Hakan Fidan a Hulusi Akar – favoriti na post prezidenta

Sedemdesiatročný Erdogan ponechal otvorenú otázku, či bude vykonávať svoj mandát v plnom rozsahu až do roku 2028, alebo či odstúpi skôr. Jeho podpredsedom je bývalý minister rozvoja Cevdet Yılmaz. Zdá sa však nepravdepodobné, že by dlhodobo prevzal Erdoganovo politické dedičstvo.

V tejto súvislosti sa za favoritov považujú osobnosti ako minister zahraničných vecí a dlhoročný šéf spravodajskej služby Hakan Fidan alebo bývalý náčelník generálneho štábu Hulusi Akar. Je však tiež možné, že do roku 2028 vznikne nová politická formácia zo spojenectva AKP a viacerých strán nacionalistického hnutia. Ekonóm Sinan Oğan dosiahol v minuloročných prezidentských voľbách slušný výsledok. Jeho volebné odporúčanie v prospech Erdogana prispelo k rozhodnutiu v druhom kole volieb. Je pravdepodobné, že bude v Turecku zohrávať politickú úlohu aj v budúcnosti.

Medzitým sa objavuje čoraz viac náznakov, že mierová dohoda na Ukrajine je jednou z posledných veľkých ambícií prezidenta Erdogana na medzinárodnej scéne. V piatok prijal v Istanbule ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenskeho.

Erdogan ponúka mierové rokovania za účasti Ruska

Turecko, ktoré v ukrajinskom konflikte stojí na strane Kyjeva, ale nepodieľa sa na sankciách proti Rusku, od začiatku vojny spustilo niekoľko diplomatických iniciatív. Medzi ne patrili mierové rozhovory bezprostredne po začatí ruskej vojenskej operácie a rokovania o preprave obilia cez Čierne more.

Erdogan dal v piatok tiež jasne najavo, že chce, aby sa tieto formáty oživili. Vyslovil sa za rozhovory za účasti Ruska – zatiaľ čo Ukrajina a jej západní spojenci chcú hovoriť len o „mierovom vzorci“ podľa podmienok Kyjeva.

Na tlačovej konferencii po stretnutí so Zelenskym turecký prezident povedal:

„Od začiatku sme sa snažili čo najviac prispieť k ukončeniu vojny prostredníctvom rokovaní. Sme pripravení zorganizovať aj mierový samit, na ktorom sa zúčastní aj Rusko.“

Vyjadril nádej, že Kremeľ tureckú ponuku prijme.

Rozsiahla liberalizácia a hospodársky vzostup

Od svojho zvolenia za premiéra v roku 2003 Erdogan zásadným spôsobom zmenil Turecko – a tiež nanovo definoval jeho medzinárodnú úlohu. AKP založil v roku 2001 Necmettin Erbakan, predtým dlhoročný protagonista hnutia Milli Görü spolu s jeho reformnými spoločníkmi.

Svoju politickú cestu začala ako kolektívne hnutie predtým marginalizovaných náboženských moslimov a príslušníkov menšín, ktorí boli vystavení prísnej politike asimilácie.  Od začiatku sa Erdoganova politika vyznačovala rozsiahlymi reformami. Prístupový proces do EÚ, ktorý sa oficiálne začal v roku 2005, umožnil AKP prelomiť predchádzajúce politické tabu. Erdogan inicioval zrušenie zákazu nosenia šatiek pre moslimské ženy, ako aj rozšírenie práva menšín používať svoj jazyk.

Turecká politika pod vedením Erdogana sa v priebehu roka 2010 opäť vyznačovala tvrdosťou.

V priebehu roka 2010 sa do každodenného politického života krajiny vrátila autoritárskejšia príchuť. Dôvodom bola občianska vojna v susednej Sýrii, ako aj domáce politické výzvy. V roku 2013 došlo k nepokojom okolo plánovaného stavebného projektu v istanbulskom parku Gezi. Erdogan to vnímal ako pokus Západu zorganizovať v Turecku tzv. farebnú revolúciu.

O niekoľko mesiacov neskôr došlo k rozchodu s Gülenovým hnutím, ktoré predtým zohrávalo významnú úlohu v programe politických a hospodárskych reforiem. AKP vnímala vyšetrovanie korupcie proti popredným politikom v krajine ako pokus o štátny prevrat. Obvinila prozápadné islamské hnutie, ktoré získalo významné postavenie v štátnom aparáte a súdnictve, z vytvorenia „paralelného štátu“.

Erdogan vyhlásil Gülenovo spoločenstvo za teroristov a inicioval rozsiahle čistky v štátnom aparáte. Neúspech mierového procesu s teroristickou PKK (Kurdská robotnícka strana), ktorý sa začal v roku 2013, a pokus časti armády o prevrat v roku 2016 vyústili do ďalšej tvrdej politiky. Erdogan sa tiež čoraz viac vzďaľoval od Západu v oblasti zahraničnej politiky – napriek tomu, že zostal členom NATO.

Postava sebaurčenia pre časť tureckej diaspóry

V posledných rokoch sa Erdoganovi podarilo v Turecku presadiť niekoľko systémových reforiem – vrátane prezidentského systému. Na domácej scéne ho podporila časť nacionalistického idealistického hnutia. Obrovskú podporu má stále aj v komunitách tureckých prisťahovalcov v mnohých krajinách EÚ.

Skúsenosti s marginalizáciou, rasistické tendencie a udalosti, ako napríklad séria vrážd NSU (Národnosocialistického podsvetia) v Nemecku, ktoré zostali dlho neodhalené, viedli k odcudzeniu mnohých tureckých prisťahovalcov od ich nových domovských krajín. Erdogan, ktorý stelesňoval turecké sebavedomie v medzinárodnom meradle, aké dovtedy vládnuci predstavitelia nepoznali, sa stal postavou tureckého sebaurčenia.

Na domácej scéne však Turecko dodnes zostáva rozdelené. Pretrvávajú aj hospodárske problémy, ako je vysoká inflácia. Početné konflikty zostávajú nevyriešené – a budú naďalej zamestnávať Erdoganovho nástupcu.

Pôvodný článok

Prečítajte si aj