Nedeľa 24. novembra, 2024
(Ilustrácia: The Epoch Times, Shutterstock, Getty Images)

OSN tvrdí, že topiaci sa arktický ľad je kľúčovým indikátorom zmeny klímy. Ľad sa však netopí (Špeciálny report)

Podľa najnovšej hodnotiacej správy Medzivládneho panelu OSN pre zmenu klímy (IPCC) ľadové medvede nečaká ružová budúcnosť. 

Na základe modelov a simulácií sa predpokladá, že v dôsledku rastúcich emisií oxidu uhličitého (CO2) a ďalších skleníkových plynov bude Arktída v roku 2050 do septembra bez ľadu.

„Podľa všetkých scenárov predpokladáme, že Arktída bude v septembri bez ľadu,“ uvádza sa vo vedeckej správe, v ktorej sa zdôrazňujú závery IPCC. „Tieto výsledky zdôrazňujú hlboký dopad emisií skleníkových plynov na Arktídu.“

Podobná predpoveď bola vypracovaná v roku 2013, ale vtedy sa predpokladalo, že rovnaký scenár nastane približne do roku 2033.

„Všetky klimatické modely predpovedajú letá bez ľadu na nasledujúcich približne 20 rokov,“ povedal v júli 2013 Ron Kwok, vedúci vedecký pracovník Laboratória prúdového pohonu NASA. „Nie je to príliš ďaleko.“

Nová správa Allana Astrupa Jensena, riaditeľa výskumu a generálneho riaditeľa Severského inštitútu pre udržateľnosť výrobkov a environmentálnu chémiu a toxikológiu v Dánsku, však ukazuje, že od septembra 2007 do septembra 2023 bol úbytok arktického morského ľadu takmer nulový.

„Skutočnosť je taká, že rozsah arktického morského ľadu meraný satelitmi vykazuje od roku 1978 každoročné výkyvy a v rokoch 1997 až 2007 sa výrazne znížil. Pred týmto obdobím, od roku 1978 do roku 1996, bol však klesajúci trend minimálny a v posledných 17 rokoch, od roku 2007 do roku 2023, bol klesajúci trend tiež približne nulový,“ uvádza sa v správe.

„Nič teda nenasvedčuje tomu, že by sme mali očakávať, že letný ľad v Arktickom mori v priebehu jedného alebo dvoch desaťročí úplne zmizne, ako sa predpokladá.“

Jensen pre Epoch Times uviedol, že IPCC a ďalšie organizácie „vylučujú možnosť, že by sa rozsah morského ľadu mohol v budúcnosti rozšíriť a dokonca dosiahnuť úroveň spred roku 1996“.

„Domnievajú sa, že rozhodujúci vplyv na rozsah morského ľadu má domnelé otepľovanie v dôsledku zvyšovania hladiny CO2 v troposfére,“ povedal.

Frank Geisel je oceánsky inžinier a námorný architekt, ktorý v 80. rokoch minulého storočia skúmal hrúbku ľadu v Arktíde a Antarktíde v rámci niekoľkých expedícií.

Podľa neho je problematické merať rozsah a hrúbku morského ľadu a potom dospieť k záveru, že CO2 spôsobuje úbytok morského ľadu, a preto je nutné ho znížiť.

„Nemôžeme len tak vydať príkaz a povedať: ‚Ak spravíme toto, stane sa toto,'“ povedal Geisel pre Epoch Times. „No, možno. Ale možno nie.“

Odpadové uhlie sa vykladá blízko nepovolenej oceliarne v čínskom Vnútornom Mongolsku 3. novembra 2016. Podľa IPCC to spôsobí emisie skleníkových plynov, takže v Arktíde bude do roku 2050 leto bez ľadu. (Kevin Frayer/Getty Images)

​​CO2 a morský ľad

Národný úrad pre oceány a atmosféru (NOAA) používa údaje z Národného centra pre údaje o snehu a ľade (NSIDC) na zaznamenávanie ročných minimálnych hodnôt morského ľadu v Arktíde v mesiaci september, teda na konci letného obdobia topenia. Meranie je založené na rozsahu morského ľadu – koľko štvorcových míľ ľadu pokrýva Severný ľadový oceán v určitom čase.

V septembri 1979 NOAA oznámila, že ročné minimum arktického morského ľadu bolo 2,72 milióna štvorcových míľ (7 miliónov štvorcových kilometrov, pozn. prekladateľa). Koncentrácia CO2 bola podľa organizácie The Nature Conservancy bola v tom istom čase 337,1 milióntin (ppm).

O takmer 20 rokov neskôr, v roku 1996, sa koncentrácia CO2 zvýšila na 362,58 ppm a ročné minimum arktického morského ľadu v septembri stúplo na 2,93 milióna štvorcových míľ (7,55 milióna štvorcových kilometrov).

Po roku 1996 sa rozsah morského ľadu znižoval až do roku 2007, pričom k najvýraznejšiemu poklesu došlo v rokoch 2006 až 2007, a to z 2,26 milióna štvorcových míľ (5,83 milióna štvorcových kilometrov) v roku 2006 na 1,65 milióna štvorcových míľ (4,25 milióna štvorcových kilometrov) v roku 2007. Koncentrácia CO2 bola 383,37 ppm.

Po zverejnení výsledkov v roku 2007 vydala Americká geofyzikálna únia správu, v ktorej varovala, že Arktída môže byť „na pokraji“ zásadnej zmeny. Obrázky hladujúcich ľadových medveďov uviaznutých na plávajúcich ľadových kryhách sa stali bežnou záležitosťou.

Čiastočne kvôli úbytku ich biotopov boli ľadové medvede 15. mája 2008 zaradené do zoznamu ohrozených druhov.

Rozsah morského ľadu zaznamenaný v septembri 2008 a 2009 sa však zvýšil, a hoci v roku 2012 dosiahol rekordne nízku úroveň, pokles morského ľadu od roku 2007 do roku 2023 sa blíži k nule.

Ľadové medvede boli v máji 2008 zaradené na zoznam „ohrozených“ druhov podľa zákona o ohrozených druhoch po tom, čo došlo k výraznému poklesu plochy arktického morského ľadu. (Ekaterina Anisimova/AFP via Getty Images)

V septembri 2023 – počas roku, ktorý Sarah Kapnicková z NOAA nazvala „zďaleka“ najteplejším rokom v 174-ročných klimatických záznamoch NOAA – bolo ročné minimum arktického morského ľadu v Arktíde 1,69 milióna štvorcových míľ (4,36 milióna štvorcových kilometrov), čo predstavuje nárast o približne 40 000 štvorcových míľ oproti roku 2007. V roku 2023 malo CO2 hladinu 421,55 ppm.

Jensen začal pred niekoľkými rokmi vytvárať a zverejňovať grafy a tabuľky s údajmi NSIDC, aby ľuďom poskytol jednoduché vizuálne znázornenie.

„Svoj prvý graf som poslal do NSIDC, ale od tejto organizácie som nedostal žiadnu odpoveď. To ma prekvapilo. Prekvapilo ma aj to, že mnohých ľudí vrátane vedcov a dokonca aj priateľov je ťažké presvedčiť, že morský ľad sa od roku 2007 nezmenil, hoci používam rovnaké oficiálne údaje, aké používa IPCC,“ povedal Jensen.

„Sú pomýlení alarmistickými článkami o úbytku morského ľadu v Arktíde a z nekritickej viery, ktorú vkladajú do IPCC – organizácie OSN.“

F. Geisela znepokojuje, že niektorí vedci, politici a úradníci používajú „veľmi presné, takmer mikroanalytické výstupy na vysvetlenie veľmi veľkých makrosituácií“.

„Pozeráme sa na procesy, ktoré sa menia po desaťročia, a snažíme sa pochopiť, ako budeme reagovať v tomto roku,“ povedal Geisel.

Frank Geisel, oceánsky inžinier a námorný architekt, skúma morský ľad v Beringovom mori. (so súhlasom Franka Geisela)

„Ak študujete systémy počasia vo vysokej Arktíde, zistíte, že na vrchole pólu sa nachádza obrovský systém vysokého tlaku, ktorý je meteorológom dobre známy. …A ten sa posúva a mení polohy, čím mení vzorce počasia s desaťročnou frekvenciou – hovoríme o 10-12 rokoch…Ide o skutočne rozsiahle, dlhodobé procesy, ktorým naše technológie nedokážu úplne porozumieť.“

Geisel to prirovnal k vedcom, ktorí prostredníctvom satelitných snímok podrobne študujú hurikány, avšak stále nie sú schopní úplne pochopiť, ako sa v blízkej budúcnosti budú správať.

„Máme k dispozícii všetky tieto snímky a môžeme [hurikány] veľmi dôkladne modelovať až do mierky približne 100 metrov,“ povedal.

„Ale zmierňovanie následkov, keď prídu na pobrežie, sa nerobí na 100 metrov. Robí sa to na 100 míľ. Keď sa hurikán blíži k pobrežiu Floridy, guvernér len zahlási: ‚Všetci von!‘ Takže mať k dispozícii veľmi veľké detaily týchto meraní nemusí znamenať, že sme schopní zmierniť následky hurikánov alebo pochopiť ich správanie.“

Satelitná snímka ukazuje hurikán Dorian, ktorý sa blíži k pobrežiu Floridy v Atlantickom oceáne 1. septembra 2019. (NOAA prostredníctvom Getty Images)

Otázne údaje

NSIDC používa satelitné merania morského ľadu a zaznamenáva, kde je koncentrácia ľadu aspoň 15 %, aby zaznamenal rozsah morského ľadu. NOAA potom používa septembrové merania na ilustrovanie rozsahu morského ľadu v priebehu času.

Avšak chybovosť je značná.

„Počas letného topenia a jesenného mrznutia môže byť rozsah podhodnotený o 1 milión štvorcových míľ (2,58 milióna štvorcových kilometrov); v polovici a na konci zimy pred začiatkom topenia bude chyba na dolnej hranici odhadov,“ uvádza NSIDC.

Podľa NSIDC sa údaje o rozlohe morského ľadu môžu líšiť až o 1 milión štvorcových míľ (2,58 milióna štvorcových kilometrov), ak sa merajú v septembri v porovnaní s marcom, keď je odchýlka menšia.

Keď sa pokles rozsahu morského ľadu od roku 1979 do roku 2023 zakreslí do grafu použitím presnejších marcových údajov, ukáže sa polovičná mieru poklesu: 15 000 štvorcových míľ v porovnaní so septembrovou mierou poklesu: 30 000 štvorcových míľ.

Klimatické modely sú len tak presné, ako sú presné údaje, ktoré sa do nich vkladajú, uviedol Jensen.

„Prudký pokles rozlohy arktického morského ľadu pred rokom 2007, kedy bola udelená Nobelova cena IPCC a Al Gorovi, mal pokračovať navždy. Z tohto hľadiska boli vtedajšie predpovede v poriadku,“ povedal.

„Ale keď sa ukázalo, že pokles sa zastavil, mali s takýmito predpoveďami prestať.“

Dáta NSIDC zobrazujúce trendy rozsahu morského ľadu s prekryvom CO2. (The Epoch Times)

„Bolo to však pre nich politicky ťažké, pretože by to spochybnilo celú otázku zmeny klímy v dôsledku CO2, keďže úbytok arktického morského ľadu bol hlavným argumentom v prospech teórie CO2.“

Okrem toho satelitné snímanie rozsahu morského ľadu sa nezačalo v roku 1979, hoci väčšina grafov používa tento rok ako východiskový bod.

NASA zostavila pomocou snímok zo starých satelitov hrubé odhady rozsahu morského ľadu už v 60. rokoch minulého storočia.

Jensen poukázal na to, že hoci satelitné snímky zo 60. rokov 20. storočia neboli také presné ako dnešné modely, stále poskytujú celkový obraz, ktorý nezodpovedá tvrdeniu NOAA o neustále sa zmenšujúcom rozsahu morského ľadu.

Údaje NSIDC zobrazujúce krivky merania vykonaného v marci a v septembri. (The Epoch Times)

„V niektorých rokoch pred 1978 bol rozsah ľadu pravdepodobne nižší. Úrovne z rokov 1978 – 1996 boli teda pravdepodobne maximom. Takéto maximum by sa mohlo v budúcnosti zopakovať, ak CO2 nemá rozhodujúci vplyv na rozsah arktického morského ľadu,“ povedal Jensen.

V archívnej správe zo začiatku 90. rokov IPCC uvádza: „Približne od roku 1976 sa rozsah morského ľadu na severnej pologuli pohybuje okolo konštantnej klimatologickej úrovne, ale v rokoch 1972 – 1975 bol rozsah morského ľadu oveľa menší… Na južnej pologuli sa rozsah morského ľadu približne od roku 1981 tiež pohybuje na konštantnej úrovni. V rokoch 1973 až 1980 sa vyskytli niekoľkoročné obdobia, keď bol rozsah morského ľadu na južnej pologuli buď výrazne väčší, alebo menší ako rozsah typický pre 80. roky 20. storočia.“

Jensen uviedol, že „sa zdá byť jasné“, že zmeny v antarktickom morskom ľade sú spôsobené predovšetkým javmi El Nino a La Nina.

„Môžu byť Golfský prúd z Atlantiku a iné prúdy Tichého oceánu hlavnou hnacou silou ovplyvňujúcou veľkosť arktického morského ľadu? Je potrebný ďalší výskum,“ povedal.

NSIDC reaguje

Vedúci vedecký pracovník NSIDC Walt Meier bol požiadaný o komentár k Jensenovej správe. Uviedol, že správa „neprináša nič nové a neobsahuje žiadne významné vedecké zistenia“ a že východiskový rok použitý pre správu „bol rekordne nízky“.

Grafické znázornenie zmeny rozsahu arktického morského ľadu medzi septembrom 1984 a septembrom 2016. (NASA)

„Použitie roku 2007 ako východiskového bodu je výberom východiskového roku s cieľom minimalizovať trend a neposkytuje vedecky užitočnú metriku zmeny. Celkový trend od roku 1979, keď sa začali získavať naše konzistentné a nepretržité satelitné údaje, ukazuje silný klesajúci trend počas doby 45 rokov,“ uviedol Meier pre Epoch Times prostredníctvom e-mailu.

„Sedemnásť rokov od roku 2007 do roku 2023 je sedemnásť najnižších zaznamenaných rokov. Analýza typu a hrúbky ľadu ukazuje výrazný pokles hrúbky s takmer úplným zmiznutím najstaršieho a najhrubšieho ľadu v Arktíde. Prostredie arktického morského ľadu sa v porovnaní so 70. a 80. rokmi minulého storočia zásadne zmenilo.“

Meier povedal, že NSIDC zahŕňa iba údaje zo satelitných snímok od roku 1979, „pretože ide o najkvalitnejší dlhodobý záznam. Pridanie skorších údajov môže poskytnúť dodatočný kontext, ale nemení závery vychádzajúce z údajov od roku 1979.“

Loď prechádza roztápajúcim sa ľadom na západnom pobreží Grónska 28. augusta 2008. Celkovo 45-ročný trend údajov NSIDC ukazuje, že rozsah arktického morského ľadu zostáva relatívne stabilný, pričom k jeho poklesu došlo prevažne v rokoch 1997 až 2007. (Foto: Steen Ulrik Johannessen/AFP via Getty Images)

Na otázku, prečo sme nezaznamenali trend poklesu rozlohy morského ľadu, ktorý by zodpovedal nárastu CO2 v ppm – ak je CO2 hlavnou príčinou úbytku morského ľadu – Meier odpovedal: „Emisie skleníkových plynov ovplyvňujú morský ľad a klímu vo všeobecnosti ako dlhodobý ‚palec na váhe‘ (a long-term ‘thumb on the scale.’).

„Klíma je vždy premenlivá, takže očakávame vzostupy a pády. Globálne teploty sa nezvyšujú stabilne každý rok – svoju úlohu zohrávajú aj iné faktory, napríklad El Nino alebo La Nina. Skleníkové plyny však každý rok pridajú trochu paliva navyše.“

Podľa najnovšej správy NSIDC sa arktický morský ľad v decembri 2023 zväčšil o 4,63 milióna štvorcových míľ (11,94 milióna štvorcových kilometrov), čo je tretí najvyšší mesačný nárast za posledných 45 rokov.

Rozloha morského ľadu sa zväčšuje priemernou rýchlosťou 33 700 štvorcových míľ za deň, čo je podľa správy „výrazne rýchlejšie ako priemer z rokov 1981 – 2010, ktorý bol 24 700 štvorcových míľ za deň“.

Pôvodný článok

Prečítajte si aj